Posledná kráľovná

Okolnosti Veľkej francúzskej revolúcie ma nesmierne zaujali. Pred dvoma rokmi sa mi dostala do rúk kniha opisujúca život jednej z hlavných postáv tejto katastrofy. Príbeh Márie Antoinetty, najkrajšej dcéry Márie Terézie a manželky kráľa Ľudovíta XVI.-ho si ma natoľko získal, že mi pomohol zamilovať sa do dejepisu. Táto odvážna žena sa stala mojou obľúbenou historickou postavou a jej neobyčajný osud plný zvratov a tragiky ma úplne pohltil.

Mária Antoinetta mala ledva 15 rokov, keď sa jej matka rozhodla, že ju vydá za nástupníka francúzskeho trónu. Mladé dievča bolo plné energie a svojím neodolateľným šarmom a pôvabom si získavalo svoje okolie. Nerada sa učila, milovala tanec a zábavu. Onedlho sa musela rozlúčiť so svojou matkou a súrodencami a vydala sa do veľkého sveta, do dôležitého Francúzska. Po svojom príchode na kráľovský dvor sa prvýkrát stretla s nástupníkom na trón, mladým a očividne nie veľmi atraktívnym Ľudovítom. Vo svojom manželovi spoznala utiahnutého a hanblivého chlapca, ktorý sa všetkého bojí, odmieta sa stať kráľom a jediné, čo ho zaujíma, je príroda, poľovačky a tvrdá práca. Antoinetta sa pomaly prispôsobovala etikete francúzskeho dvora, po čase sa však šľachta začala prispôsobovať jej. Kráľovský život sa jej zdal nekonečne nudný, odmietala korzety, diktovala módu a usporadúvala plesy a rôzne zábavy. Búrila sa proti nezmyselnej etikete, nenechala si od nikoho diktovať, nenechala sa nikým ovplyvniť. Svoju najdôležitejšiu úlohu však nebola schopná naplniť. Ani po rokoch neporodila nástupníka na trón, čo vyvolávalo v kruhoch francúzskej spoločnosti veľké pohoršenie. Onedlho zomrel kráľ Ľudovít XV. a Antoinetta sa stala francúzskou kráľovnou. Poslednou.

Francúzsko naďalej márne čakalo na malého nástupníka na trón. Začali sa šíriť rôzne klebety o Antoinettinej neplodnosti. Problém však nebol v nej, ale v jej "impotentnom" manželovi. Odmietal sa podrobiť krátkej operácii, ktorá by mu navrátila mužnosť. Ľudovít chodil spávať okolo desiatej večer a plesov, ktoré organizovala jeho krásna manželka, sa nezúčastňoval. Vznikali rôzne neprajné klebety, ktoré kráľovnú očierňovali. Francúzi ju spočiatku prijali s láskou, dúfali, že krásna mladá krv pre nich prinesie dobré časy, videli lepšiu budúcnosť, akú im mladý kráľovský pár mohol zabezpečiť. Ich priania však ostali nesplnené, Ľudovít sa totiž ukázal ako beznádejne neschopný panovník, bol nerozhodný a nebol schopný konať a riešiť problémy, mal rád svoj ľud a nikomu nechcel zle.

Po niekoľkých rokoch kráľovná konečne otehotnela. Kráľ sa zrejme nechal prehovoriť na obriezku- a urobil dobre. Narodila sa im krásna dcéra, Madame Royale. Francúzsko sa však stále nedočkalo mladého nástupníka. Ženy na kráľovskom dvore kopírovali Antoinettin štýl, priniesla do sveta módy nové nápady, vymýšľala nové účesy, oblečenie, jednoducho utrácala veľké peniaze. Antoinetta sa síce po narodení svojej dcéry zmenila, snažila sa byť dobrou a zodpovednou matkou, zlú povesť si však napraviť nedokázala. Cítila, že ju pochabosti mladosti raz zničia. Onedlho porodila syna, Francúzsko bolo nadšené. Dieťa však zdravé nebolo, malo krivú chrbticu a Antoinetta vyronila mnoho materinských sĺz, kým opatrovala svojho chorého synčeka. Trpela spolu s ním. Úbožiatko si dlho nepožilo. Antoinetta ho pochovala s obrovskou bolesťou v srdci. Zostala jej však ešte dcéra a ďalší zdravý syn, korý prikvitol do rodiny počas choroby svojho staršieho bračeka.

Napriek tomu, že vzťah medzi Antoinettou a Ľudovítom nebol veľmi vášnivý, mladá kráľovná spoznala lásku. Jej vyvoleným sa stal gróf Axel von Fersen, ktorého stretla na maškarnom bále. Okamžite sa do seba zamilovali a ich láska bola taká silná, že Axel sa nikdy viac nepokúsil nájsť inú ženu, bol Antoinette verný napriek tomu, že bola manželkou francúzskeho kráľa, miloval ju celým srdcom a bol pre ňu ochotný aj zomrieť. Antoinetta bola šťastná a so svojím princom sa stretávala v Malom Trianone, malom zámku blízko Versailles.

Blížila sa revolúcia. Ľud hladoval, šírili sa osvietenské myšlienky, ktoré odmietali monarchiu, Parížania sa búrili a kráľovský dvor prvýkrát pocítil ozajstný strach. Kráľ sa takmer psychicky zrútil, nezvládal nekontrolovateľnú situáciu v kráľovstve, všetky povinnosti prenechal Márii Antoinette, ktorá musela miesto neho rokovať s ministermi, snažila sa zastaviť nezastaviteľné, zachrániť, čo sa dalo. Kráľovská pokladnica však bola vyčerpaná, Francúzsko nevedelo vyrovnať dlhy, jednoducho zápasilo s obrovskými problémami. Revolučné myšlienky sa šírili neuveriteľne rýchlo a kráľovská rodina už nebola v bezpečí. Šľachta opúšťala Versailles, sluhovia utiekali preč. Antoinette pribúdali vrásky a zmenila sa na ustarostenú ženu v stredných rokoch, jej krásna tvá stratila nevinný pôvab, šarm a eleganciu. Bála sa. Čo s ňou a jej deťmi spraví vzbúrený francúzsky ľud? Všetku špinu hádzali na ňu, na Rakúsku suku, na Madam Déficit, ktorá zničila ich krajinu, pripravila ich o chlieb, vzala im všetko... Nechceli ju, túžili vidieť ju mŕtvu!

Vzbury pokračovali, nemali konca-kraja, všade vládol zmätok, rabovalo sa, zabíjalo. Bohatí boli v neustálom nebezpečenstve. Kráľovskú rodinu presťahovali do paláca v Paríži, aby ich mali stále pod kontrolou. Antoinetta s deťmi zažívala peklo, čelila mnohým urážkam a útokom. Triasla sa a chorľavela. Axel však ostával pri nej, vyznával jej lásku a snažil sa jej pomôcť. Nahováral kráľa, aby utiekli do zahraničia, kde by boli v bezpečí, kráľ sa však nevedel rozhodnúť, veril svojmu ľudu, že ho nezradí, že nezradí svojho kráľa. Mýlil sa. Francúzska koruna preň už neznamenala nič.
Nakoniec sa kráľovská rodina pokúsila utiecť, zopár kilometrov pred hranicami ju však chytili a vyhlásili ich za zradcov. Ľudovít bol definitívne zbavený trónu a stal sa obyčajným občanom Francúzskej republiky. Antoinetta však vo vnútri ostala kráľovnou, prisahala, že nech sa stane čokoľvek, bude odvážna a ochráni svoje deti. Držali ich v zajatí ako väzňov, ako zločincov. Čelili nekonečným urážkam, útokom. Onedlho sa začal Ľudovítov súd a v januári 1793 ho popravili. Prišiel sa rozlúčiť so svojou rodinou a svojmu synovi sľúbil, že jedného dňa zasadne na jeho trón. Antoinetta mu s "dýkou v srdci" prisahala, že bude deti chrániť vlastným telom. O pár mesiacov neskôr jej však deti vzali. Zlomilo ju to a už nemala prečo žiť. Zo syna jej vychovávali republikána, pomaly zabúdal na svoj pôvod, na svoje poslanie. Nečudo, veď bol ešte maličký, krehký chlapček... zomrel vo väzení na tuberkulózu. Jeho odvážna sestra však prežila.

Antoinettu previezli do väzenia, kde s ňou zaobchádzali ako so psom. Axel jej naďalej posielal listy, vyznával jej lásku, dodával jej silu. Vedela však, že si dlho nepožije. Veľmi dobre poznala krutosť revolucionárov a trápilo ju, že ju Francúzi súdili podľa nepravdivých klebiet, ktoré o nej šírili jej neprajníci. Bola to silná žena s dobrým srdcom, ktorá sa v mladosti rada zabavila a keďže mala silnú povahu, nedala si od nikoho diktovať. Jej vlastnosť silnej a priebojnej ženy ju však priniesla na gilotínu. Pred popravou vraj stúpila katovi na nohu, ospravedlnila sa mu a odvážne si ľahla, čakajúc na pád ostria. V októbri 1793 poslednýkrát videla vychádzať slnko...