Kliment, sv. Konštantín, sv. Metod životopis

1. KLIMENT SLOVIENSKY

Po Metodovej smrti 6. apríla 885 popri Gorazdovi k popredným bojovníkom za sloviensky jazyk patril Kliment. Kliment Slovenský bol potom blízkym pomocníkom Metoda, a po jeho smrti spolu s Gorazdom, obraňoval dielo Cyrila a Metoda ako zástanca Slovenskej cirkvi proti Wichingovi a jeho spoločníkom. Je tu otázka, koľko mohol mať Kliment rokov, keď Konštantín a Metod prišli k Rastislavovi a Svätoplukovi. Medzi rokmi 863-916 prešlo 53 rokov. Roku 863 bol Cyril pomerne mladý človek. Narodil sa asi r. 826 alebo 827 a umrel 42 ročný. Na Veľkú Moravu prišiel približne 36 ročný. Po príchode k Rastislavovi Metod žil ešte 22 rokov. Ak pri príchode na Veľkú Moravu mal 40-42 rokov, umrel približne 66-ročný, možno trocha viac, povedzme 70-ročný. Isté je, že Kliment žil po roku 863 ešte 53 rokov. Mohol patriť medzi učeníkov Konštantína Filozofa a Metoda. Zúčastnil sa na diskusiách s Wichingom a jeho latinsko-franskými činiteľmi. S Gorazdom aj Klimenta uväznili a týrali, keď Svätopluk nebol práve doma. Keď roku 886 vyhnali slovenských kňazov zo Slovenska, odišiel cez pustatiny Medzitisia do Bulharska, stal sa tam významným učiteľom a neskôr biskupom pri Ochride v Macedónií. Pri Ochride účinkoval potom do svojej smrti roku 916. Voľakto vtedy staroslovienskym jazykom napísal jeho životopis. Zachoval sa však len v gréckom spracovaní Teofylakta, pôvodnom Gréka, ochridského arcibiskupa v r. 1094-1107. Známy je ako Život Klimentov. Popri tomto rozsiahlom životopise sa zachoval aj kratší Život Klimentov, tzv. Ochridská legenda, napísaná staroslovienskym jazykom a zachovaná už len v neskorom prepise. Kliment Sloviensky sa v niektorých dokumentoch cituje ako Kliment Ochridský a tiež Kliment Velický. Klimenta Ochridského citujú predovšetkým bulharskí bádatelia zrejme preto, že po zrušení veľkomoravského učilišťa a vyhnaní Metodových učeníkov z nášho územia sa Kliment uchýlil do Bulharskej ríše, kde ho cár Boris poveril založiť školu pri jazere Ochrid. Tento termín prevzali mnohí starší slovenskí i českí historici od Bulharov a mechanicky ho používali v našej historiografickej literatúre. Kliment Sloviensky bol spolu s Metodom, Gorazdom a Naumom vysvätení za kňaza v Ríme roku 868. Za biskupa bol vysvätený roku 894 a obsadil miesto velického biskupa.

Profesor Ján Stanislav po dôkladnom štúdiu upozorni, že bulharskí skriptori v neskorších odpisoch diel Klimenta Slovienskeho vynechali tie pasáže, ktoré svedčili o Klimentovom pôvode z národa, pre ktorý bol Cyril ustanovený za pastiera a učiteľa. Ako však vieme, Konštantín - Cyril bol kňazom a učiteľom na Veľkej Morave. V Klimentovej Pochvale Cyrilovi sú konkrétne state, v ktorých sa ospevuje ,,môj národ“, teda národ z ktorého Kliment pochádzal. Kliment ďakuje Cyrilovi v mene ,,svojho národa“ za duchovný prínos. Najnovšia slovenská historiografia sa stotožňuje s názorom, že Kliment Sloviensky pochádzal z nášho územia. Môžeme konkretizovať? Bol z nitrianskej či moravskej vetvy? Profesor Ján Stanislav vykonal dôsledný jazykový rozbor Klimentových diel. Na základe výskumu zistil v nich určité stredoslovenské jazykové prvky hláskoslovné, tvaroslovné, syntaktické a lexikálne. Identifikácia stredoslovenských jazykových prvkov v Klimentových dielach nám naznačuje, že mohol pochádzať zo stredoslovenského regiónu, teda z nitrianskej, pribinovskej časti Veľkej Moravy. V Naumovom životopise sa píše: Na Morave postavil svoj arcibiskupský prestol svätú Kliment. V gréckom texte sa však uvádza nie Morava, ale Ochrid, čo je pravdepodobnejšie. Keď Metodovi ľudia museli pod nátlakomWichinga opustiť Veľkú Moravu, podľa profesora Jána Stanislava sa v grécky písanom Živote Klimentovom hovorí, že išli k Dunaju.. Išli pravdepodobne z Nitry, sídla biskupa Wichinga. O tom, že slovenské jazykové prvky sa dostali za Dunaj máme množstvo dokladov z maďarskej literatúry, v ktorej sa spomína, že podstatné mená ako napríklad kaša, koláč, pagáč, slanina, cesto, slama, piatok, pohár, atď. sú slovenského pôvodu. Hovorí sa, že vtáka poznáš po perí, človeka po reči. Ak by sme podľa tohto príslovia mali hodnotiť Klimenta Slovienskeho, musíme povedať, že bol najväčšou spisovateľskou osobnosťou spomedzi všetkých učeníkov a vynikajúcim pokračovateľom Konštantína-Cyrila a Metoda. Zanechal nám diela, ktoré dokumentujú, že Kliment Sloviensky mal široký prehľad. Predpokladá sa, že mal vyššie latinské vzdelanie. Vieme, že spočiatku sa svojim vzdelaním nevyrovnal Gorazdovi, ale zakrátko svojho učiteľa prevýšil. Podľa posledných výskumov je zrejmé, že Kliment Sloviensky po dovŕšení vzdelania ani roku 868 spolu s Metodom, Gorazdom a Naumom zastupoval záujmy Rastislava, Svätopluka a Koceľa v Ríme až do roku 869. Najmä vtedy, keď sa hovorilo o vytvorení samostatnej panónsko-moravskej provincie. Samostatnosť pre panónsku cirkevnú provinciu požadoval knieža Koceľ, pre veľkomoravskú Rastislav, po ňom Svätopluk. Historici V.N. Zlatarskij a J. Ivanov zostavili zoznam nesporných a predpokladaných spisov Klimenta Slovienskeho. Nie je ich málo.

Podľa spomínaných bádateľov je to 43 diel. Domnievame sa, že ani tento súpis nie je úplný, pretože nie všetky knižnice a archívy boli pre každého prístupné, a tak nečudo, že mnohé dokumenty čakajú na svojich objaviteľov. Veď napríklad roku 1905 upozornil L. Stojanovič, srbský vedec, na ďalšie Klimentove diela, a nebolo ich málo.
Spisy, ktoré odborníci autorsky prisúdili Klimentovi Slovienskemu, nám demonštrujú veľký talent a rozhľad autora. Z pohľadu jazykovedcov je pre nás jednoduché to, že v mnohých spisoch sa vyskytujú slová zo stredoslovenského nárečia. Tieto fakty sledované profesorom Jánom Stanislavom nás nútia mnohé staršie názory o Klimentovi Slovienskom opraviť. Nitriansky Gorazd mal na Klimenta Slovienskeho veľký vplyv. Bol jeho učiteľom, ale aj spoločníkom, neskôr azda i priateľom. Možno, že tak, ako si Metod vybral za svojho nástupcu oddaného muža Gorazda, mohol tak pokračovať aj Gorazd. Podľa objavených spisov, ktoré obaja dejatelia napísali, mali veľa spoločného nielen jazykovo, ale aj názorovo. Kliment bol verným Gorazdovým nasledovníkom.
V životopise Klimenta Ochridského, ktorý napísal niektorý zo slovienských kňazov vyhnaných zo Svätoplukovej ríše, sa píše: ,, A tak veľký Metod neprestával ustavične dávať kniežatám všetky poučenia, jednak ukazujúc im cestu k pobožnému životu, jednak podkladajúc im nepokazené učenie Cirkvi, ako nefalšovaný peniaz vtláčajúc ho do ich duší celý a nepodvrhnutý ...“ Text nám dosvedčuje spolupatričnosť Klimenta Slovienskeho s Metodom a jeho učením. Niet jedinej zmienky o tom, že by Kliment Sloviensky mal rozpory s Metodom, Gorazdom, Naumom alebo ďalšími. Tvorili zrejme jednu veľkú rodinu, ktorej cieľom bolo šíriť slovienske slovo vo Svätoplukovej ríši a čeliť nástrahám nitrianskeho biskupa Wichinga.
Roku 1970 vydala Bulharská akadémia vied 774-stránkový zväzok Klimentových spisov. Je to zatiaľ jediné súborné dielo o Klimentovi Slovienskom. Jednoznačne možno povedať, že Kliment Sloviensky sa vyspelou textáciou, štylistikou blízkou hymnickému charakteru zaradil medzi najvýznamnejších spisovateľov Európy. Možno identifikovať aj to, že mnohé jeho diela vznikli na našom území. Prenasledovanie Metodových žiakov spôsobilo, že sa mnohé rukopisné diela stratili. Spisy Klimenta Slovienskeho zachránili tak, že ich včas preniesli medzi južných a východných Slovanov, kde ich odpisovali. Kliment Sloviensky pokračoval v Bulharskej ríši vo svojej pastorizačnej a pedagogickej činnosti, ktorú si osvojil na Veľkej Morave.

K spolupráci prizval aj svojho priateľa, s ktorým pôsobil na veľkomoravskom učilišti – Nauma. V škole, ktorú Kliment Sloviensky založil, pôsobil Naum ako pokračovateľ Metodových a Gorazdových myšlienok. Klimentove spisy sa začali publikovať tlačou až v 17. storočí. Zrejme preto, že boli písané krasorečou, až básnickou elégiou, a boli autentické. Širšiu publicitu dostal Kliment Sloviensky roku 1840 zásluhou V. M. Undolského. O popularizáciu Klimentových diel u nás sa pričinil Pavol Jozef Šafárik.

1.1. KLIMENTOVA TVORBA

Kliment je autor viacerých spisov. Vysokú umeleckú úroveň má Klimentova Pochvala Cyrilovi Filozofovi. Je to oslavná (panegyrická kázeň). Autor v nej pateticky velebí Konštantínov život, činy, vlastnosti a jeho poznatky, ktoré v hodnej miere získal od neho on sám a národ sloviensky. Napísal ju hneď po jeho smrti. Predniesol ju, keď Konštantínovo mŕtve telo ležalo v chráme sv. Klimenta (str. ). Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda je iba veľmi málo odlišným variantom Pochvaly Cyrilovi Filozofovi. Klimentovi očividne patria aj tzv. služby, a to Služba Cyrilovi, Služba Metodovi a Služba Cyrilovi a Metodovi. Sú to prekrásne poetické skladby. Kliment, pravda, napísal aj viaceré iné skladby. Spomedzi nich si osobitnú pozornosť zaslúžia Poučenie na nedeľu desiatu po Všetkých svätých, Pochvalné slovo Klimentovi Rímskemu, Poučenie na narodenie Kristovo, Pochvalné slovo Bohorodičke. Štylisticky na vysokej úrovni sú všetky. Kliment napísal Velebenie chrámu sv. Klimenta, mesta Ríma a Konštantína, ktorého kladie v poradí popredných činiteľov hneď na tretie miesto po Petrovi a Pavlovi, podnietený pobytom v Ríme. Medzi najpopulárnejšie náboženské žánre stredovekej literatúry patrili legendy, ktoré mali mravoučnú, ale aj zábavnú funkciu. V stredoslovienskej literatúre reprezentovali legendový žáner predovšetkým Moravsko-panónske legendy: Život Konštantína (okolo roku 870) a Život Metoda (medzi 885-894). Sú najcennejším pôvodným domácim dielom z obdobia Veľkej Moravy. V legendách sa opisuje život Konštantína-Cyrila a Metoda. Obe predstavujú vynikajúce umelecké prózy, ale aj závažné historické pramene. Nie sú totiž legendami v zvyčajnom zmysle slova, lebo sa prevažne pridržiavajú konkrétnych faktov a udalostí z reálneho života a nerozvíjajú naplno typické legendové črty. Nešlo v nich napokon ani tak o patetickú oslavu vierozvestcov ako o nekompromisnú obranu ich diela – slovanskej bohoslužby. Život Konštantína a Život Metoda sa zaoberajú udalosťami od narodenia solúnskych bratov až do ich smrti.

Hoci sa obsahom vzájomne dopĺňajú, sú medzi nimi podstatné rozdiely, podľa ktorých usudzujeme, že legendy napísali dvaja autori. Dielo vzniklo koncom 9. storočia na území Veľkej Moravy v čase, keď sa nemecký kráľ Arnulf spojil so staromaďarskými kmeňovými skupinami a uzatvoril s nimi dohodu proti Veľkej Morave. Autorstvo legiend sa pripisuje Metodovi, ale mnohí bádatelia sú toho názoru, že ich autorom bol Kliment Sloviensky, vysoko kultivovaný človek, ktorý sa dobre vyznal v domácich pomeroch. Život Metoda pochádza možno od Konštantínovho a Metodovho učeníka Gorazda. Život Konštantína je v porovnaní so Životom Metoda obšírnejší, náučnejší, filozofickejší, teologickejší, špekulatívnejší, legendovejší a štylisticky komplikovanejší. Bol napísaný ako prvý. Autor sa tu sústreďuje najmä na Konštantínovu predmoravskú činnosť a na jeho obhajobu slovanského liturgického jazyka v Benátkach. Podrobne vykresľuje povahu, detstvo, štúdium a náboženskú múdrosť, túžbu po vzdelaní, súcit s trpiacimi a neochvejnosť pri obhajovaní pravdy. Konštantín žiada za svoje služby iba zajatcov- otrokov, aby im mohol darovať slobodu. Neohrozene vystupuje najmä na obranu slovienskej vzdelanosti a bohoslužobného jazyka proti trojjazyčníkom, ktorí uznávali za bohoslužobný jazyk iba hebrejčinu, gréčtinu a latinčinu. ŽK obsahuje nábožensko-didaktické predstavy, motívy a obrazy, taktiež o jeho progresívnej spoločenskej a demokratickej koncepcii svedčí portrét Konštantína a celé zobrazenie spoločenskej, politickej a kultúrnej situácie na začiatku upevňovania feudalizmu vo Veľkomoravskej ríši. Život Metoda je v porovnaní so ŽK kratší, epickejší, historickejší, vecnejší, menej legendový a štylisticky jednoduchší. Bol napísaný neskôr. Nadväzoval na ŽK. V ŽM sa autor zaoberá najpodrobnejšie Metodovou činnosťou vo Veľkomoravskej ríši, najmä jeho zápasom s franskými kňazmi. Prejavuje veľký zmysel pre

vykreslenie politických pomerov, spoločenského ovzdušia a zmýšľania veľkomoravskej spoločnosti. Vystihuje politický charakter útokov proti slovanskej bohoslužbe a význam kresťanstva pre zjednocovanie feudálnych slovanských kmeňov. Autor tu venuje veľa miesta aj Metodovmu pohrebu. ŽM necharakterizujú len predstavy, motívy a obrazy nábožensko-didaktické, ale aj progresívne spoločenské a demokratické.
Treba však poznamenať, že život a dielo Klimenta Slovienskeho na Veľkej Morave nie je zatiaľ dostatočne prebádané. Tí, ktorí išli po jeho stopách, sústredili sa najmä na bulharský región. Činnosť Klimenta Slovienskeho však treba skúmať a analyzovať aj z mladších rokov - z pôsobenia u nás. To sme tomuto velikánovi dlžní.

Zomrel 27. Júla 916 ako velický biskup. Jeho meno má v bulharských dejinách trvalé miesto. Kliment Sloviensky sa stal apoštolom Bulharov a všetkých ostatných Slovanov, dnes vyše 400 miliónov ľudí.
Meno Kliment, Klement, Kleman, Kelemen – spočiatku ako krsné meno, neskôr aj v súčasnosti ako priezvisko - patrí k najrozšírenejším v Nitrianskej, ale i Žitavskej doline. Iste to nie je náhoda.

1.2. MODLITBA KLIMENTOVA

POCHVALA BLAHOSLÁVNEMU OTCOVI
NÁŠMU I UČITEĽOVI SLOVENSKÉMU
CYRILOVI FILOZOFOVI

Vyslaný bol za pastiera a učiteľa slovenskému
národu. Preložiac cirkevný poriadok z gréckeho do
slovenského jazyka, išiel do Ríma, vedúc na zavŕše-
nie vybrané svoje stádo, a s radosťou zakončil tok
svojho života.
Tento preblažený otec i učiteľ národa nášho –
svojimi ústami ako bohotkaným vencom okrášlil
mnohoplodný národ slovenský. Lebo jemu tento
nový apoštol bol poslaný.
Velebím Tvoje prsty, ktorými si zapísal môjmu
národu oslobodenie od jarma hriechov.
Velebím Tvoje útroby, z ktorých vyviera môjmu
národu životodarná voda.
Velebím Tvoj jazyk, ktorý odohnal mrak hrie-
chov visiaci nad mojim národom.
Velebím Tvoje prečnostné ruky, z ktorých vzišiel
môjmu národu tok napájajúci božskou rosou naše
srdcia zhárajúce v suchote hriechu.
Pomodli sa, svätý učiteľu, za nás, čo si ctíme Tvoj
presvetlý skon, na slávu svätej Trojice, Otca i Syna
i svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov.


Takouto dojímavou až patetickou básňou v próze oslávil 40-mesačné pôsobenie Konštantína-Cyrila medzi slovenským národom, v jazyku slovenskom, nie egejskom, ani slovanskom, ani moravskom, jeho oddaný žiak, v tom čase okolo 20-ročný mladík, slovenský kňaz Kliment pri Cyrilovom pohrebe v Ríme 21.2.869

-4-
2. KONŠTANTÍN A METOD

Patria aj po mnohých storočiach, vlastne po tisícročí, k veľkým postavám nielen našej, ale aj európskej kultúry, vedy a v neposlednej miere i politiky a Diplomacie. Byzantský dvor ich vybral ako vedúcich činiteľov diplomatickej misie, ktorá sa vybrala do ďalekých neznámych končín, kde Byzantínci nemali dovtedy okrem skromného obchodovania nijaké zväzky ani skúsenosti. Svet Konšantína a Metoda bojoval a nový spoločenský poriadok, o feudalizmus, ktorý aj v Byzantskej ríši len pomaly a s námahou váľal staré návyky antického otrokárstva, neľudského spoločenského systému, v ktorom základná výrobná sila – človek, bol označovaný ako ,,hovoriaci dobytok“. Vyrastali vo veľkomeste a nechtiac vnímali aj jeho problémy.

V rodine, v otcovskom dome, však na nich doliehal aj nový dedinský svet upevňujúceho sa feudalizmu. Otec bol v štátnych službách, a tak sa ho dotýkali všetky vzbury, nepokoje i rebélie, ktoré vývoj so sebou prinášal. Konštantín a Metod sa narodili v meste, nazývanom Grékmi Thessalonike. Preto si z neho vybrali len jednu skrátenú časť Saloné, z čoho vznikol slovanský názov Solún. Rozkladalo sa na pobreží Egejského mora a čoskoro sa stalo známym a vyhľadávaným prístavom, lebo široké ústie Vardar tu tvorilo pokojnú zátoku. V čase, keď tu žil mladý Konštantín a Metod, bývalo v meste najviac Grékov a hneď za nimi boli najpočetnejší Slovania. Okrem nich tu sídlilo ešte mnoho židovských obchodníkov a príslušníkov ďalších etnických zoskupení. Obaja chlapci už od detstva ovládali sloviensky jazyk, vedeli ním rozprávať. Tým argumentoval aj byzantský cisár Michal 3., keď ich posielal na Veľkú Moravu. Z toho niektorí bádatelia súdili, že ich otec bol Slovan. A keď vraj nie otec, tak isto matka (volala sa asi Mária) vštepila svojim deťom slovienčinu ako materinský jazyk. Obaja malí Solúnčania boli už od detstva bilingvisti, čo v tom období bolo medzi zmiešaným obyvateľstvom zvykom. Vzdelanie získali v solúnskych školách. 2.1. KONŠTANTÍN

Konštantín Filozof bol básnik, jazykovedec, profesor filozofie a znamenitý prekladateľ. Sloviensky jazyk, pravda, poznal z rodného Solúna (grécky Thessalonike). Narodil sa medzi r. 826-827. Jeho rodisko bolo vtedy dvojjazyčné: sloviensko-grécke. Základné vzdelanie dostal v Solúne: ,, Keď ho (rodičia) dali na učenie, prospieval nad všetkými žiakmi v knihách pamäťou veľmi bystrou, že sa všetci divili“. Konštantín sa už v Solúne učil cudzie jazyky. Keď mal Konštantín štrnásť rokov a skončil sotva stredoškolské vzdelanie, zomrel mu otec. Pravdepodobne podľahol zraneniu z vojny. V byzantskej ríši sa v tom období o siroty vysokých štátnych úradníkov postaral štát. Navyše nebohý Lev mal dobrého priateľa, možno i príbuzného, priamo na cisárskom dvore: bol to štátny kancelár a minister zahraničných vecí logothét Theoktist. Ten bol nielen vynikajúca politická osobnosť, ale bol aj človek vysokej kultúry. Staral sa o vysoké školstvo v Carihrade a obdaril ho najlepšími hlavami Byzantskej ríše. Rektorom bol slávny Lev Matematik a medzi profesormi bol aj budúci carihradský patriarcha Fotius, u ktorého sa študenti schádzali na literárne večierky a debaty o literárnych a vedeckých otázkach. Tu teda Konštantín dostal najlepšie vysokoškolské vzdelanie. Jeho učebný protektor Theoktist debatoval s ním o rozličných filozofických problémoch.

Ujal sa talentovaného chlapca a dal ho zapísať na najlepšiu školu tých čias, na cisársku dvorskú vysokú školu v Konštantínopole. Neskôr na nej študoval aj cisár Michal 3. Konštantín mal otvorené dvere do kancelárovho domu Theoktista, kde sa s ním rozprával predovšetkým o filozofií, do ktorej bol už Konštantín ako študent zamilovaný. Pravdepodobne mu od tých čias zostalo prímenie Filozof, ktoré ho sprevádzalo celý život. Konštantín bol najmä filologicky nadaný a prejavoval záujem aj o filozofické vedy.

Šesť rokov trvalo Konštantínovo vysokoškolské štúdium. Už počas neho mnohostranne prejavil svoje nadanie, schopnosti, ale aj potrebnú skromnosť, čo sa zvlášť páčilo Theokistovi. Vyhliadol mu aj nevestu. On však odmietol. Theokist navrhol Theodore, aby z Konštantína urobili bibliotékara pri konštantínopolskom patriarchovi. Miesto tajomníka stranil byzantskému mníšstvu. Z nového miesta ušiel a schoval sa do ktoréhosi byzantského kláštora v Bospore. Hľadali ho celých šesť mesiacov. Zakrátko dostal ponuku na miesto profesora filozofie na škole, kde nedávno študoval. Bola to ponuka, ktorá vyhovovala jeho zámerom, a prijal ju s vďakou. Konštantín sa stal profesorom na štátnej, svetskej vysokej škole okolo roku 850. Konštantín bol nielen profesor filozofie, lež aj znamenitý znalec cudzích jazykov. Grécky a sloviensky jazyk poznal z rodného mesta Solúna. Očividne poznal latinský jazyk. Okrem toho ovládal hebrejský jazyk. Ba pri skladaní hlaholského písma použil aj prvky hebrejsko-samaritánskeho písma. Dlho sa však z nového miesta netešil. Spôsobil to štátny prevrat. Theokista pri prevrate zavraždili, čím obaja solúnsky bratia stratili svojho mocného ochrancu. Zdá sa, že obaja bratia, ako prívrženci a chránenci nebohého Theokista, sa ocitli nad politickou priepasťou. Metod to riešil tak, že sa včas zriekol správcovstva v Macedónií a utiahol sa do kláštora. Dal si ostrihať vlasy, obliekol si na seba mníšsku sutanu a usiloval sa stratiť medzi prostými mníchmi. Pravdepodobne tu prijal aj meno Metod. Aké mal občianske meno ani nevieme. Konštantín taktiež včas uvoľnil miesto na univerzite a so sluhom sa utiahol do ústrania. Bez profesorského príjmu čoskoro musel svojho sluhu prepustiť a odišiel za bratom do kláštora. Fotia potreboval pre svoj politický a kultúrny program múdrych a schopných ľudí, spomenul si i na svojho talentovaného žiaka, univerzitného kolegu a v neposlednej miere i priateľa Konštantína. Pozval ho i s bratom do Konštantínopolu a uzmieril ich s novou vládou.

Aby neboli príliš na očiach, oboch vyslal s vládnym posolstvom ďaleko na východ, až do oblasti Kaspického mora, k Chazarom. V Chersone sa oboznámil so sýrskym jazykom a samaritánskymi knihami. Na tom istom mieste sa oboznámil i so sýrskymi knihami. Nie je celkom jasné, akou rečou hovoril s kozárskym kaganom. Pravdepodobne hovorili po hebrejsky, lebo kagan bol židovskej viery. Nový patriarcha Fotios sa preto rozhodol zvýšiť ideologický tlak na Chazarov. V tom tkvelo vlastné poslanie Konštantína a Metoda, ktorých včlenili do misie. Na kaganovom dvore mali objasňovať zásady kresťanstva, ukázať jeho užitočnosť, ale aj prednosti tak pred židovským náboženstvom, ako aj pred islamom. Politické ciele misia splnila dobre. Výsledky oboch bratov boli už chatrnejšie. Chazari naďalej zostali pri ,,židovstve“ a uznávali ho ako štátne náboženstvo. Pre zimu, keď sa plavba stala nebezpečnou, musela delegácia prerušiť dlhú cestu už na Kryme, v Chersonese. Od kozarského kagana Konštantín neprijal dary, lež si vyžiadal, aby mu prepustil zo zajatia všetkých Grékov. Kagan to aj urobil a prepustil ich do dvesto. Podľa tzv. Rímskej legendy Konštantín sa v Chersone u Kozarov naučil ich jazyk. Konštantín sa dozvedel, že kedysi okolo roku 101 tu mučeníckou smrťou zahynul v poradí štvrtý pápež Kliment, ktorého vyhlásili za svätého, ale kde zostali jeho ostatky, nebolo nikomu známe. Konštantín sa nadchol ,,archeológiou“ a začal pátrať po hrobe pápeža. Kdesi na ostrovčeku aj skutočne objavil akési ľudské kosti, o ktorých bol presvedčený, že sú to pozostatky onoho pápeža Klimenta, ktorého tu mučili a s kotvou na krku utopili v mori. Domnelé pozostatky sv. Klimenta vzali bratia zo sebou do Byzancie, kde im preukazovali veľkú úctu a neskôr pri veľkomoravskej misii im tieto relikvie otvárali aj dvere pápežskej rezidencie. Konštantín pritom veľmi rýchlo a pohotovo využil problém i literárne. Napísal tri diela o sv. Klimentovi: históriu nájdenia ostatkov, slávnostnú reč (predniesol ju, keď ostatky preniesli do Chersonesu) a oslavný hymnus na svätca. Konštantín študoval ,,samaritské“ spisy a venoval sa hebrejčine. Keď sa vracal z Chersonesu, zajali ho Maďari, započúval sa do ich reči. Veľký dojem naňho asi neurobila, lebo sa vyjadril, že mu to pripadalo, akoby ,,vlci vyli“. Maďari boli vtedy v područí kozarských kaganov. Nie je jasné, akým jazykom s nimi rozprával. Ich reč mu pripadala cudzia. V charakteristike ich reči išlo o melodické vlastnosti ich hovoru, neznáme v jazykoch, ktoré Konštantín študoval a poznal. Po návrate od Kozarov Konštantín sa venoval vedeckej práci.

Zaoberal sa jazykovednými výskumami, pričom použil svoje nové vedomosti. A tak v Carihrade prečítal verše napísané hebrejským a samaritánskym písmom na pokáli z drahého kameňa a ,,Šalamúnovom diele“, ktorý opatrovali v chráme Svätej múdrosti (Sofie). Koncom roku 861 sa byzantskí vyslanci vrátili do Konštantínopolu. Cisár ich prijal slávnostne a ocenil aj ich úspechy. Konštantína dosadil na vysokú školu pre výchovu kňazov pri chráme svätých apoštolov. Metodovi ponúkol hodnosť arcibiskupa, ktorú odmietol. Preto ho vymenoval za opáta do kláštora Polychron. 2.2. BYZANTSKÁ MISIA

Krátky čas po príchode Konštantína a Metoda z misie u Kozarov prichádzajú do Carihradu posli z Veľkej Moravy a podľa daktorých údajov aj z Panónie od Koceľa. Cisár Michal 3. zvolal svoju radu a rozhodol, že ta pošle Konštantína Filozofa a jeho brata Metoda. Rozhovor Konštantína s cisárom sa končí dohodou, že obaja bratia naozaj pôjdu na Veľkú Moravu. Byzantský štátny, ale aj cirkevný systém hľadal spôsob, ako v domácom slovanskom jazyku sprostredkovávať pre svojich poddaných nariadenia štátu i cirkevný poriadok. Konštantín bol pre takéto poslanie jedinečný typ. Dobre poznal slovanský jazyk, bol vynikajúcim a citlivým filológom, ktorý sa dlhší čas vedno s krúžkom žiakov usiloval vyjadriť sloviensku reč graficky – písmom. V slovanských slovách sú mäkké a tvrdé znaky, nosovky a podobne. Všetka snaha zapísať tieto zvuky v slovanskom jazyku dovtedy známymi písmenami sa musela skončiť beznádejným neúspechom. Konštantín si bol vedomý zložitosti tejto otázky, a preto sa uskutočnila veľká diskusia s cisárom Michalom 3 o slovanskom písme, ktorú do dramatickej podoby a priamej reči dáva predovšetkým Život Konštantína. Konštantín deklamoval pred cisárom, že nemožno písať reč na vodu. Vytvoril pre Slovanov nové písmo – hlaholiku (glagolice), podľa gréckeho kurzívneho písma s použitím prvkov hebrejsko-samaritánskeho písma, ktoré Konštantín ako orientalista poznal veľmi dobre, ktoré oceňujú všetci slovanskí filológovia ako dôkaz jeho veľkého nadania a lingvistickej zručnosti. Na projekte pracoval i Metod a krúžok jeho žiakov a zužitkovali pritom aj všetky dovtedajšie úsilia, ktoré v tomto smere v Byzancii vykonali. Potom už nasledoval len preklad a príprava potrebných textov a kníh pre veľkomoravskú misiu a posolstvo mohlo vykonávať ďalšie úlohy. Byzantské posolstvo sa vydalo na Veľkú Moravu v polovici roka 863. Cesta viedla z Konštantínopolu do Solúna a odtiaľ do Dyrrhachia, sídla provincie a stratéga.

Tu na pobreží Jadranu, sa už dalo pohodlne nastúpiť na loď a plaviť sa do Benátok. Odtiaľ viedla odpradávna frekventovaná cesta smerom na Akvileju, do Panónie a Bratislavskej brány. Rastislav prijal posolstvo s úctou. Rastislava nepochybne potešilo, že vladár najmocnejšej európskej ríše vzal na vedomie jeho prosbu a vyslal diplomatickú misiu až na vzdialenú Veľkú Moravu. Byzantský dvor neposlal biskupa a organizátora novej samostatnej cirkevnej provincie, ako žiadal Rastislav, ale len dvoch mužov, z ktorých iba Konštantín bol azda vysvätený za kňaza a Metod mal len najnižšie svätenie (diakon), ktoré nedovoľovalo ani len konať bežné svätosti, pričom ani to nie je celkom isté. Solúnski bratia oceňovali aj Rastislavovu pomoc pri zriadení cirkevného učilišťa, v ktorom mali Konštantín a Metod vychovať dostatočné množstvo kňazov pre nastupujúci kristianizačný a organizačný program. Prevratnosť a jedinečnosť novej školy bola najmä v tom, že solúnski bratia neprijali výučbu ani v gréckom jazyku, ani v latinskom jazyku. Vyučovanie v materinskom jazyku odstraňovalo problémy, s ktorými sa západná cirkev stretávala v celom rannom stredoveku:

-7-
eliminovala sa možnosť, aby sa kňazmi stávali mnohokrát i ľudia negramotný, ktorí nevedeli čítať, písať, ba ani zodpovedne konať predpísané obrady. Byzancia prostredníctvom kristianizácie presadzovala vedome či nevedome grécku – byzantskú kultúru a vzdelanosť, tak ako Rím a pápež vzdelanie i kultúru latinskú. Veľká Morava aj napriek rýchlemu napredovaniu bola spoločenstvom vzrastajúcim z barbarskej agrárnej Európy. Vývoj veľkomoravského kresťanstva, jeho úspechy i nedostatky nemohli ignorovať, ale museli ho cieľavedome zakomponovať do vlastných predstáv a koncepcie. Nerúcali, čo si veľkomoravská spoločnosť vytvorila, k čomu sa dopracovala, ale získané poznatky zabudovali do svojho programu. Základom veľkomoravského programu bol domáci jazyk a slovanská kultúra, ktoré bolo potrebné zakomponovať do kresťanského sveta, presadiť a pozdvihnúť medzi jazyky a národy, ktoré svoju civilizačnú úroveň v novom kresťanskom panteóne využívali a rozvíjali. Na Veľkej Morave bola vžitá latinská liturgia. Konštantín a Metod používali grécku – byzantskú – liturgiu s odlišnými obradmi. To zvyšovalo každodenné napätie medzi domácim a novoprišlým duchovenstvom. Metod, bol horlivý vyznávač Byzancie a jej mravov. Konštantín sa zdal byť tolerantnejší, prístupnejší. Usiloval sa mierniť rozpory a nájsť optimálnu cestu ďalšieho pôsobenia na Veľkej Morave.

Na Veľkej Morave neboli ešte utvorené podmienky, ktoré umožňovali nových kňazov vysvätiť doma. Najbližším možným strediskom bola Akvileja, ak bratia neboli ochotní podriadiť sa franským cirkevným strediskám Pasovu či Salzburgu. Tak sa so svojimi žiakmi vybrali do Talianska. Taký bol isto pôvodný plán oboch bratov.

2.3. POBYT U KOCEĽA

Pôvodný plán však najprv ovplyvnilo nepredvídané zdržanie na Koceľovom dvore v roku 867, ktoré navyše rozšírilo i žiacke rady oboch učiteľov. Konštantín a Metod boli ako Rastislavovi ľudia na ceste do Talianska veľmi srdečné prijatí na Blatnohrade. Najmä Konštantín urobil veľký dojdem na svojho rovesníka Koceľa, plne ho zaujal a získal si ho. Sám sa naučil čítať i písať hlaholskú abecedu. Koceľ s veľkým záujmom prijal slovienske knihy. Po prvý raz sa mimo Moravy potvrdilo, že projekt kristianizácie Slovanov, ktorý vypracovali a dali mu základ v písme i liturgii, je životaschopný. Po pobyte na blatenskej škole bolo jasné, že na rozhodnutie oboch bratov čakajú nielen žiaci z Veľkej Moravy, ale aj mnoho ďalších ľudí, ktorí vložili svoje osudy do ich rúk. 2.4. POBYT V TALIANSKU

Od blatenského jazera išiel Konštantín so svojimi spolupracovníkmi pravdepodobne cez dnešnú Ljubljanu so Benátok. Benátsky pobyt sa však akosi predĺžil. Konštantín Filozof prišiel so svojimi ľuďmi do Ríma v druhej polovici decembra roku 867. Ostal tam s nimi cez rok 868 a pár týždňov roku 869, t.j. do svojej smrti 14.februára 869. Bratia museli členiť zhromaždeniu biskupov, mníchov a iných kňazov, ktorí ich napadli pre neodôvodnené novátorstvo. Zhromaždenie vyhlásilo, že kresťanské bohoslužby sa môžu konať len v troch jazykoch – po hebrejsky, grécky a latinsky. Obhajoba, ktorú Konštantín proti podráždenému auditóriu viedol, nebola nijakou drobnou, či len slovnou improvizáciou. Bol to dôkladne pripravený expertízny spis, ktorý v dobovom duchu dôvodil najvýznamnejšími autoritami, menovite Písmom Spis obsahoval ako pevnú argumentáciu štrnásť biblických citácií a pozoruhodným spôsobom nám umožňuje nazrieť do vnútra Konštantínovej osobnosti. Udivuje prístup k človekovi, v ktorom Konštantín prejavuje obrovský humanizmus a demokratizmus.


2.5. KONŠTANTÍNOVA LITERÁRNA ČINNOSŤ

Konštantín Filozof bol teda filozof, význačný znalec jazykov a napokon aj básnik. Ako mladík zložil skladbičku na česť Gregora Naziánskeho, ktorá sa zachovala len v staroslovienskom preklade. Slovienskym jazykom napísal aj pôvodnú báseň Prívet k svätému evanjeliu. Verše sú dvanásťslabičné a je ich 110. Báseň sa zachovala v odpisoch. Prekladal, pravda, liturgické spevy a žaltár.

Konštantín Filozof v preklade žaltára výrazne uplatnil svoj básnický talent. Žalmy sa v prekladoch všade uvádzali do veršov a pri liturgii sa spievali. Konštantínov preklad z básnickej stránky prevyšuje grécky text rytmickou stránkou a kompozíciou. Konštantín filozof založil na Veľkej Morave a v Panónií básnickú školu. V nej pokračoval jeho druh a učeník Kliment Ochridský a Konštantín Presbyter. Abecedná modlitebná pieseň sa tiež pripisovala Konštantínovi Filozofovi. Metrum tejto básne je grécko-byzantský jambický trimeter s 12 slabikami a cezúrou po 5. alebo 7. slabike. Konštantín Filozof mal istotne veľkú zásluhu o spev a slovienske texty piesní, žalmov a iných liturgických skladieb. Konštantín Filozof bol muzikant a básnik. Popri ňom aj Kliment sloviensky skladal piesne a poetické Slová a Pochvaly. Napokon poetická je aj posledná modlitba Konštantína filozofa, povedaná krátko pred smrťou. V nej prosí o zachovanie svojho diela medzi Slovienmi. Konštantín Filozof založil prvú sloviensku básnickú školu, z ktorej vyšli najmä dve osobnosti, a to je druh Kliment sloviensky a Konštantín Presbyter. Konštantínovi Filozofovi pričítajú dakedy rozpravu Napisanie o pravěi věrě. Niektorí slavisti verili, že je to naozaj dielo Konštantína Filozofa, podaktorí však neverili. Slovienske umelecké slovo a sloviensky spev pestoval nielen Konštantín a Kliment na Veľkej Morave a potom v Panónií, lež sa preniesol a ozýval očividne aj v Benátkach a istotne aj v Ríme. Už vo februári 868 Hadrián 2. posvätil slovienske knihy a povolil sloviensky jazyk v liturgii. Položil knihy na oltár v prekrásnej bazilike Santa Maria Maggiore, kde býval od roku 842 kňazom. Vysoko učeného Konštantína Filozofa navštevovali Rimania a debatovali o rozličných problémoch, očividne, filozofických. Venoval sa iste aj výučbe svojich slovienskych učeníkov. Konštantínove preklady evanjelií a iných textov vynikali vysokým štylistickým umením, spočívajúcim na veľkej rozhľadenosti v krásnej literatúre, najmä poézii, a v znamenitej filologickej i filozofickej erudícii. Nie je celkom jasné, či Konštantín preložil celé evanjelium, ale sa uznáva, že ešte on doplnil výber evanjelských textov, tzv. evanjeliár alebo aprakos, na celé štvorevanjelium alebo tzv. tetraevanjelium. Zachovali sa v dvoch kódexoch, a to v Zografskom a Mariánskom. Po smrti geniálneho prekladateľa do slovienskeho jazyka Konštantína filozofa jeho brat Metod pokračoval v diele ním započatom.

Tejto práci sa najviac venoval po svojej tretej ceste do Ríma, po vydaní slávnej buly Industriae tuae (Bedlivosti tvojej) z roku 880. Ján 8. ňou potvrdil sloviensky bohoslužobný jazyk. V tom čase urobil súbor toho, čo sa preložilo za dvanásť rokov jeho samostatného vedenia moravskej a panónskej misie. Vybral si dvoch kňazov ,,skoropiscov“ (rýchlopiscov) a preložil s nimi – asi im diktoval – celé Písmo Starého i Nového zákona, okrem Makabejských kníh, za osem mesiacov. Liturgické knihy začal prekladať Konštantín Filozof už v Carihrade. Preložil liturgiu Jána Zlatoústeho a Bazilia Veľkého. Bola to liturgia (omša) podľa byzantského obradu. Zachovala sa v hlaholskom odpise z 11. storočia. Sú to tri pergamenové listy tzv. Sinajské, ktoré voľakedy tvorili časť zborníka. Na Veľkej Morave očividne vznikol kánon (ofícium) na počesť Dimitra Solúnskeho. Jeho autor mohol byť Konštantín alebo Metod. Zachoval sa v prepisoch rusko-cirkevnoslovanských z 11.-14. stor. a v stredobulharských z 13. stor. V ňom skladateľ elegicky spomína svoju solúnsku vlasť a žaluje sa na ťažké pomery, v ktorých žije medzi heretikmi a trojjazyčníkmi. Skladba vznikla v prostredí bojov medzi slovienskymi a latinskými kňazmi. 2.6. KONŠTANTÍNOVA SMRŤ

Asi o rok po príchode do Ríma Konštantín ochorel. Na Vianoce 868 si obliekol rehoľné rúcho. Takto žil v chorobe 50 dní a dňa 14. februára 869 skonal. Mal 42 rokov. Pred smrťou prosil Metoda, aby sa vrátil k Slovienom do Panónie a na Veľkú Moravu. Vyjadril sa slovami:

Hľa, brat môj,
dvoma spoločníkmi sme boli,
jedinú brázdu ťahajúcimi,
a ja na hrude padám,
svoj deň skončivší,
a ty ľúbiš horu veľmi,
tak nechci kvôli Hore
nechať učenie svoje,
lebo čím môžeš skorej spasený byť?

Konštantín Filozof bol osobnosť veľkého formátu. Bol profesor filozofie, jazykovedec širokého rozhľadu, prekladateľ veľkého génia a básnik výnimočného talentu. Konštantín Filozof leží v chráme sv. Klimenta v Ríme.



2.7. METOD

Metod sa narodil v Solúne v roku 813 až 815. Bol najstarším synom Byzantského dôstojníka. Metod bolo jeho rehoľné meno, pokrstený bol ako Michal. Základné vzdelanie získal v Solúne. V štúdiách pokračoval v Carihrade, kde študoval právo. Metod bol praktickejší človek. Vzorom sa mu stal otec. Urastený a statný mládenec, tak ho charakterizoval jeho životopisec, sa rozhodol študovať právo, lebo cítil, že má naň nadanie. Po absolvovaní školy v Solúne sa uchádzal o miesto v štátnych službách. V rokoch 843 až 856 bol správcom (archontom) slovanského územia, časti Macedónie, blízko Solúna. V roku 858 ho bývalý Konštantínov profesor Fotios vyslal ako misionára ku Chazarom.

Po návrate asi roku 861, sa Metod stal Opátom v kláštore Polychron, kde sa pred tým zdržiaval ako mních. Do Byzantskej misie bol povolaný, lebo ako právnik spĺňal všetky podmienky na to, aby uviedol do teoretických a praktických polôh cirkevné a svetské zákony. Metod sa pri bratovi Konštantínovi- Cyrilovi priučil i teológií. Tieto znalosti mu umožnili, aby bol roku 868 spolu s tromi učeníkmi sv. Konštantína-Cyrila vysvätený za kňaza. Od tejto chvíle Metod nebol len právnikom, ale aj kňazom. Venoval sa organizovaniu škôl, ktoré mu boli zverené. Mal úzke kontakty, možno povedať až priateľské, s Koceľom v Panónií, kde vládol po svojom otcovi Pribinovi. Koceľ bol najhorlivejším šíriteľom slovienskeho písma a literárneho jazyka zrejme aj preto, že sympatizoval s Metodom. Po Cyrilovej smrti roku 869 sa Metod stal jeho nástupcom v učiteľskej funkcii. Toto rešpektovala aj rímska kúria, čo potvrdila listom Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Bol to práve Koceľ, ktorý požiadal Rím, aby bol Metod vysvätený za panónskeho biskupa - Rastislav a Svätopluk sa k požiadavke pripojili. Metod začal v Panónii budovať cirkevnú organizáciu. To sa Frankom nepáčilo, násilne ho odviedli do Rezna, kde ho protiprávne odsúdili.

Až na zákrok pápeža Jána 8. Frankovia Metoda z väzenia prepustili. Po Metoda prišiel knieža Koceľ a odviedol ho do svojho kniežactva. Metod sa u Koceľa zotavil a spolu s pápežským legátom Pavlom z Ankony prišiel do Svätoplukovej ríše, aby vykonával arcibiskupskú funkciu. Mocnejšie ako predtým šíril slovienske slovo. Sloviensky jazyk žal úspechy najmä vtedy, keď sloviensku liturgiu potvrdila rímska kúria. Bolo to roku 880, keď bol Metod v Ríme so Svätoplukovým dôverníkom Zemežízňom. Metodovi sa tu potvrdzuje arcibiskupské privilégium. Jemu sa ma podriadiť novovysvätený nitriansky biskup Frank Wiching. Bolo to totálne morálne víťazstvo Metoda a politický úspech Svätoplukovej zahraničnej politiky. Konflikty Metoda a jeho učeníkov s franskými kňazmi, ktorých pobudzoval Wiching, sa vyostrili. Metod hľadal podporu u pápeža v Ríme, napokon aj v Carihrade, kde ho prijal patriarcha Fotios a chválil jeho učenie v reči ľudu. Roku 885 Wiching zintenzívnil svoje intrigy proti Metodovi, ktorý chorľavel. 2.8. METODOVA LITERÁRNA ČINNOSŤ

Nomokánon preložil Metod. Je to súdny zákonník. Metod si do neho vybral kánomickú zbierku Jána Scholastika, carihradského patriarchu v roku 565 – 577. Zbierka sa volá Synagóga. Má 50 titulov, t.j. kapitol. Metod ju pre potreby Veľkej Moravy skrátil viac ako o tretinu.

Pri tejto práci si počínal samostatne, takže veľkomoravský nomokánon sa odlišuje v daktorých veciach od východnej tradície. Slovanské Svätoemmerámske glosy, vryté rydlom v mníchovskom latinskom kódexe latinkou okolo roku 880, nad latin. textom o právomoci biskupov, svedčia tiež o existencii zákonníka. Glosy súvisia s Metodovými bojmi okolo roku 880 po jeho návrate z Ríma a po vymenovaní Wichinga za biskupa v Nitre. Glagolita Clozianus obsahuje zbierku homílií cirkevných otcov, preložených do staroslovienčiny a zapísaných hlaholským písmom. Sú to 4 homílie na Zelený štvrtok a Veľký piatok. Je to časť býv. veľkej zbierky. Je ti aj homília, ktorej grécky text nie je známy. Pokladá sa dnes za Metodovu samostatne spracovanú homíliu, resp. kázeň. Metod žiada, aby každý knieža zachovával zákony. Nemajú krivdiť nikomu zo slabších, ani konať pohanské zvyky a prísahy. Požaduje, aby sa s kmotrami svojimi a krstnými dcérami nezmenšovali. Nik nesmie ako hovädo chodiť za nezmyselnými vášňami, nesmie opustiť svoju ženu. Metod nadväzoval na Zakon sudnyj ľudem. V Metodovej adhortácii k sudcom-kniežatám sa mieša cirkevná tematika so svetskou.

2.9. METODOVA SMRŤ

Metodovi sa najmä po rozporoch s Wichingom zdravotný stav viditeľne zhoršoval. Metod ešte stihol nadiktovať svojim dvom rýchlym pisárom starosloviensky preklad Starého zákona. Bola to jeho životná túžba. Tým svoje misijné dielo dovŕšil. Zomieral pokojne, vyrovnane. Za svojho nástupcu určil Gorazda, rodáka z Nitry. Metod zomrel 6. apríla 885. Pochovali ho v katedrálnom chráme za prítomnosti Svätopluka. Žiaľ miesto jeho večného odpočinku nepoznáme.


Konštantín a Metod prišli na Slovensko s cieľom zaviesť tu kresťanstvo východného typu, ako ho od mladosti intímne poznali a praktizovali v rodnej Byzancii. Keď však prišli na Slovensko a do Panónie a oboznámili sa so slovenskými panovníkmi a kňazmi, videli, že tu sú už položené základy kresťanstva západného typu, že táto krajina patrí pod právomoc


pasovského biskupstva, salzburského arcibiskupstva a rímskeho pápeža. Videli že túto situáciu nemôžu zmeniť, a preto prispôsobili celé svoje dielo daným podmienkam s výhradou, že sa jednoznačne pridržali nového slovenského písma a slovenskej reči. Odišli do Ríma s pozostatkami pápeža Klimenta a tam sa im podaril víťazný ťah. Uznali, aj v mene slovenských panovníkov, príslušnosť našej krajiny k Rímu.

Za to však získali jej cirkevné osamostatnenie od Frankov a najmä posvätenie našej slovenskej liturgie, písma a jazyka od pápeža Hadriána 2.
Našich apoštolov Cyrila a Metoda však všetci uctievajú ako svojich vlastných, aj keď tí medzi nimi osobne neúčinkovali. Pretože svojim dielom položili základy ich kultúry. Ich náuka, sila ich osobnosti žiari a bude žiariť stáročia a tisícročia po ich smrti.