Presne pred dvadsiatimi rokmi, v auguste 1984, sa v Hannoveri uskutočnili najznámejšie Dni chaosu. Najznámejšie preto, lebo pri nich došlo k prerozdeleniu dvoch najväčších vtedajších mládežníckych subkultúr a toto odtrhnutie sa aj navonok prejavilo veľmi násilne: punx proti skinheads. Už rok predtým, v r.1983 došlo pri vtedajších Dňoch chaosu k rozporom medzi zástupcami oboch skupín. Dni chaosu boli inšpirované veľkými punkovými zrazmi zo začiatku osemdesiatych rokov vo Wuppertali, ktoré boli v podstate len veľkými opileckými stretnutiami bez nejakých hlavných myšlienok. Ku týmto "priateľom" punkerov sa nejakým spôsobom radili aj skinheadi. V podstate sú tieto veci z minulosti dobre známe, začiatkom 80-tych rokov bol kult skinhead trochu iný ako dnes, ale infiltrácia pravičiarov a fašistov sa už v podstate, rovnako ako nejakú dobu predtým vo Veľkej Británii, začala. Tak prišlo na Dni chaosu v r. 1983 okrem punx aj veľké množstvo skinheads, z ktorých nemalá časť bola prinajmenšom pravicového zamerania. Kvôli čomu sa tam títo týpci objavili, mi ostáva podnes záhadou. Jediným možným vysvetlením je, že im šlo iba o konflikty...
V tej dobe bol punk ešte rovnako agresívny. Neprebehol skoro žiadny víkend bez toho, aby na nejakom mieste v Nemecku nevypukli nejaké veľké výtržnosti, ktorej sa účastnili punkeri. Výtržnosti sa konali v mestských častiach Hamburgu-Pöseldorfe, bitky s Teddy boys v Berlíne, všade samé problémy. To samozrejme štátnej moci nebolo vôbec po vôli a preto ako opatrenie voči výtržníkom zaviedla tzv. "punkové kartotéky". Tie slúžili, rovnako ako u futbalových výtržníkov dnes, na zaistenie osôb na základe evidovaných údajov a pri konkrétnych akciách boli najprv zaistení všetci, ktorí sa nejakých výtržností účastnili a neskôr vďaka tejto kartotéke predvolávaní, buď ako svedkovia alebo páchatelia. Ako som spomínal, punk bol vtedy o niečo agresívnejší. To sa dá dať do súvisu aj s tým, že vtedajšie "autonómne hnutie" bolo s "punkovou scénou" dosť úzko prepojené. Preto bolo samozrejmosťou aj jej ľavicové zameranie, aj keď si to niekoľko Punk´s not red typov nerado chcelo pripustiť. Toto smerovanie vzniklo na základe odporu voči "punkovým kartotékam". Spoločne s inými politickými zoskupeniami sa začalo intenzívnejšie vystupovať proti používaniu týchto kartoték. Tzv. ochrana osobných údajov bola pre vtedajších mocných rovnako nedôležitá ako dnes. Rôzne ľavicové politické zoskupenia preto chceli vystúpiť na verejnosti, aby tomu venovali pozornosť. Preto bola na sobotu, prvý augustový týždeň 1984 nahlásená demonštrácia proti týmto "punkovým kartotékam". A tak sa zástupy niekoľkých stoviek, či tisícok punkerov vydali do Hannoveru. Aj skinheadi sa chceli ukázať a prejaviť podporu, nakoľko sa ich tieto kartotéky týkali rovnako. Ak by v budúcnosti dochádzalo medzi týmito mládežníckymi kultmi opäť k rozporom, toto by mohlo poslúžiť ako dobrá ukážka toho, kto je skutočným nepriateľom.
Skinheadi prišli. Každopádne ich pravicová orientácia sa za posledný rok rozvinula ešte viac. Síce nie u všetkých, ale väčšina z nich do Hannoveru pricestovala iba preto, aby to svojim bývalým "priateľom" spočítala. Obrázky sú známe: v centre mesta Hannover je možné vidieť veľkú skupinu skinheadov, holé hlavy, tričká, traky a boty, so zdvihnutými pravicami a zatlačení kordónom strážnikov. Jeden môj priateľ mi ukazoval video, súkromne natočené práve z týchto Dní chaosu. Bol tam ešte ako punker, krátko po tomto dátume aj on zmenil "stranu". V Hannoveri každopádne skinheadi napádali punkerov, zo zábavy na nich a im podobných usporadúvali lovy a "na záver" sa pustili do obrovskej pouličnej bitky, ktorá nemohla mať žiadneho víťaza. Tento víkend sa neskôr zapísal ako "prelomový" do histórie subkultúr a žiadne spojenie už odvtedy nebolo možné. Od tej doby boli punkeri automaticky považovaní za ľavicových a skinheadi za pravicových. To, že to neplatí, je však dávno jasné, každopádne nie médiám, štátu a jeho výkonným zložkám. Medzitým kult skinhead utrpel rapídny morálny úpadok. V Hamburgu v r. 1985 pravicoví skinheadi zabili muža tureckej národnosti. Tieto násilnosti priviedli mnoho nepravicových skinheadov k tomu, aby tento kult opustili a tí čo ich nasledovali, boli ovplyvnení mediálnym obrazom: "Skinheads sú náckovia, tak my sme tiež!". Pamätný bol aj východonemecký TV seriál "Tatort" (Miesto činu) a diel: "Voll auf Hass", od Bernda Schadewalda, kde jedna pravicová skupina skinheadov naruší jednu tureckú svadbu a zabije ženícha. Pri nakrúcaní sa pracovalo s "ozajstnými" pravicovými skinheadmi z Lübecku, ktorí hrali samých seba. Keď ale filmovému štábu došli skinheadskí herci, boli najatí punkeri z Hamburgu, ktorí si za peniaze ostrihali vlasy a napodobňovali "skinheadov". Počas nakrúcania bolo zopár napätých chvíľ a len s námahou nedošlo ku žiadnym násilnostiam.
Koncom roka 1980 prišiel z USA impulz, ktorý sa v Nemecku šíril hlavne z Berlína - SHARP. Výborná príležitosť ukázať aj navonok, čo sú v podstate "tradicionálne" hodnoty skinheadského kultu, resp. čím by mali byť. SHARP udrel späť (a to v pravom slova zmysle) a spochybnil a niekedy úplne zničil všeobecne zažitý obraz o tom, že skinhead rovná sa nacista. Ska sa stalo populárne hlavne vďaka SHARP a aj Oi! zažil malú renesanciu vo forme "nepolitických" skupín, ako napr. Beck´s Pistols. Asi v júni 1994, skoro desať rokov po nepokojnom rozchode skinheadov s punkermi sa v Nemecku vynorili ojedinelé letáky, ktoré pozývali na Dni chaosu v Hannoveri. Leták zdobil obrázok z jednej fotoknihy o Oi! v Anglicku zo začiatku 80-tych rokov. Na tomto obrázku boli dvaja punkeri a jeden skinhead. Podtitulok znel: "Opäť držíme spolu - Punx & Skins united!" Výrobcami tohto letáku bolo pár punkerov a skinheadov z Hannoveru, ktorí sa jedného večera trochu viac opili a napadlo ich, žeby mohli uzavrieť stávku: či sa opäť podarí zjednotiť punks a skinheads bez toho, aby došlo k násilnostiam... Podarilo sa. Prvý augustový víkend sa naozaj zišlo asi tisíc punx a asi dvesto skinheadov v Hannoveri. Atmosféra bola v piatok večer skutočne napätá, panovala čiastočná nedôvera. Ale niektorí punkeri poznali niektorých skinheadov (a samozrejme naopak) a tak sa nálada viac a viac uvoľňovala. Predovšetkým, keď pomaly začala dobiedzať polícia. Piatočný večer sa skončil s ťažkými zrážkami so štátnou mocou, v ktorej punx a skinheads držali spolu. Tým sa všetky obavy a nedôvera z možných vzájomných konfliktov vytratili a k ničomu skutočne nedošlo. Sobota prebiehala rovnako ako piatok a končila výtržnosťami. Všade bolo možné vidieť skupiny skinheadov a punkerov ako sedia spolu, pijú a hrajú s prázdymi pivnými plechovkami futbal. Večer došlo k obrovským nepokojom, počas ktorých bola obsadená jedna stará továreň, kde vystúpili düsseldorfskí Public Toys so svojim streetpunkom. Legendy tvrdia, že kým polícia dobýjala budovu, vnútri sa ozýval cover Sham 69 "If the kids are united"... Kto v tej dobe pravidelne čítal fanziny určite už tieto slová zachytil.
Toto staronové motto "Punks and Skins united!" sa začalo objavovať v každom jednom časáku, ktoré malo niečo do činenia s punkrockom alebo nepravicovým skinheadským kultom. Minulosť bola prehodnocovaná, obojstranne boli pokusy dokázať, ktorým smerom a ako sa ten-ktorý kult ďalej vyvíjal, čo uprednostňuje a aké spoločné hudobné prvky vlastne má. Zaujímavé bolo množstvo punkových sidoviek, na ktorých sa zrazu objavilo slovíčko Oi, koľko mladých nových skupín sa s Oi! začalo zaoberať a koľko punkerov si zrazu ostrihalo vlasy a chcelo sa stať skinheadom. Môj dojem bol, že celá táto "united" záležitosť bola punkermi preberaná síce s oduševnením, ale aj dosť nekriticky. Skrátka som mal taký pocit, že od týchto Dní chaosu chcel byť každý mojim kamošom, pretože to tak proste malo byť. Každopádne punkeri sa chceli kamarátiť s každým krátkovlasým človekom a to dokonca aj s takými skinheadmi, od ktorých som bol ja na míľe ďaleko. V mojom rodnom meste Kieli sa objavili na verejnosti aj známi pravicoví skinheadi a cielene vyhľadávali skupiny punkerov poflakujúcich sa v centre mesta. Ako "skutoční working class skinheads" mali "samozrejme" trochu viac peňazí ako klasickí punkáči a tak bolo samozrejmosťou kupovanie piva a pozývanie punkáčov. Bežné heslá a útoky ostali stranou, veď prioritou bolo kúpenie si akceptácie. Mnohým z týchto tzv. punkerov bolo srdečne jedno, kto sú títo ich alkoholickí kumpáni v skutočnosti, resp. chápali to ako určitú provokáciu. Ako to chodí, po spoločnom slopaní došlo aj na spoločné provokácie - veď to je punk nie? No, ja som nebol punk a aj ostatní punks to videli trochu ináč. Zo začiatku som si nebol veľmi istý: žeby sa niekdajší "kameraden" predsa len umúdrili? Nieje to trochu obskúrne, ak niekdajší člen FAP (Freie Arbeiter Partei,- pozn. prekl.) a poskytovateľ nocľahárne a skúšobne skupine "Kraftschlag" stojí pred pokladňou na koncerte a opatrne sa pýta, či si môže uložiť svoj bomber v šatni? Po istej dobe sa mi dostalo do uší, že medzitým aj u niektorých tých punks z centra mesta došlo k nejakým komickým zmenám. Prestali mať v obľube "cudzincov", mnoho z nich sa stalo patriotickými a istým spôsobom aj hrdými, ak zrovna nemali napumpované žily drogami.
Ojedinelé, človek by sa spýtal, odkiaľ tento trend prichádza. Niektorí starší punks s týmito čo "prešli" prerušili kontakty a začali sa orientovať iným spôsobom, čím zmizol aj posledný "rozumný" vplyv na týchto trotlov z centra. Takže to už nebolo moc pekné. Preto sa niektorí ľudia vyjadrili, že takéto pomery sú ďalej neakceptovateľné. Nerušené popíjanie týchto "skinheadov" a ich kamarátov s farebnými vlasmi v centre ukončilo zopár fyzických dohovorov na koncertoch a v meste. Ale na skorom ukončení tohto "nepolitického" priateľstva mala svoj podiel aj veľká konzumácia drog. Mne osobne táto skúsenosť iba potvrdila moje presvedčenie, ktoré som si zachoval podnes. Mojich "priateľov" a ľudí s ktorými chcem piť pivo si vyberám ja sám. Nechcem byť so všetkými skinheadmi "united" tak prečo by som mal byť s punkermi?
Na Dňoch chaosu v r. 1995 sa nachádzalo oveľa viacej ľudí ako o rok predtým. Súčasne sa aj po prvýkrát uskutočnila obdoba Dní chaosu na americkom kontinente a to presne v San Franciscu. Srandovná predstava, že na opačnom konci sveta sa rovnaká horda mladých ľudí tiež rozhodla oslavovať svoju slávnosť. Atmosféra bola neporovnateľne agresívnejšia ako rok predtým a táto agresivita bola namierená hlavne proti policajtom. Človek mal dojem, že veľa ľudí chodí do Hannoveru iba preto, aby zažilo výtržnosti. Charakter milého zrazu sa už dávno vytratil. Vinu na tom nesú tiež médiá, ktoré ochotne poskytli polícii informácie o tom, že v r. 1994 kolovali letáky, na ktorých bolo napísané, že Hannover bude zrovnaný so zemou. Takýto leták nikdy neexistoval, ako neskôr polícia nesmelo pripustila. Ale tlač sa hrnula na tieto násilnosti a veľa mladých punx a skinheadov tiež. V piatok večer boli opäť nespočetné provokácie a útoky zo strany polície, ktorá samotná bola prekvapená masívnymi útokmi návštevníkov Dní chaosu. Tiež sa polícia mohla iba nečinne prizerať, ako bol jeden zatvorený supermarket zdemolovaný a vyrabovaný. Medzi návštevníkmi neboli mimochodom iba "pricestovaní" punks a skinheads, ale aj gangy detí prisťahovalcov a tiež autonómovia, ktorí nechceli vyjsť z cviku.
Okrem nich tam boli aj skupiny chuligánov prevažne z prostredia Hannover 96 a spolu s nimi obrovské množstvo pravicových a nacistických skinheadov. Takže to bol trochu bizarný sobotňajší večer v Hannoveri. Skoro na každom rohu mesta policajti, zásahy proti punkerom (a iným) robiacim výtržnosti, po celom meste zhromaždenia nepravicových skinheadov, pred ktorými sa znenazdajky vynoril oddiel policajtov, ktorý štítmi chránil zhromaždenie fašistických skinheadov, ktorých odvážali do bezpečia. Mňa sralo predovšetkým to, že až na týchto nepravicových skinheadov prítomnosť "kameraden" nikomu neprekážala. To obrovské množstvo punkerov bolo natoľko zaujatých vyhľadávaním konfliktov s políciou, že si vôbec nevšímali, že za ich chrbtom im ulicami tiahnu fašisti a odchytávajú si jednotlivcov a malé skupiny punkerov. Po týchto Dňoch chaosu punk ďalej prehlboval už rok starý model "united". Niektoré nahrávacie spoločnosti si museli poriadne namastiť vačky, keď stačilo vydať hoc´ aj tú najhoršiu punkovú skupinu a onálepkovať ju značkou Oi!. Ale myslím si, že celý tento blázinec bol predsa len na niečo dobrý. Aspoň malo čoraz viac skinheadov (ale aj punkerov) plné zuby Oi!, asociálneho správania a podobne. Inak si neviem vysvetliť, že po tej amíckej turbo-ska vlne sa zrazu strašne veľa skupín, ktoré s tým vôbec nemali nič do činenia stalo populárnymi: hrali tradičné ska, na každom rohu bolo počuť nové a mladé skupiny, ktorým učarovali korene skinheadskej hudby. Istým spôsobom bolo práve toto dôsledkom všetkého. Človek sa tým mohol v pohode vymedziť spod rasistických vplyvov, pretože to bola samozrejmosť. Takisto aj spod všetkého, čo malo spojitosť s punkom aj toho bez pravicového pozadia. Človek mal opäť svoj malý skinheadský svet. Kto sa na ňom chcel podieľať, ten sa podieľal, stačilo sa držať zopár základných pravidiel. To, či to malo dlhú životnosť, je už iná otázka.
V roku 1996 som si náhodou mal možnosť vypočuť rozhovor dvoch veľmi mladých punkeriek, ktoré sa cestou vo vlaku bavili o blížiacich sa Dňoch chaosu. Obe sa chceli bezpodmienečne zúčastniť, aby konečne zažili poriadne výtržnosti. Možno aj to bol nakoniec ten zásadný dôvod, prečo som do Hannoveru necestoval. Druhým bol enormný nárast dopadu týchto Dní chaosu: v každej zasranej dedine bola na miestnej oznamovacej tabuli upútavka na Dni chaosu. Od Nordfrieslandu po Allgäu, od Sauerlandu až po Lausitz všetci oslavovali Dni chaosu. Niekde s dvestočlennou účasťou, niekde s palestínou na krku a priateľkou a niekde s jej sesternicou na návese. Vo väčších mestách brala často polícia takéto oznamy vážne, dochádzalo k veľkým postupom voči všetkému, čo len trochu zaváňalo Dňami chaosu. Okamžite došlo na upevnenie štátnej moci, v snahe zničiť fantóma Dní chaosu. Srandovné bolo hlavne, ak si náhodou vzali na mušku fanúšikov techna s pestrofarebnými účesmi. V Berlíne mimochodom došlo aj na "návštevu" Love Parade skinheadmi, ktorí to mali namierené na potsdamský ska festival. Po krátkej úspešnej výmene názorov s ľuďmi stadiaľ boli skinheadi policajnou eskortou dopravení späť do Potsdamu. V r. 1996 došlo k usporiadaniu protiakcie pod názvom "Hate Parade", ktorej sa účastnili stovky punks a iných ľudí. Cieľom bolo nejakým spôsobom oponovať Love Parade. Túto akciu v nasledujúcich rokoch navštívilo aj niekoľko "po akcii vyhladovených" mladých ľavičiarov, aby si zmerali silu s políciou.
Každopádne Dni chaosu postupujúcim časom umreli. Istý Karl Nagel, ktorý sa ešte v r.1994 s kamerou na pleci rozhodol natočiť o nich dokument, sa korunoval za kráľa znovuzaloženej APPD (Anarchistiche Pogo-Partei Deutschlands, - recesistická politická strana v Nemecku, ktorá kandiduje do volieb s heslami ako Práca je na hovno, Sprostí a šťastní atď.- pozn. prekl.). Časom sa APPD skutočne rozbehlo, mne osobne to ale nič nehovorí. Je opovážlivosťou tvrdiť, že APPD je permanentná funkčná kultúra chaosu v parlamentárnej forme? Vlastne mi to je jedno. V súvislosti so všeobecnou "miléniovou hystériou" som niekde objavil aj výzvu na uskutočnenie Dní chaosu v Hannoveri. Policajný aparát sa o tom tiež dozvedel, každopádne nikdy sa neobjasnilo, či bola táto výzva myslená vážne. V každom prípade sa neuskutočnili a Hannover ešte stále stojí. Od prvých Dní chaosu v r.1984 a jej "reunion" party v r.1994 uplynulo presne 10 rokov. Dosť času na to, aby na ne štátna moc zabudla. Prvý augustový víkend v r.2004 slávia Dni chaosu svoje dvadsiate jubileum. Až doteraz som nevidel žiadny dôkaz toho, že sa tento rok uskutočnia, ale to ešte nič neznamená. Aj v r.1994 sa myšlienka znovu uskutočnenia zrodila "len" z pivného rozmaru a zverejnenie prebiehalo iba predávaním informácií z ruky do ruky priateľom a známym. Tak bolo aj pre políciu nemožné v predbežnom štádiu akokoľvek zabrániť akcii. Dnes, keď sa na internete môže mediálne prezentovať aj ten najväčší hlupák, si možno zainteresovaní ľudia dobre premyslia či uprednostnia radšej osobné styky kvôli možným následkom. Pre mňa osobne má však záujem o tieto veci tiež viacmenej náhodný charakter. Môj svet a moja vlnová dĺžka to každopádne nebola - bezhraničné násilie by som zredukoval na minimum a miesto toho by som postavil obrovské pódium, kde by vedľa Derricka Morgana a Prince Bustera mali tú česť aj Pioneers a Ethiopians.
