Gottfried z Bouillonu, križiak, ktorý sa neskôr po preliatí oceánu krvi stal vládcom Jeruzalema, bol druhým synom Eustacha II., vojvodcu Boloňského a Idy Boloňskej, dcéry vojvodu z Dolného Lotrinska.

Rovnako ako manžel, aj Ida pochádzala z rodu Karola Veľkého.

Podľa kronikára Viliama z Tyru bol Gottfried zbožný a cnostný muž miernych mravov. Bol spravodlivý, vierohodný a spoľahlivý. Opovrhoval márnosťou sveta, čo je v tak mladom veku vzácna vlastnosť, hlavne u mužov vojenskej profesie. V zachadzaní so zbraňou a vo vojenskej stratégii bol považovaný za vynikajúceho.

V tej dobe Turci rýchlo postupovali zo svojej domoviny v strednej Ázii a zaplavovali byzantské provincie v Anatolii. Byzantský cisár Alexios Komnenos sa obrátil na zbožnú kresťanskú Európu a svojich zástupcov vyslal na prvý veľký koncil pápeža Urbana II, ktorý sa konal v marci 1095 v Piacenze. Na pápeža a jeho biskupov urobila žiadosť byzantských vyslancov veľký dojem už preto, že mali pocit, že by pochod na obranu Svätej zeme pred neveriacimi hašterivých európskych rytierov zjednotil, aby poslúžili vyššiemu cieľu.

Po prejave pápeža povstal Adhemar de Monteil, biskup z Le Puy, pristúpil k pápežskej stolici, kde padol na kolená a snažne prosil, aby sa k výprave mohol pripojiť.

Prvým vznešeným rytierom, ktorý sa pridal, bol gróf Raymond Toulouský, ktorý do Clermontu poslal správu o tom, ako sú on a jeho rytiery dychtivý prijať kríž. ( V tej dobe sa ešte nehovorilo o „krížovej výprave“, ale hovorilo sa jednoducho „prijať kríž“ alebo „uberať sa cestou Božou“).

Gottfried bol so svojimi bratmi, Eustachom a Balduinom, medzi prvými rytiermi, ktorý v roku 1096 kríž prijali. Aby si zajistil finančné zdroje pre výpravu, predal alebo dal do zálohy veľa svojich panstiev a veľmi ho potešilo, koľko šlachticov sa pridalo pod jeho zástavu. V auguste 1096 vyrazil v čele 10 000 rytierov a 30 000 pešiakov z radov Valónov a Flámov.

Takto sa začalo otáčať veľké koleso prvej krížovej výpravy, ktoré do pohybu uviedla žiadosť Alexia Komnena o pomoc kresťanských bratov. Jeho pôvodným zámerom však bohužial bolo získať pomoc pri ochrane východných hraníc svojej ríše – jednoznačne mu nešlo o pochod až do Jeruzalema a jeho nasledovné vytrhnutie z pazúrov moslimov, ktorý mesto ovládali už 450 rokov. Pre západné kresťanstvo ale situácia vyžadovala rozhodnú akciu: ich Sväté mesto bolo pod nadvládou neveriacich a spolu s ním bola ohrozená aj celá ich viera.

Armáda vedená Gottfriedom bola jednou zo štyroch, ktoré sa vydali do Svätej zeme. Zo zostávajúcich, boli dve zostavé vo Francúzku a jedna v južnom Taliansku.

Tvrdilo sa, že najrozhodujúcejšou samostatnou bitkou prvej krížovej výpravy bola bitka o Dorylaeum, kde sa proti sebe postavili sily kresťanstva a islamu. Povedané slovami stratéga, Dorylaeum bolo vyvrcholenie prvej krížovej výpravy. Toho dňa a nikdy inokedy sa tak nestalo, že by bolo na jednom mieste viac rytierov, viac vojnových koní, viac súdržnosti a viac energie než kdekoľvek inde behom tejto výpravy. Teraz mali križiaci voľnú cestu cez Malú Áziu.

Prenasledovali Turkov územím, ktoré bolo opustené, bez vody a neobývateľné, z ktorého sa takmer nedostali živý, pretože veľmi trpeli hladom a smädom. Jedinú vodu predstavovala nepitná solanka zo slaných močiarov plus voda zo starých byzantských studní pozdĺž cesty, ktorú však ustupujúci Turci zamorili. Keď konečne doputovali k rieke mnohí pútnici sa bezhlavo vrhli do vody, ktorú bez miery hltali a vysušené a zoslabnuté žalúdky naplnili tak, ža sa im ich telá nedokázali s náhlym šokom vyrovnať, takže zomreli v okamihu spásy.

Ďalšou veľkou prekážkou bola cesta z Coxonu cez pohorie Taurus, ktorá začala v októbri a nej ich čakalo všetko čoho sa obávali. Začalo obdobie dažďou a cesty cez hory boli kôli neustálym lejakom ešte nebezpečnejšie. Ťažká výzbroj a výstroj ktorú si niesli sami bola z počiatku na obtiaž a po chvíli sa stala hotovým prekliatím, takže mnoho križiakov svoje zbrane odhodilo.

Obliehanie Jeruzalema začalo 7. júna 1099. Väčšiu výhodu mali obliehaní pretože mali dostatočné zásoby jedla a vody. Obliehatelom začalo dochádzať jedlo a k tomu všetkému im v horúcom lete Judei pôsobilo ďalšie muky ich brnenie. Morálka vojska bola mizivá. Biskup Adhemara vyhlásil všeobecný pôst a nariadil aby všetci bosí v procesii obišli múry Jeruzalema. Vyhlásil, že ak tak urobia s pokánim v srdci, do 9 dní mesto dobijú. Pokyny biskupa boli splnené: držal sa trojdenný pôst, po ktorom procesia pomaly vykročila na púť okolo mesta. Prvý kráčali biskupi a kňazi, ktorí niesli kríže a posvätné relikvie, za nimi kniežatá a rytieri a nakoniec pešiaci a pútnici. Všetci boli bosí a moslimovia, ktorí sa zhromaždili na hradbách sa im pri tom posmievali. Z tohoto činu križiaci načerpali obrovskú duševnú silu a bez ohľadu na smäd tvrdo a s nadšením pracovali na dokončení veľkých obliehacích veží. Bojová sila križiackej armády predstavovala 12 000 pešiakov a 1200 až 1300 rytierov.

Križiaci vtrhli do mesta a nešetrili nikoho. Masaker v Jeruzaleme bol úplne príšerný a znechutil mnohých, dokonca aj z radov križiakov. Ulice boli plné rozkladajúcich sa mŕtvol, ktoré onedlho začali ohrozovať zdravie tých, ktorí prežili. Križiaci sa ulicami prehnali ako dravý prúd smrti – vtrhli do domu, povraždili jeho obyvateľov a na znamenie, že obydlie teraz patrí im vyvesili na dvere svoj štít alebo zástavu. Nie je úplne jasné, akú presne úlohu v týchto zverstvách zohral sám Gottfried. Albert z Aixu tvrdí, že bol z toho tak vystrašený, že zhodil zbroj, obliekol si jednoduché vlnené rúcho a bosí odišiel do chrámu Božieho hrobu, kde Bohu poďakoval za to, že im sväté mesto zveril do rúk.

Týždeň po páde mesta sa zišiel koncil, aby sa rozhodlo kto by mal Jeruzalem spravovať. Koruna bola ponúknutá Raymondovi zo St. Gilles a tiež Robertovi de Courte-Heuse, ale obaja ju odmietli z dôvodu, že žiadny človek by nemal byť korunovaný kraľom mesta, v ktorom žil a trpel Ježiš Kristus.

Nakoniec kráľovský post prijal Gottfried z Bouillonu, vraj „pre lásku Kristovu“ ale z úcty k Ježišovi odmietol nosiť korunu, pretože ten v rovnakom meste musel nosiť korunu tŕňovú. V skutočnosti nikdy oficiálne královský titul nepoužil a miesto neho si prisvojil titul „Strážca svätého hrobu“. Napriek tomu, že pre svoju zbožnosť odmietol kráľovský titul prijať, z praktického hľadiska bol prvým európskym kráľom Jeruzalema.

Zomrel 18. júla 1100 na horúčku a 5 dní po smrti bol vystavovaný, než ho pochovali, na úpätí hory Kalvárie.

Na pomníku mal vytesaný tento nápis:

Tu leží legendárny Gottfried z Bouillonu, ktorí všetku túto zem získal pre kresťanstvo. Nech jeho duša odpočíva v pokoji. Amen.