Premena v Lutherovom živote v rokoch 1517 - 1521

Martin Luther sa narodil 10. novembra 1483. Bol to augustiánsky mních, neskôr sa stal magistrom teológie, potom profesorom na Wittenbergskej univerzite. Sem ho poslal Stauptitz, hlavný vikár kláštora, kde bol Luther. Chcel z neho urobiť svojho nástupcu na univerzite.

Luther bol nábožensky veľmi citlivý človek, do kláštora išiel hľadať pokoj s Bohom. Obdobie neskorého stredoveku, v ktorom Luther žil, bolo obdobím chorôb a moru, nepokojov, územie bolo ohrozované Turkami. Človek sa so smrťou stretával denne. Otázka života po smrti bola preto namieste a cirkev dávala ľuďom odpoveď. Lutherovi však nedodala žiadnu istotu. Preto hľadal v Písme. Pán Boh mu dal odpoveď, pri príprave výkladu Listu Rímskym 1,17: „Spravodlivý bude žiť z viery.“, kedy pochopil, že Boh nieje spravodlivý v zmysle, že trestá hriešnikov a nespravodlivých (scholasticizmus), ale spravodlivosť Božia, je ten dar, ktorým spravodlivý človek žije – takže dobré skutky nerobíme, aby sme si získali Boha, ale preto lebo sme boli obdarení a robíme ich z vďačnosti.

Zatiaľ čo Luther našiel odpoveď, ľudia žili v zajatí cirkevných náuk... Ježiša vnímali ako Sudcu, dobrými skutkami si „kupovali“ Božiu náklonnosť. Problém s hriechmi, ktoré už človek urobil sa dal riešiť odpustkom. Tento sa stal v stredoveku veľkým „biznisom“, odpustky sa začali zneužívať – zvrhlo sa to až natoľko, že ľudia už nemuseli ľutovať a dokonca ani vyznať svoje hriechy, stačila kúpa odpustku a všetko bolo vyriešené. Tento spôsob naučil ľudí báť sa len trestu za hriech, no nie hriechu samotného. Novinkou pre odpustky bolo aj to, že sa dali kúpiť aj za duše v očistci.

Medzi najšikovnejších predajcov patril Tetzel, dominikánsky mních, ktorého predajom poveril arcibiskup Albrecht. Keď sa Luther dozvedel o Tetzelovom kázaní o odpustkoch, rozhodol sa tento problém riešiť zvolaním dišputy na univerzite. 30. októbra 1517 poslal list s výzvou na toto stretnutie biskupom a tiež arcibiskupovi Albrechtovi. K listu pripojil aj 95 téz (čerpal z Písma) proti odpustkom. Albrechtovi tiež napísal prosbu, aby napomenul Tetzela a zrušil svoje nariadenia týkajúce sa odpustkov. V ten istý deň, pribil týchto 95 téz, spolu s výzvou, na miestnu nástenku – dvere zámockého kostola vo Wittenbergu.

I keď dišputa sa nezačala, 95 téz rozbúrilo dianie vnútri cirkvi, pretože sa dotkli citlivých tém – moci pápeža (nemá moc nad očistcom) a tiež peňazí...

Alebrecht bol z listu v rozpakoch (nakoľko sám bol závislý, pri splácaní dlhu, od príjmov z odpustkov) poslal tento list pápežovi. Ten poveril kardinála Kajetána, aby ich preskúmal. V tejto dobe bol postoj Luthera voči pápežovi pozitívny. Bol presvedčený, že keby pápež vedel o zneužívaní odpustkov, tak by určite zakročil.

A on aj skutočne zakročil. Okrem listu od Albrechta, dostal pápež aj list od dominikánskych mníchov, poverených kontrolou kacírstva, s informáciou o Lutherovom správaní, preto poveril Stauptiza, aby Luthera napomenul.

Medzitým začal Tetzel napádať 95 téz, nakoľko tie sa preložili do nemčiny (bez Luthera vedomia) a veľkou rýchlosťou sa šírili krajinou – a to ohrozilo zisky. Tetzel však nič nevyvrátil, ale všetko označil za bludy a Luthera za heretika a zblúdilca. Na stranu Lutherových odporcov sa pridal ( možno z ješitnosti, možno zo závisti voči úspechom Luthera) aj Dr. Eck, predtým Lutherov priateľ, inak uznávaný nemecký teológ. Luthera spochybnil dielom Obelisci - odpoveďou boli Asterciti.

Stauptiz bol Lutherovi naklonený, podobne ako Erazmus (humanista), ktorý tiež nesúhlasil so zneužívaním odpustkov. V roku 1518 bolo v Heidelbergu zhromaždenie kapituly, na ktorom sa musel zúčastniť aj Luther. I keď s obavami, pretože mnohí hovorili, že ho po ceste zabijú, alebo do mesiaca upália ako kacíra, i napriek tomu ho privítali, ako čestného hosťa. Vo svojej kázni vystúpil s teológiou kríža (každý má niesť svoje bremeno, tak ako to urobil Kristus) a poprel scholastickú teológiu slávy.

Po Heidelbergskej dišpute, v máji toho istého roku, napísal list pápežovi Resolutionen – vysvetlenie 95 téz a list o tom, že cirkev potrebuje reformu, ale nie je to vec 1 človeka, ani pápeža, ale celého kresťanstva. Nasledovala krátka výmena názorov a Luthera predvolali do Ríma – aby sa zodpovedal zo svojho útoku na systém odpustkov. Keďže elektor Friedrich Múdry videl v Lutherovi dobrú perspektívu vzhľadom na osamostatnenie sa Nemecka od pápežskej moci, nechcel ho stratiť, využil svoju moc a Lutherovi zariadil, aby do Ríma ísť nemusel.
Preto sa konal Snem v Augsburgu, kde bol kardinál Kajetán a zazneli tu prvý krát slová: „Odvolaj!“ a z Luthera úst: „Nie!“. Z tohto snemu sa mu podarilo tajne odísť, takže Kajetánova „misia“ nebola úspešná. V Januári sa pokúsil Lutherov rozhorený oheň reformácie „uhasiť“ Miltitz (druhý vyslanec pápeža), ktorému sa podarilo uzavrieť s Lutherom dohodu, že bude mlčať. Luther súhlasil, ak budú mlčať aj jeho protivníci. Protivníci nemlčali – Eck vyzval Wittenberskú univerzitu na dišput o slobodnej vôli a milosti. Uskutočnila sa na prelome júna a júla v r. 1519 v Lipsku . Prvé dni diskutoval Eck s Karlstadtom a potom ďalšie dni s Lutherom. Prinútil ho, aby dal svoje jasné stanoviská k Husitom, ku neomylnosti pápeža a o moci cirkvi – tie je možné zhrnúť do 3 bodov: 1) zastáva podobné názory ako Hus; 2) tvrdí, že všeobecný koncil a pápež sa môžu mýliť; 3) tvrdí, že články viery musia vychádzať z Písma a nie byť stanovené cirkvou alebo pápežom. Eck čakal len na túto príležitosť, cítil sa ako víťaz, pretože získal proti Lutherovi jasné dôkazy kacírstva .

Rok 1520 využil Luther na písanie spisov – medzi nimi aj najznámejšie: Kresťanskej šlachte nemeckého národa o náprave kresťanského stavu; O Babylonskom zajatí cirkvi a O slobode kresťana. Prvý - Kresťanskej šlachte nár. nemeckého o náprave kresťanských stavov, bol adresovaný šľachte a kniežatám. Poukazoval tu na skutočnosť, že cirkev sa už nedokáže sama napraviť, nakoľko je veľmi skazená. Preto vyzýva princov a kniežatá (svetské úrady), aby oni prijali zodpovednosť za reformáciu.
Skazenosť cirkvi opísal ako tri hradby, tri múry Jericha: 1) Duchovná moc je nad svetskou – Luther oproti tomu píše o dvoch mečoch – jeden meč má cirkevný pán a ten druhý svetský pán a jeden do druhého by sa nemali miešať. Totiž sila viery je láska a tá nepotrebuje zákon. 2) Len cirkev (pápež, kňazi) môžu neomylne vykladať Písmo. Lutherovo stanovisko je iné - je za sprístupnenie Písma aj laikom, predsa prostredník medzi človekom a Bohom nie je kňaz, ale Ježiš Kristus. Nebol proti kňazom, ale proti neprístupnosti duchovných vecí laikom. 3) Len pápež môže zvolávať všeobecný koncil. Luther bol proti - tvrdil, že aj kniežatá by mali mať moc zvolávať koncily, pretože majú povinnosť na základe úradu, postarať sa o cirkev.

Ďalším dielom bolo O babylosnkom zajatí cirkvi. Kde Babylon znamenal Rím, ktorý „uväznil“ kresťanov v siedmych sviatostiach. Luther opísal každú z nich a vylúčil všetky okrem troch – pokánia, krstu a večere Pánovej. Neskôr však zostali len dve – večera Pánova a krst. Pretože podľa Luthera je sviatosť len vtedy, keď dáva milosť a odpustenie hriechov.

Spis O slobode kresťana bol uzmierovací (na návrh Miltitza), ale bohužiaľ nemal uzmierovací dopad. Pojednáva tu o kresťanskej slobode. Kresťan je slobodným pánom nad všetkými vecami a nikomu nie je poddaný, ale zároveň je ponížený sluha vo všetkom a každému.

Už vyhlásenia na Lipskej dišpute, boli skoro ortieľom smrti. K tomu sa ešte pridali diela, ktoré Luther napísal po tejto dišpute a na svete bola bula Exsurge domine (15. jún 1520), ktorá zakázala Lutherovi kázať, šíriť spisy a prikázala jeho spisy páliť. V domnienke, že bula je falošná (šíril ju Eck) Luther napísal na Eckovu adresu spis Proti ohavnej bule Antikristovej. Bula však bola skutočná a Lutherovi doručená 10.10. 1520, do 60 dní mal odvolať on a jeho nasledovníci svoje učenie. Deň po uplynutí lehoty sa pred wittenberskou fakultou zhromaždili mešťania, študenti, členovia fakulty - spolu s Lutherom a spálili pápežské konštitúcie, knihy scholastickej teológie a pápežskú bulu.

Nato v januári 1521 bola vydaná ďalšia bula, ktorá Luthera exkomunikovala. Osud Luthera bol teraz ponechaný v rukách cisára. Karol V. bol síce verný katolík, ale pretože kniežatá nástojili na vypočutí Luthera, musel kvôli politickej situácii (potreboval spojencov na vojnu proti Turkom) súhlasiť so zvolaním ríšskeho snemu vo Wormsi. Vo Wormsi 13. februára 1521 pápežský vyslanec Aleander, naliehal na okamžitom odsúdení Luthera. Na protest Friedricha, Luthera vypočuli 17. a 18. apríla. V prvý deň mu položili otázku: „Sú tieto knihy tvoje a si ochotný odvolať ich obsah?“ Luther si vyžiadal deň na rozmyslenie a potom prišiel s odpoveďou: „Pokiaľ ma nepresvedčíte cez Písmo alebo zdravým rozumom, nemôžem odvolať. Pretože to nie je ani múdre, ani bezpečné, aby človek konal proti svojmu svedomiu. Tu stojím inak nemôžem, tak mi Boh pomáhaj.“ I keď na konci Wormského snemu, bol vydaný Wormský edikt, vďaka Bohu reformácia sa ním nezastavila ale šírila sa ďalej.

Záverom - vzbura bola Lutherovi cudzia, z poslušnosti k Božiemu slovu chcel reformovať teologické štúdium. Doba, v ktorej Luther žil, už po reformácii túžila. Prof. Johann Geiler z Kaysersbergu (generácia pred Lutherom) žiadal vo svojich kázniach naliehavo reformu cirkvi a kléru. Zdá sa, že Boh vypočul modlitby mnohých a na svoje dielo reformácie použil práve Martina Luthera.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Dr. Martin Luther v rokoch 1517 - 1521