Francisciho demokratizmus

Ján Francisci chápal demokraciu ako opretie sa o najširšie ľudové masy a ich povýšenie na základ spoločenstva, čo vyústilo aj v jeho náhľade na literatúru. Podľa neho mala byť literatúra celou svojou podstatou ľudová a ľudu slúžiaca. Mala používať prirodzené ľudové formy. Preto Francisci na druhom zasadaní Tatrína sľubuje, že sa bude zaoberať vydávaním prostonárodných povestí a žiada o podporu pri ich zbieraní.

V roku 1845 v Levoči vydáva prvý zošit pod názvom „Slovenskje povesti“ z podnetu profesora Samuela Reussa. Do Slovenských povestí prispeli Š. Marko Daxner, J. Čipka, A. H. Škultéty. V úvode spisu „Braťja Rodáci“ sa pokúsil objasniť, v čom spočíva slovanský duch a rozdiel od iných národov. „Mi Slovanja síce ňemáme aňi Zoroastrov, aňi Muhamedov a Spasiteľ Sveta i nás zjavením svojím praudi večnej vikúpiu, ale zato máme svoje zvláštne zjavenja a prorokom je nám celí národ... Tieto zjavenja sú náš slovanskí domáci, spoločenskí, občianski a náboženskí život, umenja, reč, veda atď. No a jestli že sa spítame, v čom je vislovenuo s prechovauo to prorokou naše zvlášnuo zjavenja? Ja odpovedám v povesťjach našich.“

Ján Francisci sa taktiež snažil hľadať spojenie s pokrokovo mysliacimi maďarskými študentmi a snažil sa vytvoriť nejaké hnutie alebo organizáciu.

Ľudovít Štúr verzus Ján Francisci-Rimavský a slovenské radikálno-demokratické hnutie

Súčasná historická veda považuje za sociálnych demokratov tri osobnosti: Ján Francisci, Štefan Marko Daxner a Janko Kráľ. Ich spoločnou platformou, na ktorej sa zhodli, bol ich inštinktívny odpor voči zemianstvu a príklon k ľudovým masám, k ľudu.

Ľud, hlavne pre Franciciho, znamenal sociálne najslabšie vrstvy, napr. roľníci, želiari. Vychádzajúc z tohto najzákladnejšieho princípu, uskutočňovali takú politiku, ktorá by reprezentovala a vyhovovala najviac utláčaným vrstvám. Francisci, Daxner a Kráľ sa snažili zaktivizovať roľníkov. Tento ich „ruralizmus“ vychádzal z presvedčenia, že tieto vrstvy dedinského ľudu sú základom spoločnosti.

Štúr mal inú koncepciu. Jeho presvedčenie spočívalo v tom, že treba všemožne podporovať meštianstvo. Treba, aby hospodársky zosilnelo a takto sa potom stalo reprezentantom národa. Štúr nikdy nepovažoval ľud za prvok, ktorý by sám dokázal rozhodnúť o svojich dejinách. On videl hybnú silu práve v meštianstve a v inteligencii, ktorá má rozhodovať za ľud. Štúrova koncepcia uprednostňovala národnostné otázky pred otázkami sociálnymi. Bola v danej dobe reálnejšia, lebo nositeľom týchto požiadaviek mohlo byť skôr meštianstvo ako roľníci.

Keďže radikálni demokrati považovali za primárnu aj sociálnu otázku a otázku sociálnych zmien, je potom samozrejmé, že sa orientovali na vrstvy, ktoré tieto zmeny v najširšom rozsahu potrebovali. S týmto svojím postojom sa radikálni demokrati museli dostať nevyhnutne do rozporu s oficiálnou politikou šľachty. Navyše sa Francisci spolu s Kráľom zhodli v názore, že Jánošík je predchodca a zvestovateľ spravodlivosti, pomstiteľ krívd a ľudový hrdina. Obidvaja oceňovali najmä jeho revolučnosť a angažovanosť za revolučné masy. Francisci už v roku 1843 píše Škultétymu v týchto intenciách o Jánošíkovi: „Jánošík je náš prostonárodňí dobrodružní víťaz...“

Podľa môjho názoru bola Štúrova koncepcia oveľa reálnejšia ako Francisciho. Dôležité je predsa sformovať najprv národ a ako taký ho prezentovať verejnosti a nie sa angažovať za sociálne požiadavky. Radikálni demokrati sa pri formovaní národa chceli spoliehať na vlastné sily (Poľsko, Maďarsko, domáce vrstvy). Naproti tomu Štúr sa orientoval na Rusko a južných Slovanov.