Mykénska kultúra

Mykénska civilizácia

Mykénčania ovládali po roku 1400 pred n. l. v dobe svojho rozkvetu celý juh Grécka. Na severe siahalo ich územie až do Boiótie a Thessálie a na západ až k Iónskym ostrovom. Mykénska, alebo tiež neskorá heladská kultúra, sa rozvíjala v období rokov 1600 – 1100 pred n. l. Pôvod Mykénčanov zostáva neznámy takisto ako vznik gréčtiny ako jazyka. Predpokladá sa, že možno až v 22. storočí prenikli na sever Peloponézu bojovné kmene s doteraz neznámym jazykom. Tie potom prenikli do stredu Grécka a spojili sa s miestnym obyvateľstvom. Vznik a vzostup mykénskej kultúry začal o niekoľko storočí neskôr, kedy už mykénsky vládcovia dokonale ovládali spracovanie kovov a podnikavo rozširovali svoju politickú moc obchodnými stykmi na rozdiel od používania zbraní. Rozkvet mykénskej kultúry sa datuje okolo roku 1450, kedy prevzali súčasné krétske loďstvo a obchodné styky so skoro celým Stredomorím. Na gréckej pevnine existovali malé nezávislé štáty, boli tu však aj veľké mocenské strediská, z toho najvýznamnejšie Mykény a ďalej Pylos, Théby, Tiryns, Athény, Iólkos a Orchomenos.
Okolo roku 1100 sa mykénske panstvo zrútilo.
Rozhodujúce centrum moci predstavovali v Mykénach paláce, ktoré boli hospodárskym strediskom a súčasne rezidenciou vladára, sídlom miestnej byrokracie, skladiskom rôznych produktov a aj pôsobiskom pre remeselníkov a umelcov.
Na vrchole mykénskej sociálnej pyramídy stál vladár – vodca (s titulom ranaka). Bol to absolútny monarcha a zároveň najväčší vlastník pôdy, najvplyvnejší obchodník a najvyšší veliteľ vojska. Ten menoval do funkcie vyslancov a dôstojníkov, ďalej tu žili majitelia pôdy, otroci a roľníci a remeselníci, ktorí patrili k tzv. „masám ľudu“. Jediný skutočne slobodný a zvrchovaný bol asi len sám panovník.
Čo sa týka náboženstva, napriek nesporným krétskym vplyvom bolo mykénske náboženstvo samostatné. Napr. hlinené tabuľky z Pylu (Pylos) dokazujú, že neskoršia dvanástka olympských bohov má starý mykénsky pôvod, napr. bohovia Zeus, Héra, Áres, Athéna. Títo bohovia boli uctievaní vo svätyniach alebo na iných svätých miestach s oltárom.




Mykénske umenie

O jeho objavenie sa zaslúžil hlavne Heinrich Schlieman svojimi vykopávkami na celom Peloponéze, teda aj v Mykénach. Zozačiatku bolo pomerne nezávislé od krétskeho umenia, ale práve jeho vplyv na mykénske umenie sa zosilnil, keď na Krétu vpadli Achájci (okolo roku 1450). Schlieman nebol archeológ z povolania, ale bol to veľmi sčítaný človek.

Zahájiť prieskum Agamemnónovej vlasti Mykén a Priamovho mesta Tróje bol jeho sen už od mlada. Až po vykopávkach v Tróji začal Schlieman v roku 1874 s vykopávkami v Mykénach a Tírynthe – v kolíske mykénskej kultúry.

Hroby, pokladnice
Mykény, ležiace na vyvýšenine Argejskej roviny, boli už oddávna významnou križovatkou ciest, vedúcim mestom Argolidy a mykénska pevnosť bola považovaná za nedobytnú. Keď tu Schlieman zahájil výkopy, už po niekoľkých dňoch objavil viacero hrobov s kostrami. Mŕtvi boli pochovaní aj so svojimi šperkami – v žiadnych iných hroboch sa nenašlo viac zlata ako práve tu. Podľa toho predpokladal, že sú to pozostatky Agamemnóna, kráľa, ktorý viedol Grékov proti Tróji a ďalších členov Átreovho rodu. Tieto hroby sa nachádzali vo vnútri mykénskych hradieb, v mieste zvanom héroon. Bolo to miesto zasvätené kultu héroov, ľudí uznaných za polobohov a tiež hrobkou významných mužov z minulosti.
V mykénskych hradbách sa nachádza veľa takýchto starobylých hrobov, zvaných pokladnice. Vedie k nim chodba, ktorá ústi do veľkej kruhovej siene vyhradenej kultu. Najvýznamnejšou z nich je Átreova pokladnica, ktorá sa nachádza na úbočí kopca dvíhajúceho sa oproti mykénskej akropole. Táto hrobka má impozantné rozmery; vnútorný rozmer je 14,5 m a výška vyše 13 m. Okrem šperkov sa v nej nachádzajú rôzne misky, vázy, zbrane, sošky a iné umelecké výrobky. Známa „maska kráľa Agamemnóna“ je vytepaná z jediného kusu zlatého plechu a je ukážkou znamenitého portrétneho umenia Mykénčanov. Levia Brána
Obdivuhodné sú aj mohutné stavby, ktoré obkolesujú mykénsku akropolis. Levia Brána, ktorá tvorí vstup do tohto hradu, pochádza z doby okolo roku 1300 a je časťou hradieb. Je vybudovaná v megalitickom duchu zo 4 obrovských kameňov s odľahčujúcim trojuholníkom, ktoré na počudovanie odolali neporušené otrasom zeme ako aj vojnám. Trojuholník tvorí veľký reliéf z jedného kusu kameňa, zobrazujúceho dve šelmy - levice, ktorým chýbajú hlavy. Hlavy boli pravdepodobne vytesané zvlášť do blokov, ktoré sa stratili alebo nezachovali. Šelmy stoja ako stráž oproti sebe na zadných nohách z oboch strán podstavca, o ktorý sa opierajú prednými nohami. Na podstavci sa týči štíhly stĺp s hlavicou a časťou rímsy. Stĺp pravdepodobne predstavuje ochranné božstvo Mykén, lebo v týchto časoch ešte bohovia neboli zobrazovaní v ľudských podobách. Pevnosť v Tírynthe
O charaktere mykénskej pevnostnej architektúry svedčí aj úžasné opevnenie v Tírynthe, ktoré bolo asi jedno z posledných bášt achájskych vládcov Mykén.

Táto pevnosť bola postavená na skale ako sídlo jedného z najmocnejších vladárov Grécka v predhelénskom období. (Avšak po objavení obrovských predhelénskych palácov na Kréte, hrad v Tírynthe akosi stratil na význame.) Podľa povesti ho postavilo sedem kyklopov z maloázijských balvanov. Považuje sa za najopevnenejší hrad sveta stavaný z obrovských kvádrov. Prichádza sa k nemu pozdĺž hradieb z neopracovaného kameňa, ktoré sú široké až 8 metrov a vysoké 18 metrov. Ak prejdeme cez mnohé chodby, miestnosti a brány, dostaneme sa na hlavné nádvorie, kde je domáci oltár a vchod do „megara“ (obdĺžniková miestnosť) s veľkým ohniskom uprostred. Tento hrad pomohol archeológom odhaliť staviteľskú techniku tohto obdobia: do tvrdého kameňa vyvŕtavali robotníci hlboké kruhovité otvory a do nich zarážali drevené tyče. Keď ich poliali vodou tyče naboptnali a roztrhli skalu. Ostatnú prácu robili kamenici s bronzovým nožom širokým len 2 mm. Tento palác je obdobou paláca, o ktorom píše Homér v Odyssei, a v ktorom sa Odysseus po návrate do svojej vlasti pobil s nápadníkmi svojej vernej ženy Penelopy. Pre tento palác sú typické aj nástenné maľby z roku okolo 1400 pred n. l. vysoké asi 30 cm. Známa je napr. maľba kňažiek uberajúcich sa v dvoch radoch proti sebe k predmetu namaľovanému uprostred fresky, ktorý sa však odborníkom nepodarilo identifikovať, pretože sa našli len jeho úlomky. Toto kráľovské sídlo bolo pravdepodobne opustené v dobe dórskeho vpádu a nebolo už nikdy znovu osídlené, ani sa nestalo svätyňou ako napr. zrúcaniny aténskej akropoly. Úžitkové umenie
V úžitkovom umení mykénskej civilizácie môžeme okrem iných pozorovať aj prvky krétske v dôsledku kontaktu týchto kultúr. Medzi nálezy so špecifickými pevninskými rysmi patria dýky objavené v Mykénach a uložené v athénskom národnom múzeu. Ich čepele vykladané zlatom a striebrom sú zdobené motívmi napr. bežiacich levov, mužov zápasiacich s levom alebo šelmou loviacou vtáky. Zlaté poháre, tiež z obdobia okolo roku 1450 dokazujú, že v Mykénach rozkvitalo zlatníctvo už pred stykom s Krétou. Známa je aj napr. dvojuchá nádoba „Nestónov pohár“ alebo čaše nájdené vo Vafiu obdivuhodne zdobené tepanými reliéfmi znázorňujúcimi chytanie býkov. Typické sú strieborné čelenky, no najvzácnejšou je zlatá čelenka Mykénskej kráľovnej, ktorá svojou ručnou prácou prekonáva moderného umelca. V keramike môžeme pozorovať krétsky vplyv skôr v tvaroch ako v dekore.

Maliarska výzdoba tejto keramiky nie je čisto ornamentálna, ale má aj epický ráz.
Veľmi časté sú morské motívy – veľa mykénskych nádob je vyzdobených motívmi chobotníc, koralov, lastúr, no ich prepracovanosť postupne slabne. Mykénske šperky
Väčšinou sú vyrobené z rýdzeho zlata, ale tiež zo striebra, drahokamov, koralov, jantáru, kryštálov. Vyskytujú sa bohato zdobené diadémy kráľovské aj iné, ktoré nosili mykénske ženy ovinuté ako pás okolo hlavy so špirálovitými ornamentami na znak dôstojnosti. Ďalej sa našli ružice, ozdoby v podobe krížov, náušnice, náramky, náhrdelníky.. Veľké achátové či ametystové kamene pečatných zlatých prsteňov boli zdobené rytinami obradov, loveckých scén, výjavov zo života roľníkov a remeselníkov i znakmi s býčími hlavami. Na šperkoch je zobrazená aj ukážka veľmi zvláštnej mykénskej ženskej módy: dlhá, uprostred rozstrihnutá sukňa s náznakom kabátca so širokým golierom, ktorý pokrýval ramená, ale prsia nechával voľné.






















POUŽITÁ LITERATÚRA

1) Pijoan José: Dějiny umenia / 2. Odeon, Praha 1977
2) Kolektív autorov: Kronika ľudstva. Fortuna Print, spol. s. r. o., Bratislava 1992
3) Novotný Bohuslav a kolektív: Encyklopédia archeológie. Obzor, Bratislava 1986
4) Spolupracovníci Antické kultury: Slovník antické kultury. Svoboda, Praha 1974.