Historický vývoj elektroniky

Odbor elektroniky je odvodený od elektrotechniky. Zaoberá sa teóriou a využitím elektrickej vodivosti vo vákuu, plynných a pevných látkach. Zahrňuje aj kvantovú elektroniku, optoelektroniku, lekársku elektroniku, priemyslové a výkonové elektroniky. Jeho názov vznikol už v dvadsiatych a tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Odbor elektroniky vznikol objavením elektrónky v roku 1896 Thomasom Alva Edisonom ( americký vynálezca narodil sa v roku 1847 a zomrel v roku 1931, bol spoluautorom 1300 patentov, niektoré z nich mali zásadný význam pre rozvoj elektrotechniky napr.: automatický telegraf, uhlíkový reostat, uhlíková žiarovka, mikrofón, elektromer, zdokonalené elektrotechnické dynamo, alkalický akumulátor, ...). Pri pokusoch so žiarovkou objavil tepelnú emisiu elektrónov, ktorá sa stala základom elektrónok. Elektrónka sa skladá s banky, obyčajne sklenenej, v ktorej sú vákuu dve základné elektródy- katóda a anóda a niekoľko ďalších elektród, ktorým hovoríme mriežky. Z rozžeravenej katódy sa uvoľňujú elektróny, ktoré sú priťahované kladnou anódou, pričom prechádzajú okolo mriežok. Malé zmeny napätia medzi katódou a niektorou z mriežok značne ovplyvňujú prúd tečúci elektrónkou, čo sa využíva na zosilnenie malých striedavých napätí. V začiatkoch elektroniku predstavovali elektronické zariadenie hlavne rozhlasové prijímače, rozhlasové vysielače a zariadenia pre rádiovú techniku ( V roku 1926 zahájil v Prahe činnosť nový vysielač s výkonom 5 kW, v tej dobe jeden z najsilnejších v Európe. Pravdepodobne z týchto dôvodou sa spoločnosť Radiojournal rozhodla zúčastniť vôbec jednej z prvých medzinárodných skúškach diaľkového rozhlasového vysielania. K pokusom došlo v januári 1926. Vysielač pracoval na vlnovej dĺžke 368 metrov a došlo veľa dopisov od poslucháčov v Severnej Amerike o počuteľnosti, ktorá svedčila o tom, že príjem Pražskej stanice bol kvalitní a čistý.). Ďalším veľkým medzníkom bolo objavenie najprv polovodiča následne diódy, tranzistora a integrovaného obvodu. Polovodiče majú malú šírku zakázaného pásma, pri teplote T= O K je z neho dokonalý izolant, so zvyšujúcou sa teplotou sa jeho odpor zmenšuje. Najvýznamnejšie polovodivé materiály sú kremík (Si) a germánium (Ge). Sú to prvky 4 skupiny m. t. a viažu sa kovalentnou väzbou. Pridaním 3 mocného prvku ( B, In, Ga, Al tzv. akceptory) k základnému materiálu polovodiča vzniká nevlastná vodivosť typu P.