Samuraji

Samuraji

Vojenská vrstva samurajov sa delila na štyri skupiny - Hatamoto (lenníci), Gokenin (tkz. prostrední), Rónin (samuraji bez pána) a neskôr i Ashigaru (obyčajní vojaci).
Slovo samuraj značí, v doslovnom preklade, „človek vládcovi slúžiaci”, je odvodené od slova saburau - slúžiť. Kastu samurajov zvykli tiež nazývať ako "Trieda dvoch mečov".
Pre samuraja bol meč posvätná oceľ, znamenie sily a vnútorného uznesenia. Ľahostajné zachádzanie s mečom bolo absurdné. Nikdy naňho nesmel omylom stúpiť, alebo s ním zachádzať neopatrne, či dokonca podradne. Bola to časť jeho charakteru. Meč katana bola pre samuraja predovšetkým symbolom jeho rodu a postavenia i zbraň, ale i neustála pripomienka toho, kto je, jeho povinnosti, ale i jeho práva.

Meč patril nesporne k hlavným atribútom samuraja, spočiatku však tvorilo jeho hlavnú výzbroj luk a šípy. Samuraj sa na svoju vojenskú dráhu pripravoval od detstva. Cvičil sa v zachádzaní so zbraňami - v detskom veku ich drevenými imitáciami, učil sa jazdiť na koni, strieľať z luku. Neskôr sa k telesným cvičeniam pridružili tiež cvičenia duchovné (mravná výuka, ale i dejepis, krasopis a literatúra). Neskôr sa z tejto výuky vytvoril mravný kódex samuraja, ktorý bol až oveľa neskôr nazvaný bushidó (v preklade Cesta samuraja alebo Cesta meča), čo bolo vytvorené zo spojenia slov BU (vojenstvo), ŠI (osoba vojenského stavu) a DÓ značí cestu. Pôvodne sa tento kódex opieral o konfucianizmus, budhizmus a hlavne šintoizmus. Medzi hlavné zásady tohoto kódexu patrila vernosť svojmu pánovi (či už detí k rodičom, samuraja k Daimiyovi, kniežaťa k šógunovi, alebo šóguna k cisárovi). Táto zásada bezvýhradnej poslušnosti občas zaznamenávala i také extrémy, že jediným upozornením samuraja na omyl svojho pána (alebo nesprávny názor), bola rituálna samovražda - Seppuku (občas nazývané i Hara-kiri).

Samuraj nepovažoval smrť za čosi, čoho sa treba báť. Pohŕdal ňou. Sám si dokonca vzal život (rituálnou samovraždou) z jedným z nasledujúcich dôvodov: Ak sa chcel vyhnúť potupe zajatia, ak zomrel jeho pán, na protest proti jeho mylnému názoru(na to si však musel vyžiadať pánovo dovolenie), alebo ak bol k takejto smrti odsúdený úradmi.
Odsúdený sa usadil pred porotu a zvyčajne i svedkov, bez akýchkoľvek emócii nahlas vyslovil, z akého dôvodu si siaha na svoj život. Potom si z pliec spustil kimono a rukávy umiestnil pod kolená, aby zabránil prevráteniu tela dozadu - takáto smrť sa považovala za nečestnú. Na podstavci mu priniesli krátky meč wakizashi. Pokojne, a bez zaváhania si ho vrazil hlboko pod pás a vykonal priečny a šikmý rez. Počas tohoto aktu nesmel dať najavo žiadnu známku bolesti. Potom mu v predklone asistent (väčšinou príbuzný), mu jediným švihom sťal hlavu...
Na obrázku je samuraja vykonávajúci rituálnu samovraždu, za ním stojí asistent.

Pramene bušidó boli rozmanité, ale tých podstatných pravidiel, bolo málo a boli jednoduché.
Nadradenie samurajstva bolo vyjadrené výsadou nosiť zbraň - dlhý meč Katana (asi 100 - 120 cm) a krátky meč Wakizashi (40 - 60 cm). Ďaľšou výsadou bolo používanie rodového mena. Tou najzásadnejšou výsadou ale bolo právo beztrestne potrestať kohokoľvek z nižšej kategórie. Stačilo len, aby roľník alebo obchodník neustúpil z cesty, po ktorej samuraj kráčal alebo sa neuklonil. Okamžite takéhoto opovážlivca sťal.
Samuraji boli špeciálne vycvičení, aby sa nebáli čeliť vlastnej smrti. Savali sa zoči-voči protivníkovi výlučne na rovnakom hierarchickom stupni. Majstri ich učili vyťahovať si šípy z tela počas boja a zároveň sa vyhýbať bodným ranám. Nenosili totiž štíty a jedinú ochranu im poskytovala škridlicovito usporiadaná kožená zbroj, ktorá iba z časti znemožňovala preniknutie šípom. Životne dôležité orgány, ako srdce, pľúca a brušnú dutinu, chránil kovový kryt. Bolo to výhodné pretože to neobmedzovalo pohyblivosť.
Museli pred nepriateľom pôsobiť elegantne. Nebolo teda nijakou zvláštnosťou, keď si namaľovali a navoňavkovali tvár, pre prípad, že by sa stali vojnovou trofejou.

Bojová taktika (Sen-jutsu) sa v dejinách Japonska niekoľkokrát zmenila, podľa čoho sa prispôsobovala i dĺžka a tvar čepele meča. Najprv bola čepeľ krátka a rovná, neskôr sa predĺžila a zahla, neskôr znova skrátila ale zahnutie ostáva.
Spôsob nosenia meča predpisoval napr. najstarší a najbežnejší spôsob Tsurumaki Gatame No Shio To -predpisuje pre katanu horizontálnu polohu - ostrím hore, aby pri tasení meča mohol samuraj ihneď viesť úder na protivníka. Krátky meč Wakizashi bol umiestnený za opaskom ostrím dolu.
Pri boji s dlhým mečom Katanou, boli stanovené veľmi prísne predpisy. Týmto mečom bolo možné útočiť iba na hlavu protivníka, na zápästia a nohy pod kolenom. Zásah na inom mieste bol nečestný.
Úkon vytasenia meča sa nazýval Nukitsuke. Po zasiahnutí protivníka nechal samuraj v zvislej polohe odkvapkať krv z čepele. Toto sa nazýva Chiburi. Potom meč utrie a skryje do puzdra saya. Tento úkon sa nazýva Noto.

Samuraji sa doslova snažili prekonať nedokonalosť ľudských zmyslov. Pohyby vykonávali v stotinách sekundy bez jediného zaváhania. Filozofiu boja vysvetľuje Yukimo Mashima (z knihy Samurai Strategy): „Dokonalý úder je katanou vedený na „miesto v priestore”, do ktorého v tomto momente vstúpi telo protivníka.“ Ako sa to stane? Stane sa to len vtedy, keď sú časovanie a miesto dopadu úderu dokonale súbežné. To znamená, že samuraj musel vedieť o protivníkvom nastávajúcom kroku stotinu sekundy skôr, než sa myšlienka zhmotnila v ich vedomí. V momente keď si úvedomí, že tá správna chvíľa práve prišla, už v skutočnosti ubehla. Podstata je, že keď dovolíte, aby ste premýšľali skôr, než udriete, vaše časovanie bude vždy oneskorené. Preto jedným z hlavných nariadení bushidó je "Udrieť, keď je správne udrieť". Nie predtým, nie potom, nie keď si racionálne uvedomí, že ten moment práve prišiel. Nie je to možné predvídať logicky, dá sa to vytušiť len intuitívne.
Vojenský stav samurajov, po období Tokugawa a príchodom reforiem Meiji éry, upadá. Koncom 19. storočia bola kasta samurajov úplne zrušená. Bol vydaný zákaz nosenia mečov na verejnosti (1876) a rozkaz nariaďujúci strihať vrkoč na temeni. Po rozpustení tohoto vojenského stavu sa veľa samurajov ocitlo bez práce, bez pána. Nedokázali sa začleniť do novovzniknutej spoločnosti, nakoľko nevedeli nič iné, len k čomu boli vychovaní - slúžiť a bojovať.
Až do konca druhej svetovej vojny bol súčasťou výzbroje dôstojníckeho zboru i japonský meč. Predávali sa z pokolenia na pokolenie. Duch samurajstva a ich opovrhovanie ľudským životom, sa preniesol až do tohoto obdobia a spôsobil veľa zla. Vyústil do zločinov, ktoré sa páchali na vojenských zajatcoch a civilnom obyvateľstve dobytých zemí.
Známe sú hlavne prípady, v ktorých boli zajatí americkí piloti vraj bez súdu stínaní.