Staroveký Rím

Itália v 2. tisícročí a na začiatku 2. tisícročia prnl.

- Rímska ríša, najväčší a najsilnejší štát antiky, sa začala utvárať na Apeninskom polostrove.
- 1900-1800 pnl.: vpád cudzích kmeňov, ktoré priniesli terramarnskú kultúru
- 1200-1000 pnl.: príchod indoeurópskeho kmeňa Italikov (stred Itálie), vznik villanovskej kultúry. Italikovia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka.
- 800 -600 pnl.: osídlenie južnej časti Itálie a Sicílie Grékmi, zakladanie nových miest (Kúmy, Neapol, Tarent), rozvoj obchodu Grékov a Italikov s Féničanmi
(Kartágo) a vzájomná výmena kultúrnych a hospodárskych poznatkov.

Etruská doba

- Významnú úlohu v dejinách Ríma zohrali Etruskovia, ktorí sa usadili na SZ Apeninského polostrova.
- Hospodárstvo: zaoberali sa poľnohospodárstvom, remeselnou výrobou, ťažbou rúd a námorným obchodom.
- Spoločnosť: už v tomto období existovala majetková nerovnosť medzi spoločenskými vrstvami (aristokracia - otroci), ženy mali slobodné postavenie (určitá forma matriarchátu), vznik rady starších a ľudového zhromaždenia.
- Náboženstvo a kultúra: vplyv Grékov, t.j. prevzali od nich dodnes nerozlúštené písmo a bohov. Etruské sochy pripomínajú archaické sochy Grékov a etruské nástenné maľby a šperky boli takisto na vysokej úrovni. V architektúre využívali klenby a oblúky. Stavali ohradené mestá s vodovodmi a kanalizáciou.
- okolo r. 800: prienik Etruskov do Itálie
- r.600-r.500: najväčší rozmach. Ertrúria nikdy nebola jednotným štátom, vytvárali sa iba federácie miest (napr. r.550 spolok 12 miest).
- r.510: úpadok moci Etruskov (stratili vládu nad Tyrhénskym morom, boli napádaní Galmi (Kelti), ktorých príchod sa datuje v 5. st. pnl. a napokon ich ovládli Rimania

Kráľovská doba (753 - 510 prnl.)

- 21. 4. 753 pnl. založili Latíni (Italikovia) na území Latinum Rím. Podľa legendy bol jeho zakladateľom a 1. kráľom Romulus. Táto epocha predstavuje prechodné obdobie od rodovej spoločnosti k triednej, od prvotnopospolného zriadenia k otrokárskemu. Písmo od Grékov.

Spoločnosť

Na začiatku bol základnou spoločenskou jednotkou rod (gens), ale na sklonku tohto obdobia sa ňou stala rodina (familia), pričom sa prejavuje majetková diferenciácia.

Deľba spoločnosti na :

1) patriciov (plnoprávni, najmajetnejší občania)
2) plebejcov (slobodní občania bez politických práv, dávali sa pod ochranu patriciov, čím vznikol vzťah medzi klientom (plebejci) a patrónom (patriciovia)
3) proletárov (chudobná vrstva)
4) otrokov (patriarchálne otroctvo = otrokom sa môže stať aj rímsky občan, ak sa zadĺži, nielen vojnoví zajatci, ešte netvoria hlavnú pracovnú silu

Politické zriadenie

Spočiatku sa príslušníci rímskeho národa (populus Romanus) schádzali na zhromaždeniach (comitia curiata) podľa kúrií. Po reforme Servia Tullia, ktorý rozdelil
spoločnosť na 5 tried podľa majetku sa občania zvolávali na zhromaždenia s názvom comitia centuriata (centuriálne komície). Každá z tried mala vytvoriť určitý počet
centúrií (stotín vojska), pričom jedna centúria predstavovala jeden hlas. Kedže 1. vrstva vytvorila väčšinu centúrií, moc naďalej ostala v rukách najbohatších. Centúrie boli teda nielen vojenskými, ale aj politickými jednotkami.

Kráľ (rex) - hlava štátu s obmedzenou mocou, králi tejto doby: Romulus, Numa Pompilius, Tullus Hostilius, Ancus Marcius, Tarquinius Priscus, Servius Tullius a Tarquinius Superbus.

Senát (rada starších) - poradný orgán kráľa, odobruje rozhodnutia ľudového zhromaždenia, senátori (patres) sú volení zhromaždením spomedzi patriciov.

Náboženstvo

- Polyteizmus (kulty rodín, duší mŕtvych, obetné kňazstvo), vznik kňazských kolégií, kde sa viedli záznamy o udalostiach v Ríme, tzv. annales maximi.
- 530 - reforma Servia Túlia
- 510 - vyhnanie tyranského kráľa Tarquinia Superba, vyhlásenie republikyObdobie republiky (510 - 31 prnl.)

1) Raná republika (510 - 265 prnl.)

Rímska republika (res publica - vec verejná) bola formálne demokratický (démos - ľud, kratos - moc) štát, jej zriadenie však bolo aristokratické. Tento fakt nezmenili ani úspechy plebejcov v boji s patricijmi, ktoré síce viedli k rozšíreniu práv občanov, ale naďalej vládla úzka privilegovaná vrstva.

Spoločnosť: Triedny boj zmenil sociálnu štruktúru spoločnosti rímskeho štátu. Splynutím patriciov a vrchnej vrstvy plebejcov vznikli nové vrstvy:

1) nobilita (majitelia najväčších území a majitelia otrokov)
2) drobní roľníci a proletári (schudobnelé vrstvy)
3) otroci (antické otroctvo = otroci sú vojnoví zajatci a predstavujú hlavnú pracovnú silu štátu

Politické zriadenie: V období republiky sa zmenilo nielen spoločenské usporiadanie, ale aj politický systém : namiesto kráľa nastúpili dvaja konzuli, diktátor a tribúni ľudu

1) konzuli - najvyšší úradníci
2) diktátor - je volený v období vojen a nepokojov
3) tribúni ľudu - zastupujú plebejcov, majú právo veta (ius intercedendi) magistrát je volený na obdobie jedného roka a mal 4 dôležité zásady:

a) voliteľnosť úradníkov spolu s časovým ohraničením funkcie
b) kolegialita (zabránila zneužitiu vlády jednotlivcom)
c) presné vymedzenie funkcií (= zákaz zastávania viacerých funkcií)
d) všetky funkcie sú neplatené (úradníkmi boli výlučne patriciovia)

- 493: plebejci si vymohli zriadenie snemu s tribúnmi ľudu (tribuni plebis), ktorí hájili záujmy plebejcov
- 449: zrovnoprávnenie plebejcov spísaním zákonov 12 tabúľ
- 367: vydanie zákona leges Liciniae Sextiae, podľa ktorého si rímsky občan z verejnej pôdy (ager publicus) nesmie privlasntiť viac ako 125 ha a jeden z konzulov musí byť plebejec (1. konzul : Sextius Lateranus). Zavedenie nových funkcií: kurulský edil (spomedzi patriciov) a prétor, úradník vykonávajúci súdnu právomoc konzulov (iurisdictio)
- 287: zákonom lex Hortensia získal ľudový snem rovnocennosť s magistrátom
- 282 - 272: vojna s Tarentom. Po 2 neúspešných výpravách Rimania nakoniec zvíťazili nad Pyrrhom, epírskym kráľom, ktorého si Tarent privolal na pomoc (Pyrrhovo
víťazstvo = víťazstvo s obrovskými stratami na životoch)
- 265: úplné ovládnutie Itálie Rimanmi (okrem Pádskej nížiny, ktorú obsadili Galovia) po podmanení si Volsiniis

2) Rím pánom Stredomora (264 - 133 prnl.)

Rímsky štát sa stáva typickým otrokárskym štátom, ktorý sa skladá z vlastného územia, kolónií v dobytých oblastiach a z území spojencov. Vďaka vyspelosti a centralizácie štátu, disciplíne v armáde a premyslenej stratégii vo vojnách sa Rimanom podarilo dobývať stále rozsiahlejšie územia. Táto skutočnosť spôsobila enormné
zvýšenie počtu otrokov, ktorých prácu využívala nobilita na otrokárskych veľkostatkoch, tzv. latifundiách, čí pripravila množstvo drobných roľníkov o prácu a o pôdu. Hoci výbojné vojny rozšírili moc Rímskej ríše, prispeli aj k jej destabilizácii.

Hospodárstvo: rozvoj námorného obchodu a špecializácia remesiel. Po ovládnutí Itálie má Rím nový cieľ - Sicíliu, o ktorú má záujem aj Kartágo = 3. púnske vojny

- 264 - 241: 1. púnska vojna. Prvotné neúspechy Rimanov vyriešil vynález padacích mostíkov a Rím získal Sicíliu, neskôr po vojne dobyl aj Korziku a Sardíniu
- 220: Hanibal si podmanil Sagunt (na území Španielska), s ktorým Rím uzavrel dohodu o pomoci. Rím žiada prepustenie Saguntu
- 218 - 201: 2. púnska vojna. Hanibal previedol svoju armádu cez Alpy do Pádskej nížiny, kde sa k nemu pridali Galovia a spolu porazili Rimanov. Najťažšiu
porážku utrpeli pri Cannae (Cann) r. 216
- 212: víťazstvo Hanibala pri Capue (v tejto bitke padol aj Archimedes). Hanibal sa dostal až pred brány Ríma (Hannibal ad portas), ale nezaútočil
- 204: rímsky vodca Cornelius Scipios prechádza do Afriky s armádou vytvorenou z otrokov
- 202: Hanibal tiahol za Scipiom až k Zame, kde ho Rimania porazili. Kartáginci (Púni) stratili územie Stredomoria, museli rozpustiť armádu a nesmeli viesť akúkoľvek
vojnu bez súhlasu Ríma = koniec Kartága - veľmoci)
- 149 - 146: 3. púnska vojna. Kartágo si privlastnilo bez vedomia Ríma územie Masinissa, po 3 rokoch obliehania bolo Kartágo zrovnané zo zemou
- 229 - 219: 1. a 2. illýrska vojna, Rím získal illýrske pobrežie
- 215 - 168: 1., 2., 3. macedónska vojna, Rím získal Grécko a Macedóniu
- 133: vznik Rímskej svetovej ríše pripojením Pergamského kráľovstva k už dobytým územiam (Macedónia, Grécko, Sýria)3) Neskorá republika

= kríza republiky, obdobie občanských povstaní a povstaní otrokov

Po výbojných vojnách zachvátili Rímsku ríšu veľké problémy. Neboli to len ťažkosti so správou dobytých území, ale aj problémy vnútorné. V tomto období nastali v
ríši hospodárske i spoločenské zmeny. Keďže počet otrokov po vojnách rapídne vzrástol, veľkostatkári ich využívali ako na latifundiách, tak i v remeselnej výrobe.

Práca otrokov zatláča prácu drobných roľníkov do úzadia. Utvára sa nová spoločenská  vrstva - bezzemkovia. Nemohli dokonca slúžiť ani v armáde, pretože na to mali právo výlučne občania vlastniaci pôdu. Úpadok drobného roľníctva sa pokúsili riešiť Tiberius a Gaius Gracchovci. Ich úsilie ale narazilo na odpor nobility, ktorá si prirodzene chránila svoje privilégia a dala Gracchovcov zavraždiť.

- 137 - 132: 1. povstanie otrokov na Sicílii, potlačené
- 133: Tiberius Sempronius Gracchus (tribún ľudu) presadil zákon o rozdelení verejnej pôdy (ager publicus), každá bohatá rodina dostala určité množstvo pôdy, zvyšok
bol rozdelený bezzemkom, neskôr zavraždený
- 123: Gaius S. Gracchus nastúpil na Tiberiovo miesto, pokračuje v jeho snažení. Bol zavraždený v pouličných bojoch. Napriek prekážkam prispeli jeho reformy k
zlepšeniu situácie roľníkov a bezzemkov. Boj nobility za zachovanie ich doterajšieho postavenia pretrváva. Proti sebe stoja:

1, optimáti (príslušníci nobility a senátu) L. Cornelius Sulla
2, populári (prívrženci ľudu, stredné vrstvy) Gaius Marius

- 107: Gaius Marius vyriešil problém bezzemkov zavedením žoldnierskej armády (po určitom čase služby v armáde dostali prídel pôdy). Spory medzi optimátmi a
populármi prerástli do občianskych vojen
- 104 - 101: 2. povstanie otrokov, potlačené
- 88 - 82: 1. občianska vojna, zvíťazili optimáti, začiatok obdobia Sullovej diktatúry. Sulla zostavil vlastný senát a vypracoval zoznamy protivníkov - proskripcie, podľa ktorých dal vyvraždiť všetkých odporcov. Uvoľnené pozemky prideľoval politickým prívržencom. Cenzori a tribúni nemali prakticky žiadnu moc, keďže rozhodnutia ľudového zhromaždenia museli byť najprv konzultované so senátom. Sullove reformy teda neznamenali pokrok, ale uvrhli republiku o stáročia dozadu.
- 78: Sulla odstúpil a krátko nato zomrel
- 73 - 71: Spartakovo povstanie, najväčšie povstanie antiky. Gladiátor Spartakus vytvoril z otrokov a schudobnelých rímskych občanov 60 000 armádu, s ktorou
niekoľkokrát porazil Rimanov. Pre vládnuce vrstvy tým predstavoval vážnu hrozbu. Mal v úmysle previesť otrokov najskôr do Galie a potom do Grécka, ale nezhody medzi otrokmi narušili ich jednotu a povstanie bolo pod vedením Licinia Crassa krvavo potlačené.

- Prehĺbenie krízy rímskeho štátu využili Caesar, Crassus a Pompeius, keď v roku 60 založili 1. triumvirát (tres - tri, vir - muž), ich cieľom bolo ovládnuť optimátov a
senát.
- 63: po Crassovej smrti rozpad trojspolku. Medzitým Caesar dobyl Galiu a Britániu. Pompeius sa spojil so senátom, prijal titul "konzul bez kolegu" (consul sine
collega), čím sa postavil proti Caesarovi.
- 49 - 45: 2. občianska vojna sa začala výzvou Pompeia o odstúpenie Caesara. Caesar sa vrátil do Galie, pričom prekročil riečku Rubikon, odkiaľ je známy jeho výrok
"Kocky sú hodené".
- 9. aug. 49: porážka Pompeia (hľadá azyl v Egypte, kde je zavraždený), Caesar sa stal diktátorom
- 48: Alexandrijská vojna - Caesar dosadil na Ptolemaiove miesto Kleopatru
- 45: Caesar získal doživotnú diktatúru (dictator perpetuus), stal sa najvyšším veliteľom, kňazom, konzulom, doživotným tribúnom ľudu, cenzorom, mal právo vyhlasovať vojny, uzatvárať mier, menovať úradníkov, disponovať so štátnou pokladnicou a dal sa titulovať "Imperator & Pater patriae (otec vlasti)". Tým, že všetku moc sústredil do svojich rúk, stal sa monarchom, porušil republikánsku ústavu
- 15. marec 44: po Caesarovej žiadosti o udelenie titulu kráľa, ho v senáte zavraždili sprisahanci pod vedením Crassia, M. Junia Bruta. Boj o moc medzi Octavianom,
adoptívnym synom Caesara a Marcom Antoniom, spolukonzulom Caesara vyvrcholil v bitke pri Modene (43 pnl.), kde bol Antonius porazený, Octavianus sa stal konzulom
- 11. nov. 43: 2. triumvirát (Antonius, Octavianus, Lepidus) s cieľom pomstiť Caesara. Boli spísané proskripcie (zavraždenie Cicera)
- 40: nové rozdelenie územia:

Octavianus - západ ríše
Antonius - východ ríše
Lepidus - Afrika (neskôr ho Octavianus zbavil armády, Lepidus sa stiahol do ústrania)

Pretrvávajúce napätie medzi Octavianom a Antoniom, pretože Antonius odišiel do Alexandriwe (Egypt), kde žil s Kleopatrou napriek manželstvu s Octavianovou dcérou. prideľovaním rímskych území Kleopatre si znepriatelil senát, ktorý dovolil Octavianovi vojenský zásah proti Antoniovi

- 31: Bitka pri Actiu (grécke pobrežie), Antoniova porážka a následné dobytie Alexandrie, Egypt sa stal provinciou a vlastníctvom cisára.