Kamenní svedkovia Starovekého Grécka - Mykény a Delfy

MYKÉNY


Mykény sa nachádzajú na opevnenom vrchole kopca asi 10 kilometrov od Argu a neďaleko pevnosti Tirynth. Na dôležitej križovatke ciest boli takmer nedobytnou pevnosťou, v ktorej žil kráľ, jeho dvor, obchdníci a remeselníci, kým ostatné obyvateľstvo sídlilo na svahu návršia pod pevnosťou.
Za objav starovekej mykénskej kultúry vďačí ľudstvo fantázii a neúnavnej práci Nemca Heinricha Schliemanna. Poloha Mykén bola dobre známa, lebo starí Gréci veľmi podrobne opísali ich múry a hradby, ktoré ešte stáli, keď Schliemann začal svoje výskumy. Pausaniás o nich píše: „V Mykénach ešte vidieť časti hradieb a hlavnú bránu, nad ktorou je reliéf zobrazujúci dva levy. To všetko je vraj dielom Kyklopov, ktorí aj Proitovi vystavali múry v Tirynthe. V troskách Mykén je studnička zvaná Perseia a podzemné komory, kde Átreus a jeho synovia ukrývali svoje poklady.“
Tvrdenia gréckeho historika a neochvejná dôvera v Homéra priviedli Schliemanna k úspechom. Začal v Mykénach kopať roku 1876 a už po niekoľkých dňoch objavil vo vnútri hradieb hroby s kostrami, ktoré pokladal za pozostatky Agamemnóna, Klytaimnestry, Aigistha a ďalších členov rodu Átreovcov. Pochovaní boli so svojimi klenotmi: nikde predtým sa nenašlo v hroboch toľko zlata ako tu. Zlaté masky pokrývali tváre mŕtvych kráľov, ba aj na prsiach mali zlaté platne a všade okolo nich bolo množstvo zlatých diadémov, čaší a prsteňov. Schliemann odkryl aj zrúcaniny kráľovského paláca a v nich pravouhlú sieň so stĺpmi – megarón. Za hradbami preskúmal starobylé hrobky zvané pokladnice, z ktorých najvýznamnejšia, zvaná Átreova pokladnica , leží naproti mykénskej akropole.
Schliemann už predtým, v rokoch 1871-1873, objavil a vykopal na základe Homérových diel trosky Tróje, o ktorej väčšina vtedajších učencov pochybovala. Veril Homérovi aj v tom, že achájske vojská, ktoré zničili Tróju, viedol mykénsky kráľ Agamemnón. Bol presvedčený, že po víťaznom návrate do Mykén dala kráľa Agamemnóna zavraždiť jeho neverná manželka s milencom Aigisthom a pochovali ho v Mykénach. Schliemann pozorne študoval klasickú literatúru a dospel k presvedčeniu, že väčšina informácií starovekých autorov je veľmi presná. Často to zdanlivo protirečilo vtedajším vedeckým metódam, ale nedal sa odradiť. Kopal na miestach, ktoré sám vyhľadal, a získal nesmierne historické a umelecké poklady.

Trochu preháňal, keď o svojich nálezoch z Grécka napísal: „Všetky múzeá na svete spolu nemajú ani jednu pätinu mojich pokladov.“ Samozrejme vtedy ešte nebol známy ani Tutanchamonov hrob. Schliemanovi jeho nápady a metódy výskumu priniesli veľmi zlú povesť medzi vtedajšími vedcami. Čas však ukázal, že bol géniom. Veľa zo Schliemannových pokladov sa stratilo, časť sa zničila počas druhej svetovej vojny. Ich históriu pútavo opísal C. W. Ceram vo svojej knihe Bohovia, hroby, učenci. Našťastie väčšina nálezov sa zachovala v aténskom Národnom múzeu. Schliemann odkryl roku 1876 niekoľko veľmi bohatých hrobov. Po objave hrobky, kde tvár príslušníka mykénskej panovníckej rodiny bola prikrytá maskou z čistého zlata, sa domnieval, že objavil hroby osôb známych z antickej gréckej literatúry. Mali to byť Agamemnón, Kassandra a ich priatelia, všetci spolu zavraždení na hostine. Ukázalo sa, že v tomto prípade Schliemanna jeho láska k literatúre zaviedla na nesprávnu stopu. Neskorší výskum ukázal, že ľudia, ktorých pozostatky vykopal, žili 200-300 rokov predtým, ako bola zničená Trója a ako mohol žiť kráľ Agamemnón. Napriek tomu už maske zostalo pomenovanie „Agamemnónova“. Aj jedna z vykopaných mykénskych budov nesie jeho meno, iná je známa pod menom jeho otca Átrea.
Vznikla domnienka, že zlaté masky, ktoré sa našli v mykénskych hroboch, predstavujú skutočné portréty zomrelých. Len máloktoré z nich by sa dali považovať za portréty v modernom zmysle slova. V ojedinelých prípadoch sú to posmrtné masky. V detských hroboch sa našli také, ktoré vznikli priamo pritlačením zlatej fólie na tvár mŕtveho dieťaťa. Aj nohy a ruky detí boli zabalené do zlatých listov. Najznámejšia mykénska stavba je takzvaná Átreova pokladnica. V skutočnosti je to najlepšie zachovaná hrobka niektorého mykénskeho panovníka zo 14.-13. Storočia pred n. l. Kruhová komora hrobky má priemer 30 metrov a v strede je vysoká 14 metrov. Stavali ju z opracovaných kamenných kvádrov, ktoré potom ešte pritesali. Komoru postavili pod úroveň terénu, pod kopčekom, a vchod do nej upravili ako dlhú chodbu medzi dvoma múrmi z kamenných kvádrov. Chodba zvaná dromos je 6 metrov široká a 35 metrov dlhá. Telo zosnulého nebolo uložené v kruhovej sieni, ale v priľahlej malej miestnosti, ktorú vytesali do skaly. Vnútro kruhovej siene bolo ozdobené kovovými ornamentami a klenba bola pokrytá maľbami. Po oboch stranách vchodu do hrobky stáli pôvodne ozdobné stĺpy, ale tie odniesol v druhej polovici 19. storočia bohatý anglický turista do Írska, odkiaľ sa neskôr dostali do Britského múzea v Londýne. Zmizla aj výzdoba trojuholníkového štítu nad dverami.

Preklad nad nimi je vytvorený z dvoch kvádrov, z ktorých väčší váži asi 120 ton. Archeológov tieto mohutné stavby priviedli na myšlienku, že anglické Stonehenge postavili buď Mykénčania, alebo ľudia, ktorí sa to v Mykénach naučili. Ale zdá sa, že Stonehenge sú konštrukcie oveľa staršie než mykénska civilizácia. Vstup do mykénskeho hradu vedie bránou, ktorá sa v literatúre nazýva Levia brána. Na bráne znázornené zvieratá sú však levice. Rovnaké levice sú známe aj z iných nálezov, najmä z pečatí z obdobia mykénskej kultúry. Brána pochádza rovnako ako hradby a bašta pravdepodobne zo 14. Storočia pred n. l. stavali ju zase z mohutných blokov kameňa. Preklad brány, na ktorom stoja dnes už bezhlavé levice, je 5 metrov dlhý, až meter vysoký a 2,4 metra široký. Nevieme, čo vzpriamené levice symbolizovali, ale zdá sa, že mali priamy vzťah k hodnosti panovníka. Od brány vedie dlhá rampa k vyvýšenému nádvoriu, kde stál palác. DELFY


Celý antický svet poznal Delfy a ich veštiareň. Chodili do nej po radu mýtickí hrdinovia, navštevovali ju vládcovia všetkých gréckych štátov, prišli ta i Solón a Alexander Veľký, aby si vypočuli vôľu bohov z úst veštice Pýthie. Na jej názor sa pýtali aj cudzí panovníci, napríklad lýdsky kráľ Kroisos. Jej rady nebývali vždy jednoznačné. Ak si ľudia z dvoch možných významov vybrali nesprávny, za to Pýthia, či dokonca Apollón nemohli.
Héraklés navštívil delfskú veštiareň, aby sa opýtal boha Apollóna, ako sa môže očistiť zo svojho činu (v záchvate šialenstva zabil svoje tri deti a dve bratove). Ústami Pýthie mu boh odpovedal, aby odišiel k mykénskemu kráľovi Eurystheovi, a vykonal dvanásť úloh, ktoré mu ten určí. Aj Oidipús a Orestés prišli do Delf dozvedieť sa o svojej budúcnosti. Dokonca Xerxés poslal pri vpáde do Grécka bojovníkov, aby vylúpili Delfy. Keď sa však priblížili k chrámu Apollóna, rozpútala sa vraj strašná búrka a zemetrasenie. Peržania to pokladali za božie znamenie a vrátili sa z Delf bez koristi. Zato rímsky diktátor Lucius Sulla veštiareň vykradol a cisár Nero odniesol neskôr zo svätyne vyše päťsto bronzových sôch.
Delfy boli prastaré už aj v časoch Peržanov a Rimanov. Staré boli aj vtedy, keď Homér písal o Pýthii, keď žil Platón či Aristotelés. Najmenej štrnásť soročí pred naším letopočtom boli Delfy miestom, kam z celého antického sveta putovali tí, čo sa chceli dozvedieť svoju budúcnosť alebo hľadali rady od najsúkromnejších problémov až po verejné, štátnické.

Kňažka Pýthia v Apollónovom chráme mala za úlohu oznamovať prostredníctvom boha Apollóna vôľu boha Dia ľuďom, ktorí o to požiadali a priniesli mu obeť. Jej výroky mali veľkú autoritu. Grécke štáty málokedy rozhodovali o dôležitej verejnej otázke bez veštby.
Neskorší autori návštevy vo veštiarni a priebeh veštby dramatizovali a zveličovali. V skutočnosti to bola jednoducho súčasť posvätných obradov. Kňaz prijal od žiadateľa napísanú otázku a predložil ju veštici. Tá vstúpila do posvätnej miestnosti a sadla si na trojnožku nad puklinu, z ktorej vychádzali omamné výpary z posvätného prameňa Kastalia. Veštila v extáze, do ktorej upadala pôsobením výparov alebo žutím vavrínových listov. Kňazi zaznamenávali zvuky, ktoré vyrážala, a zostavovali odpovede, často dvojznačné. Typickým príkladom bola povestná veštba lýdskemu kráľovi Kroisovi: „Ak prekročíš rieku Halys, zničíš veľkú ríšu.“ Kroisos ju prekročil (tvorila hranicu medzi jeho ríšou a perzskou) a zničil veľkú ríšu, lenže svoju. Delfská veštiareň mala zo všetkých najlepšiu povesť, ale v gréckom svete ich bolo mnoho, napríklad v Dodóne, v Abách, v Thébach, v maloázijských Didinách, v juhoitalských Kúmach. V Delfách mal Apollón jeden z najstarších chrámov spojený s veštiarňou. Prvá stavba zo 7. storočia pred n. l. padla roku 548 za obeť požiaru, druhá z konca 6. Storočia zasa zemetraseniu. Dnešné zvyšky chrámu pochádzajú až z prestavby okolo roku 330 pred n. l. Apollón bol bohom zdravia a ochrancom ľudí, napokon sa stal bohom svetla a Slnka. Bol jedným z najstarších gréckych bohov a jeho kult sa dostal do Grécka pravdepodobne z Malej Ázie. Podľa jednej verzie mýtu prišiel vraj do Delf z Kréty na delfínovi (preto má aj meno Apollón Delfínios), a tak sa stal ochrancom morských ciest. Na jeho počesť sa v Delfách konali na jar a na jeseň veľké slávnosti a každé štyri roky pýthijské hry.
Hry v Delfách sa svojím významom zaraďovali hneď za olympijské, umeleckými súťažami dokonca pred ne. Ich hlavným programom boli preteky v hre na píšťale a na kithare, v speve so sprievodom píšťaly a v básnických a dramatických skladbách. Zo športových disciplín sa súťažilo v behu, zápasení a v jazde na voze. Víťaz dostal palmový list a vavrínový veniec. Grécky „temenos“ bol posvätný okrsok, kde sa nachádzal posvätný háj, veľký chrám a ďalšie svätyne, ako aj miesta určené na odpočinok, modlitby a rozjímanie. Na niektorých miestach, napríklad na aténskej Akropole, sa temenos nachádzal na opevnenom vyvýšenom mieste. V Delfách bolo jeho súčasťou aj veľké divadlo s 35 radmi sedadiel pre asi 5000 divákov, kde sa konali spomínané pýthijské hry.

Od hlavného vchodu až k Apollónovmu chrámu viedla svätá cesta, ktorú po oboch stranách lemovali pokladnice rozličných miest. Knidskú pokladnicu postavili roku 565 pred n. l., sifnijskú s nádhernými stĺpmi v tvare karyatíd roku 530 pred n. l., aténsku po roku
490 pred n. l. (Originály tridsiatich metóp zdobených reliéfmi, zobrazujúcimi Héraklove a Théseove činy, sú vystavené v múzeu v Delfách.) V Delfách bol aj štadión, na ktorom sa za pýthijských hier konali gymnastické čiže športové sú ťaže. V pokladniciach jednotlivých miest sa ukladali nesmierne vzácne dary, ktoré veriaci prinášali veštiarni, teda bohu Apollónovi. Plinius videl v Delfách vyše 3000 sôch, a to napriek tomu, že Nero a iní už mnohé poklady ulúpili. Niektoré sochy sa predsa len zachovali a sú dnes vystavené v delfskom múzeu. Najvzácnejšou z nich je bronzová socha Vozataja delfského a mramorové sochy Kleobia a Bitóna (z Argu). Sochu Vozataja z 5. storočia pred n. l. možno porovnávať len so slávnym Diom v Aténach. Tisíce turistov prúdia dnes do Delf, kde sú najstaršie pamiatky archaického Grécka. Keď si poprezerajú múzeum, prejdu pomaly po svätej ceste, kde sa pristavia pri zvyškoch pokladníc, najmä však pri dobre zachovanej a reštaurovanej pokladnici Aténčanov, obídu Apollónov chrám a posedia si na kamenných sedadlách divadla, vytesaných do svahu, určite sa rozhliadnu po pohorí Parnas, na úbočí ktorého sa Delfy rozkladajú. A tí, čo majú zmysel pre poéziu a umenie vôbec, pripomenú si z mýtov, že na vrchu nad nimi sa rád zdržiaval nielen najvyšší boh Zeus, ale aj Múzy, ktoré prichádzali ku Kastalskému prameňu. Nikto však nebude zvedavý na veštby Pýthie. Použitá literatúra: Kamenní svedkovia dávnych čias - Charles Walker.