Trochu preháňal, keď o svojich nálezoch z Grécka napísal: „Všetky múzeá na svete spolu nemajú ani jednu pätinu mojich pokladov.“ Samozrejme vtedy ešte nebol známy ani Tutanchamonov hrob. Schliemanovi jeho nápady a metódy výskumu priniesli veľmi zlú povesť medzi vtedajšími vedcami. Čas však ukázal, že bol géniom. Veľa zo Schliemannových pokladov sa stratilo, časť sa zničila počas druhej svetovej vojny. Ich históriu pútavo opísal C. W. Ceram vo svojej knihe Bohovia, hroby, učenci. Našťastie väčšina nálezov sa zachovala v aténskom Národnom múzeu. Schliemann odkryl roku 1876 niekoľko veľmi bohatých hrobov. Po objave hrobky, kde tvár príslušníka mykénskej panovníckej rodiny bola prikrytá maskou z čistého zlata, sa domnieval, že objavil hroby osôb známych z antickej gréckej literatúry. Mali to byť Agamemnón, Kassandra a ich priatelia, všetci spolu zavraždení na hostine. Ukázalo sa, že v tomto prípade Schliemanna jeho láska k literatúre zaviedla na nesprávnu stopu. Neskorší výskum ukázal, že ľudia, ktorých pozostatky vykopal, žili 200-300 rokov predtým, ako bola zničená Trója a ako mohol žiť kráľ Agamemnón. Napriek tomu už maske zostalo pomenovanie „Agamemnónova“. Aj jedna z vykopaných mykénskych budov nesie jeho meno, iná je známa pod menom jeho otca Átrea.
Vznikla domnienka, že zlaté masky, ktoré sa našli v mykénskych hroboch, predstavujú skutočné portréty zomrelých. Len máloktoré z nich by sa dali považovať za portréty v modernom zmysle slova. V ojedinelých prípadoch sú to posmrtné masky. V detských hroboch sa našli také, ktoré vznikli priamo pritlačením zlatej fólie na tvár mŕtveho dieťaťa. Aj nohy a ruky detí boli zabalené do zlatých listov. Najznámejšia mykénska stavba je takzvaná Átreova pokladnica. V skutočnosti je to najlepšie zachovaná hrobka niektorého mykénskeho panovníka zo 14.-13. Storočia pred n. l. Kruhová komora hrobky má priemer 30 metrov a v strede je vysoká 14 metrov. Stavali ju z opracovaných kamenných kvádrov, ktoré potom ešte pritesali. Komoru postavili pod úroveň terénu, pod kopčekom, a vchod do nej upravili ako dlhú chodbu medzi dvoma múrmi z kamenných kvádrov. Chodba zvaná dromos je 6 metrov široká a 35 metrov dlhá. Telo zosnulého nebolo uložené v kruhovej sieni, ale v priľahlej malej miestnosti, ktorú vytesali do skaly. Vnútro kruhovej siene bolo ozdobené kovovými ornamentami a klenba bola pokrytá maľbami. Po oboch stranách vchodu do hrobky stáli pôvodne ozdobné stĺpy, ale tie odniesol v druhej polovici 19. storočia bohatý anglický turista do Írska, odkiaľ sa neskôr dostali do Britského múzea v Londýne. Zmizla aj výzdoba trojuholníkového štítu nad dverami.