K typickým novinkám neolitu v technickej oblasti patril nový druh opracovania kameňa, staviteľstvo z hliny a kameňa, vývoj tesárstva a spracovania ľanu.
Vynálezy: hrnčiarstvo a v niektorých oblastiach dokonca metalurgia kovov. Znalosť rôznych druhov kameňov viedla k novým technikám brúsenia a vŕtania pri výrobe ozdôb, nožov, nádob a sekier. Pri výrobe týchto nástrojov boli kamene najskôr otlčené a potom obrúsené, a to tak, aby ťažisko ležalo čo najbližšie k ostriu. Pri sekaní malými sekerami sa totiž nepohybovalo celou pažou, ale len predlaktím. Sekery boli vhodné na rúbanie stromov a opracovávanie drevených trámov, i keď museli byť často prebrusované. Trámy boli používané na stavbu domov, ktoré boli najprv stavaná z hlinených tehiel, neskôr boli používané kamenné bloky.

Významný pokrok predstavovalo hrnčiarstvo;

Hrnčiarstvo: ľudia po prvýkrát menili nielen formu suroviny, ale aj materiál samotný. Mäkká hlina bola ohňom vypaľovaná na tvrdú substanciu. Keramika poľnohospodárov, ktorá vznikla v začínajúcom „zásobovacom hospodárstve“, bola spočiatku zhotovovaná pomocou hlinených valčekov, ktoré boli na seba špirálovito ukladané. Mäkký materiál sa dal tvarovať do najrôznejších, najrozmanitejším účelom slúžiacich tvarov. Okolo roku 3000 pred Kr. bol na Blízkom východe vynájdený hrnčiarsky kruh, ktorý umožnil ďalší rozvoj bohatstva tvarov keramiky. Najzávažnejším vynálezom, spracovanie kovov, má svoj počiatok okolo roku 8000 pred Kr., rozšírilo sa ale až o 2000 rokov neskôr v Iráne. Od roku 4000 pred Kr. zhotovovali remeselníci kovové nástroje. Zatiaľ čo bola behom doby kamennej schopnosť ľudí zhotovovať nové nástroje ohraničená materiálovými možnosťami, s vynálezom metalurgie sa dala navrhovať ľubovoľná forma.

Na začiatku tohto vývoja stála skutočnosť, že sa nové kovy (najmä meď) tavia v hrnčiarskych peciach a dajú sa, po ľahkom zohriatí, kuť do tenkého, hladkého plechu. Okolo roku 3000 pred Kr. v mestách Mezopotámie kvitlo spracovanie kovov. Prostredníctvo tzv. stratenej formy, hlinenej predlohy, sa človek učil zhotovovať komplikované kovové odliatky. Pridaním cínu do roztavenej medi vznikol bronz, ktorý sa ľahko odlieval a dal sa spracovať k výrobe tvrdých nástrojov. Technický vývoj spôsobil spätne ďalší rozmach poľnohospodárstva, totiž nové výrobné prostriedky umožňovali činnosť mnohých remeselníkov. Stále hľadanie nových materiálov zintenzívnilo obchod v Stredomorí a zväčšilo trh pre výrobky mestských štátov.
Kolonizácia Európy: začala sa na Prednom východe na základe populačnej explózie a začínajúceho obchodu. Okolo roku 5000 pred Kr. sa poľnohospodárstvo a príslušná duchovná kultúra šírila cez Grécko do strednej Európy. Tu sa nazýva podľa charakteristickej výzdoby nádob kultúra s lineárnou keramikou. Sídliská týchto európskych roľníkov sa šírili až k pobrežiu Severného mora (okolo roku 4000 pred Kr.).

Asi v tej istej dobe prekročili iné skupiny Stredozemné more a osídlili Itáliu, Sicíliu, Maltu a severnú Afriku.
Okolo roku 3500 pred Kr. prenikla poľnohospodárska kultúra až do Severonemeckej nížiny a južnej Škandinávie. Iba v neúrodných krajoch severnej Škandinávie sa ešte udržali lovci – zberači. V dobe kolonizácie severnej Európy už existovali v Mezopotámii vysoko organizované mestské štáty so spoločným zavlažovaním, poľnohospodárstvom a s rozvetvenou spoločnosťou roľníkov, remeselníkov, obchodníkov, kňazov a kráľov, z ktorých sa čoskoro vyvinula prvá veľká ríša. Vznikli osady jednak tzv. dedinského typu a jednak tzv. mestského typu. Stavali sa domy dlhé asi 40 m a široké 5 – 7 m. Býval v ňom celý rod (u nás Komárno, Iža, Štúrovo).

Osady mestského typu vznikali v oblasti Blízkeho Východu (Palestína – Jericho; Turecko - Čatal Hüyük, Göbekli Tebe; Irak – El Obejch). Čatal Hüyük: Domy boli tesne vedľa seba postavené z hlinených tehál a z kameňa. Stavby boli tzv. pueblového typu (vchod cez strechu). Steny vo vnútri boli omietnuté a boli na nich namaľované obrazy krajiny. Boli tam sošky býčích hláv a sošky žien. Mŕtvych pochovávali v miestnostiach pod lôžka. K nám do strednej Európy sa neolitický spôsob dostal s 3 000 – 4 000 ročným oneskorením. Ojedinelým nálezom z Álp je Ötzi – „ľadový muž“. Je to najstaršia múmia na svete. Pri jeho tele sa našli predmety, ktoré používali ľudia tej doby.

Poznámka: V súvislosti s materiálnym a duchovným pokrokom došlo na konci neolitu k vzniku písma. Centrum tohto vývoja bolo vo vysoko vyvinutých sumerských mestských štátoch, ktorých kňazi museli kontrolovať celý verejný život. K organizácii spoločného zavlažovania, odvodov množstva potravín a zásob a ku kultovým činnostiam potrebovali kňazi znaky; najskôr otláčali jednoduché obrazy predmetov do vlhkých hlinených tabuliek. Zo sledu naturalistických znakov a skratiek sa skoro vyvinulo čisté slovné písmo, v ktorom neboli predstavované jednotlivé predmety, ale abstraktnejšie pojmy.

V najstarších písomnostiach nerozpoznávame oslavy mimoriadnych činov ako neskôr v Egypte, ale skôr čisté hospodárske záležitosti. Príkladom je evidencia tovaru alebo pracovných výkonov, ktoré boli vykonané v chrámovej službe. S časom naberali znaky na abstraktnosti. Jednotlivé znaky predstavovali skôr zvukovo podobné pojmy než slová. Tak napríklad: Sumeri používali pre slovo šíp rovnaký znak ako pre slovo život, ktoré bolo podobne vyslovované.