Šalamún

Šalamún, syn kráľa Dávida a jeho manželky Betsabe, bol kráľom zjednoteného Izraelského kráľovstva. Vládol približne v rokoch 970 - 931 pred Kr. (podľa Williama F. Albrighta v rokoch 962 – 922 pred Kr.). Za jeho vlády dosiahlo kráľovstvo najväčší územný a hospodársky rozmach, po jeho smrti sa však v dôsledku roztržky medzi jeho synmi rozpadlo na severné Izraelské kráľovstvo a južné Judejské kráľovstvo. Šalamún tiež nechal v Jeruzaleme vystavať chrám, ktorý bol až do svojho zničenia Babylončanmi v roku 586 pr.Kr. strediskom židovského kultu. Šalamúnovu vládu popisuje biblická Prvá Kniha Kráľov a Druhá kniha kroník.

Šalamúnova múdrosť

Podľa biblického rozprávania bol Šalamún známy svojou múdrosťou, ktorú prišla obdivovať aj kráľovná zo Sáby (1 Kráľ 10). V židovskej tradícii býva považovaný za autora troch biblických kníh: knihy Prísloví, knihy Kohelet (Kazateľ) a Piesne piesní. Moderná textová kritika však Šalamúnovo autorstvo jednoznačne spochybnila.

Hospodárske a politické aktivity

Šalamún obchodoval po súši i po mori s ďalekými krajinami, napríklad s týrskym kráľom Chíramom, ktorý mu dodával cédrové a cyprusové drevo na stavbu Jeruzalemského chrámu.

Mierové vzťahy s okolitými štátmi budoval Šalamún na rozsiahlych dynastických manželstvách. Oženil sa napríklad s dcérou egyptského faraóna. Podľa biblického líčenia sa ku koncu života odvrátil od božích ciest a jeho pohanské ženy ho zviedli k modloslužbe. Staval pre ich bohov chrámy a uctieval ich s nimi. Napokon však zomrel kajúcne vo veku 60 rokov a bol pochovaný na vrchu Sion.