Príčiny

V sedemdesiatych rokoch 11. stor. prenikli zo strednej Ázie do krajín východného Stredomoria výbojné kočovné kmene - Seldžuckí Turci. Boli to moslimovia. Byzantská ríša požiadala západnú Európu o pomoc, pretože sa bála ich nájazdov a aj preto, lebo Turci svojimi výbojmi prerušili obchod byzantských kupcov s Indiou a Čínou (to isté platilo pre kupcov talianskych).

Pomoci sa ochotne ujala rímskokatolická cirkev, ktorá na to mala veľa dôvodov. Bola najväčším feudálnym vlastníkom, mala teda na vojensko-kolonizačnom hnutí rovnaký záujem ako veľkí feudáli (šľachtici), chcela si podrobiť východnú-gréckokatolickú cirkev a rozmnožiť počet diecéz (cirkevných obvodov, ktoré jej museli platiť poplatky), potrebovala získať v oblasti vplyv. Okrem toho jej ľudia, ktorí odchádzali s výpravou, darovali svoje úspory alebo dávali svoj majetok pod jej ochranu. Ako oficiálny dôvod na dobytie územia označila cirkev „oslobodenie božieho hrobu“ (podla kresťanského náboženstva bol v Jeruzaleme hrob Ježišov) a násilie páchané Seldžukmi na kresťanských pútnikoch v Sýrii a Palestíne.

Hlavným dôvodom, prečo sa ľudia zúčastňovali výprav, boli nesprávne predstavy o bohatstve tohto územia a predstavy o tom, ako ľahko možno tieto územia dobyť, ktoré odtiaľ prinášali pútnici.

Jednotliví účastníci mali svoje vlastné ciele. Veľkí svetskí šľachtici chceli ovládnuť nové bohaté krajiny, drobní šlachtici a rytieri sa hnali za korisťou a slávou a katolícka cirkev sa, ako sme už spomenuli, usilovala podrobiť si východnú cirkev.

Križiacke výpravy znamenali veľké hospodárske vypätie najmä západnej Európy (predovšetkým Francúzska a Nemecka), prispeli k dokonalejšiemu poznávaniu východných krajín a k prehÍbeniu hospodársko-obchodných stykov s nimi. Hospodársky z križiackych výprav ťažili stredomorské prístavné mestá (najmä talianske a juhofrancúzske).

Vývoj vo východnom Stredomorí a okolí

Na úvod treba ozrejmiť vývoj pred začatím križiackych výprav. Tureckí Seldžuci (ktorí boli od začiatku 11. storočia moslimovia) v roku 1040 dobyli ríšu Ghasenovcov v Iráne a Indii a následne dobyli iné islamské územia, najmä ríšu Bújovcov v južnej Perzii, Sýriu ako časť ríše Fatimovcov, Bagdad (1055), Jeruzalem (1071) a koncom 11. stor. územia Byzantskej ríše Arménsko a väčšinu Malej Ázie (t.j. dnešné ázijské Turecko). V Egypte (a inde) vládli už dávno islamskí Fatimovci.

Po roku 1092, keď zomrel Malik Šach, sa jeho Seldžucká ríša jednak rozpadla na niekoľko sultanátov s centrami v Ikonione (ikonský sultanát), Damasku (damasský sultanát), Mosule (mosulský sultanát) a pod. a jednak Sýriu opäť získali Fatimovci a vo východnom Iráne vznikla ríša tureckých Chovaresmovcov. O pár rokov neskôr (1097) za tejto situácie do oblasti dorazili križiaci (pozri dolu).

Vyhlásenie križiackych výprav

Pápež Urban II. na koncile v Clermonte vyzval na oslobodenie Svätej zeme. Na jeseň roku 1095 na veľkom cirkevnom koncile v juhofrancúzskom Clermonte pápež Urban II., ktorého byzantský cisár viackrát požiadal o pomoc proti Seldžukom (obávajúc sa oprávnene, že napokon dobyjú Carihrad) a ktorý už predtým o svojich plánoch informoval európske kniežatá, vyhlásil začatie križiackych výprav na 15. august 1096.