Keďže som sa narodila tesne po prevrate socializmu, môžem opísať iba z rozprávania svojich rodičov.

Názor mojej mamy:

„Teraz uvediem niekoľko myšlienok s ktorými sa stotožňujem aj ja v terajšej demokratickej spoločnosti a to je, že každý mal povinnosť pracovať, právo na vzdelanie a právo na odpočinok. Veľké mínus bolo to, že prenasledovali veriacich ľudí, ktorí boli často odsúdení a končili v Uránových baniach v Čechách. Komunistická spoločnosť veľmi obmedzovala ľudí, ktorí chceli dokázať viac ako iní, pretože boli inteligentnejší a zručnejší kvôli tomu, že sme si mali byť všetci rovní. Preto za socializmu neexistovalo súkromné vlastníctvo. Bolo veľké obmedzovanie osobnej slobody a zákaz cestovania do zahraničia a hlavne do kapitalistických krajín, aby sme nevideli, ako sa žije inde. Mali sme žiť v akomsi nereálnom a zaškatuľkovanom svete a riadiť sa komunistickými pokynmi. Heslom socializmu bolo: "Kto nejde s nami, ide proti nám", a preto tí, ktorí mali iný názor, boli často prenasledovaní štátnou bezpečnosťou, tzv. ŠTB. O občana ako takého bolo postarané, mal prácu, za ktorú dostával mesačnú mzdu okolo 3000 Kčs. V socializme nebolo možné nepracovať, pretože kto odmietal prácu, skončil vo väzení. Aj za socializmu bola u nás vybudovaná široká obchodná sieť, v ktorej sa dalo všeličo nakúpiť a základné potravinárske výrobky boli lacné. Čo sa týka oblečenia, nedali sa zakúpiť značkové veci v bežných obchodoch, a preto boli zriadené Tuzexy, kde sa platilo valutami. Na rozdiel od potravín biela a čierna technika v porovnaní s mesačným platom bola veľmi drahá, bol to akýsi nadštandard. Veľké plus bolo, že bola veľmi nízka kriminalita a neprenikali k nám také návyky, ako sú drogy.“

Z rozprávania mojej mamy som usúdila, že komunizmus mal svoje svetlé, ale aj temné stránky. V podstate myšlienka komunizmu nebola zlá, ale uplatnenie tejto myšlienky v bežnom živote nebolo reálne.