Ján Francisci-Rimavský a vrcholná fáza slovenského národného obrodenia
V diele Jána Francisciho-Rimavského Iskry zo zaviatej pahreby sa začína moja najobľúbenejšia strofa veršom: „Kvety už ovocím krásnym dozrievajú...“(báseň Jánovi Kalinčiakovi). Je to akési vyznanie viery a nádeje básnika, aby sa sny stali skutočnosťou. Jednou z hlavných túžob Jána Francisciho bol sen o sformovaní sa Slovákov, o tom, že sa raz postavia po boku iných národov v rovnoprávnosti.
História zrodu uvedomelého dejateľa
Podľa dostupných materiálov z roku 1820 už polovica uhorského roľníctva nevlastnila pôdu. Keďže si uhorská šľachta uhájila výsadu neplatenia daní, roľníci boli hlavnými daňovými poplatníkmi štátu. V roku 1830 začal v Uhorsku rušnejší politický život, ktorý sa významnejšie prejavil v rozvoji stavovskej pozície a v rozmachu maďarského nacionálneho hnutia. Slovensko v tomto období zaostáva vo svojom hospodárskom vývoji (v dôsledku nadvlády Rakúska nad ostatnými krajinami v Uhorsku. Vplyv mala aj triedne obmedzená politika uhorskej šľachty, ktorá bránila rozvoju trhu. Aj existencia početnej buržoázie, ktorá netvorila ešte triedu, aby bola schopná viesť národ proti feudálnej šľachte).
Slovensko na začiatku priemyselnej revolúcie stratilo postavenie hospodárskeho ťažiska Uhorska, ktorým bolo v 16. a 17. stor. Je zrejmé, že Uhorsku vyhovovala zaostalá poľnohospodárska krajina, akou bolo v tom čase Slovensko. Slovenské národné hnutie sa vyvíjalo v komplikovaných podmienkach dvojakého útlaku, a to bezprostredného národnostného maďarského útlaku a politického útlaku rakúskych krajín. Súčasne sa opieralo o nerozvinuté malomeštianstvo a nepočetnú inteligenciu. Týmto som chcela objasniť situáciu na Slovensku pred príchodom Jána Francisciho, keďže táto situácia ovplyvňovala ďalšie akcie, na ktorých sa aj on zúčastňoval a cieľavedome sa usiloval o ovplyvnenie ich priebehu a podoby.
Historické práce (predovšetkým Jozef Butvin) hľadajú náväznosť štúrovcov na predchádzajúce národné hnutia a snaženia. Jozef Butvin, na základe chápania materinskej reči ako základného znaku a existenčnej podmienky národa, nachádza toto spojivo medzi bernolákovcami a štúrovcami. Okrem hlavného problému tej doby - reči, je významná aj sociálna problematika. Oba problémy sa prelínajú.
Maďarské reformno-nacionálne hnutie sa snažilo na jednej strane o buržoáznu premenu krajiny a o snahu emancipácie od Viedne a na druhej strane vystupovali zosilňujúce tendencie, ktoré mali za cieľ asimiláciu nemaďarských národov v Uhorsku, a tým chceli docieliť vybudovanie nacionálneho jednotného maďarského štátu.
Pretože sociálny a národnostný útlak vyvíjala tá istá vládnuca trieda, na slovenskej strane začali pociťovať naliehavú potrebu spojenia sociálnych záujmov ľudových vrstiev a rodiacej sa buržoázie spolu s programom národného hnutia. Tak vznikol prvý kultúrny spolok Slovákov - Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834), ktorý vyjadroval snahu po kultúrnej a rečovej jednote. Ešte v roku 1829 vznikla Spoločnosť česko-slovanská, ktorá zjednocovala národne uvedomelých jednotlivcov v národnom duchu a formovala novú generáciu, ktorá neskoršie doviedla slovenské národné hnutie do konca. Hoci účasť členov v týchto dvoch spolkoch nebola vysoká, predsa môžeme pozorovať ako sa evanjelická mládež začína cieľavedome zbližovať s bernolákovcami.
Do štúrovského národného programu veľmi dobre zapadla tvorba Jána Hollého - najmä jeho chápaním národa ako organického celku s určitými jasnými rysami. Tým sa líši od Jána Kolára, u ktorého pojem národ nemá konkrétne črty: „vlast svou jen v srdci nosíme...“ Preto sa štúrovci nadchli opismi slávnej minulosti Slovákov, ktoré Hollý dokázal tak silno a umelecky stvárniť.
Ako jeden z dôkazov by som uviedla citát z Francisciho Vlastného životopisu, v ktorom sa dotýka tohto problému: “A tak Slováci - evanjelici to boli prví, v ktorých duši sa začalo brieždiť povedomie národnej svojskosti... Ale že k národnému povedomiu prebúdzajúci sa Slováci začali svoju vlastnú slovenskú reč na stupeň spisovnej reči dvíhať a vzdelávať, to je zásluha katolíckych Slovákov.“
V 40-tych rokoch 19. storočia bola Európa pod vplyvom francúzskej júlovej revolúcie a poľského povstania (1830). Hlavnou revolučnou silou, duchom revolučného hnutia, mali byť najširšie masy ľudu. Slovensko uprostred takejto revolučnej situácie je nútené po prvýkrát porovnávať svoje regionálne hľadiská a názory s Európou a je nútené rozšíriť špecifické črty národa.
Ako príklad spojenia momentov revolučnosti s pokrokovým demokratizmom môžem uviesť Sama Chalupku, ktorý sa zúčastnil poľského povstania na strane Poliakov. Najväčší vplyv na slovenský národno-uvedomovací pohyb malo zrejme poľské hnutie, keďže aj hnutie študujúcej mládeže v Bratislave prejavilo sympatie s poľským hnutím a pod vedením Sama Chalupku usporiadali na počesť poľského generála veľký fakľový sprievod.
Ešte pred zaniknutím Spoločnosti česko-slovenskej (5. apríla v roku 1837) sa na Slovensku vytvorili predpoklady pre vznik tajného spolku Vzájomnosť. Vytvorením tohto spolku sa slovenské národné hnutie rozdelilo na dve časti: radikálne a umiernené. Vznik spolku Vzájomnosť bez vedomia Ľ. Štúra a bez jeho účasti je výsledkom týchto rozporov. Avšak 12. apríl 1837 Ľ. Štúr založil Ústav reči a literatúry českoslovanskej, v rámci ktorého pokračovala aktivita spolku Spoločnosti.
Poliaci vystupovali dosť ostentatívne bez toho, že by poznali špecifické slovenské pomery a často sa dopúšťali v „slovenskej politike“ chýb. Automaticky sa pokladali za vodcov nového hnutia a chceli aj Slovensko po víťaznej revolúcií zahrnúť pod vládu Poľska. Štúr spolu s Franciscim videli, že poľská politika je nereálna.
V septembri 1839 prichádza mladý Francisci na štúdiá do Bratislavy. Vo svojom srdci si z Levoče prináša iskru národného zápalu a povedomia. Už v Levoči si ako študent spolu s ostatnými vytvoril praktické hodiny, na ktorých študenti čítali svoje štylistické práce v slovenčine a navzájom si ich posudzovali. Organizovali aj rečnícke cvičenia a mali založenú slovanskú knižnicu. V Bratislave sa ako s prvým zoznamuje s Jozefom Miloslavom Hurbanom, ktorý v rokoch 1839-40 robil zapisovateľa a taktiež spoznáva Augusta Horislava Škultétyho, ktorý robil námestníka a profesora.
Chcela by som zvýrazniť jeden dôležitý fakt, a to ten, že mladý Ján Francisci neprichádza do Bratislavy náhodne, hrou osudu. Ale práve naopak: on vedel a predpokladal, že v Bratislave nájde uplatnenie toho, čo v ňom doteraz driemalo. Sám na to svojimi slovami spomína vo svojom Vlastnom životopise: „Zo všetkého toho, čo som o Slovanskom Ústave v Prešporku počul, s akousi pevnou istotou predpokladal som, že názory na svet i duchovný i fyzický môj úzky obzor sa rozšíri..., ale predovšetkým, že moja zbudivšia sa láska k svojmu slovenskému národu a Slovanstvu nájde tam ohnište...“
V Bratislave sa zakrátko stáva Štúrovou pravou rukou. To, čo Ľudovít Štúr vytvára vo svojej mysli, mladý zapálený Francisci prakticky realizuje. Bol viac praktikom ako teoretikom. Sám sa veľa od Štúra naučil a osvojil si jeho pohľad na históriu a literatúru.
V roku 1840 Štúr sa vrátil z Hale do Bratislavy, kde nebol vítaný, keďže spolok Vzájomnosť chcela rozšíriť svoj vplyv na Ústav. Vplyv členov Vzájomnosti na Ústav postupne slabol a zvyšoval sa Štúrov vplyv. Ako konkrétny prejav tohto radikálneho vplyvu bola aj neskoršia vzbura v Ústave, ktorá sa niesla pod heslom zdemokratizovania pomerov. Túto vzburu vedie Ján Francisci spolu s Ondrejom Braxatorisom. Medzi členmi Ústavu a Ondrejom Hodžom, ktorý zastupoval Štúra v jeho neprítomnosti, napätie dosiahlo vrcholu a prelialo sa do vzbury. Príčina sporov tkvela v tom, že sa Hodža ešte viac ako Štúr snažil o absolutistickú formu vlády nad Ústavom. Študenti búrlivo žiadali úpravu stanov, ktorou by sa obmedzil vplyv profesorov a správa Ústavu by sa vložila do rúk samotných študentov. Bezradný Hodža listom požiadal Štúra, aby sa urýchlene vrátil z Viedne.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie