Nakoniec sa kráľovská rodina pokúsila utiecť, zopár kilometrov pred hranicami ju však chytili a vyhlásili ich za zradcov. Ľudovít bol definitívne zbavený trónu a stal sa obyčajným občanom Francúzskej republiky. Antoinetta však vo vnútri ostala kráľovnou, prisahala, že nech sa stane čokoľvek, bude odvážna a ochráni svoje deti. Držali ich v zajatí ako väzňov, ako zločincov. Čelili nekonečným urážkam, útokom. Onedlho sa začal Ľudovítov súd a v januári 1793 ho popravili. Prišiel sa rozlúčiť so svojou rodinou a svojmu synovi sľúbil, že jedného dňa zasadne na jeho trón. Antoinetta mu s "dýkou v srdci" prisahala, že bude deti chrániť vlastným telom. O pár mesiacov neskôr jej však deti vzali. Zlomilo ju to a už nemala prečo žiť. Zo syna jej vychovávali republikána, pomaly zabúdal na svoj pôvod, na svoje poslanie. Nečudo, veď bol ešte maličký, krehký chlapček... zomrel vo väzení na tuberkulózu. Jeho odvážna sestra však prežila.

Antoinettu previezli do väzenia, kde s ňou zaobchádzali ako so psom. Axel jej naďalej posielal listy, vyznával jej lásku, dodával jej silu. Vedela však, že si dlho nepožije. Veľmi dobre poznala krutosť revolucionárov a trápilo ju, že ju Francúzi súdili podľa nepravdivých klebiet, ktoré o nej šírili jej neprajníci. Bola to silná žena s dobrým srdcom, ktorá sa v mladosti rada zabavila a keďže mala silnú povahu, nedala si od nikoho diktovať. Jej vlastnosť silnej a priebojnej ženy ju však priniesla na gilotínu. Pred popravou vraj stúpila katovi na nohu, ospravedlnila sa mu a odvážne si ľahla, čakajúc na pád ostria. V októbri 1793 poslednýkrát videla vychádzať slnko...