Nemecký filmový expresionizmus

Expresionizmus je umelecký smer začiatku 20.stor. V kinematografii bol takmer výlučne záležitosťou Nemecka. Najväčší význam sa prikladal výrazovej stránke v obsahu a forme. Dôraz sa kládol na vnútorné prežívanie. Po obsahovej stránke sú námety zaťažené psychologizmom, pozornosť upútavjú motívy rozdvojenej osobnosti, tajomných vnútorných síl vedúcich človeka k ničeniu a sebadeštrukcii a neobchádza ani tému dehumanizácie sveta a vlády monštier. Otvára sa cesta novým filmovým žánrom - hororu a sci-fi. Po formálnej stránke sú filmy väčšinou výtvarne efektne a zaujímavo riešené, obraz je štylizovaný s grafickou strohosťou, používajú sa maľované dekorácie, krivá a špicatá architektúra, zdeformovaná perspektíva a kontrastné osvetlenie. Filmovému expresionizmu sa darí hlavne v dvadsiatych rokoch.

Robert Wiene - jeho film Kabinet doktora Caligariho sa stal manifestom filmového expresionizmu. Členovia  výtvarnej skupiny Der Sturm  vytvorili dekorácie plne zodpovedajúce subjektívnemu zdeformovanému videniu sveta - fantastický svet krivých plôch a geometrických tvarov, skreslených perspektív, ostrých kontrastov svetla a tmy, veľavravných tieňov.Námetom je príbeh jarmočného hypnotizére dr. Caligariho, ktorý prostredníctvom svojho média Césara pácha zločiny na nič netušiacom obyvateľstve.

Fridrich Wilhelm Murnau

Opustil niektoré tvorčie princípy expresionizmu - natáčal sa, na rozdiel od väčšiny filmov expresionizmu, v reálnych exteriéroch (Oravský zámok). „Upír Nosferatu alebo symfónia hrôzy"- príbeh prekliatej bytosti márne hľadajúcej kľud a smrť. Tento film obsahuje základné prvky typické pre horor, neurčitý strach z nadvlády čohosi strašného, erotika spojená so smrťou, skľučujúce prostredie a osudová nevyhnutnosť. 

Fritz Lang

„Doktor Mabuse, dobrodruh"-zločinný nadčlovek sa snaží pomocou hypnózy získať neobmedzenú moc nad ostatnými a manipuluje s nimi vo svoj prospech.

„Metropolis" - vedecko-fantastická vízia sveta, v ktorom stroj riadi ľudstvo, romanticko-utopistický príbeh.