Narodil sa v Hnúšti (Gemersko-Malohontskej stolici) 1. júna 1822 v remeselníckej rodine. Prímenie Rimavský si zvolil podľa hontianskej riečky Rimavy, a to ako študent levočského lýcea v roku 1840. Toto prímenie malo vyjadrovať jeho literárne ambície, ale možno ho chápať aj ako snahu o poslovenčenie svojho rodového mena, ktorého latinská podoba (v preklade syn, resp. potomok Františka) pochádzala ešte z čias, keď na Slovensku bolo zvykom polatinčovať mená.
Ak prihliadneme na to, že rod Francisciovcov bol naskrze plebejský, toto polatinčenie mena mohlo prezrádzať aj aristokratické tendencie tejto rodiny. Tento predpoklad dosvedčujú podnikateľské ambície jeho predkov a snaha vykúpiť sa z poddanstva, čo sa podarilo starým rodičom Jána Francisciho za 500 zlatých v striebre.
Školskú dochádzku začal v roku 1827 ako päťročný vo svojom rodisku a o tri roky prešiel do maďarskej evanjelickej senionárnej školy v Ožďanoch. Bola to škola, ktorá, ako o tom píše vo svojom Vlastnom životopise, bola hotovou mučiarňou, najmä pre slovenských chlapcov, ktorí dostávali trest i za to, že sa medzi sebou zhovárali po slovensky.
„Maďarčenie bolo medzi žiakmi tuho zavedené, čoho by ani veľká potreba nebola bývala, keď obyvateľstvo dediny bolo číro-čisto maďarské a v škole učenie tiež také. Naskrze nebolo slobodno chlapcom ani medzi sebou, ani s nikým iným inak prehovoriť, len po maďarsky. Kto bol postihnutý inak ako po maďarsky prehovoriť, dostal korbáčom.“
V roku 1834 Ján Francisci odišiel študovať na lýceum do Levoče, kde sa mal naučiť nemecký jazyk. Tu prijal, medzi študentmi, meno Vrastislav ku svojmu krstnému menu. Z profesorov na lýceu najviac vynikal Michal Hlaváček, ktorý bol zároveň aj evanjelickým farárom v Levoči. Mladý Ján Francisci skončil kurz filozofie a v roku 1839 odišiel na ďalšie štúdium do Bratislavy, kde sa stretol s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Jánom Kalinčiakom. Zo slovenských profesorov na bratislavskom lýceu pôsobil v tom čase August Horislav Škultéty. Ján Francisci sa stretáva s Ľudovítom Štúrom, pri ktorom neskôr zostáva.
Keď Ľudovíta Štúra maďarské úrady na podnet Lajosa Kossutha pozbavili katedry, trinásť slovenských študentov odišlo na protest na štúdium do Levoče. Tento odchod študentov organizoval Ján Francisci, ktorý im dal na cestu 80 zlatých. V Levoči sám neskôr pôsobil od mája 1844 do septembra 1846.
V roku 1844 Ján Francisci výrazne vstúpil do slovenského národného života, prihlásiac sa k štúrovskej spisovnej slovenčine, v ktorej uverejnil i svoju báseň Vrstovníkom na pamiatku. Bola to prvá tlačená báseň v štúrovskej slovenčine, ktorú podporil i ďalšou básňou Ohlas, ako aj povesťou Janko Podhradský. Obidve vyšli v Hurbanovom almanachu Nitra II v roku 1844. Francisci bol dôsledným zástancom štúrovskej slovenčiny, a to aj v čase, keď ostatní jej prívrženci upadli do malomyseľnosti, ktorú neskôr znásobilo násilné zatvorenie Matice slovenskej. Bol nielen dôsledným zástancom štúrovskej slovenčiny, ale aj jej fonetického či fonologického princípu, ktorý - ako je známe - odstránila hodžovsko-hattalovská úprava.
Rok 1844 sa vyznačoval mimoriadnou aktivitou Jána Francisciho. V Liptovskom Mikuláši sa zúčastnil na zasadnutí spolku Tatrín, nadviazal kontakty s Jankom Kráľom, J. M. Hurbanom a ďalšími štúrovcami. Svoje vodcovské ambície, v ktorých čiastočne súperil s Ľudovítom Štúrom, sa usiloval uplatniť aj ako profesor na lýceu v Levoči, kde sa v roku 1844 na krátky čas stal námestníkom profesora Hlaváčka. Na tomto poste síce dlho nepobudol, ale snahu viesť slovenskú mládež napokon uplatnil založením Jednoty mládeže slovenskej v roku 1845, ktorá sa stala literárnym a kultúrno-vzdelávacím spolkom slovenskej mládeže. Zavádza hranie divadelných hier. Zároveň vydáva i prvý zväzok Slovenských povestí, ktoré začal zbierať na podnet profesora Samuela Reussa.
Na jeseň v roku 1846 Ján Francisci odišiel do Prešova na štúdium práva, ktoré ukončil v roku 1847. V tomto roku sa zúčastnil na významnom štvrtom zasadnutí spolku Tatrín. Bol to už predvečer revolúcie, do ktorej Ján Francisci vložil všetok svoj elán revolucionára, stratégiu a taktiku politika.
V roku 1848 sa stáva spoluautorom Žiadostí slovenského národa, organizuje slovenské povstanie a stáva sa kapitánom slovenských dobrovoľníkov. Za túto činnosť bol odsúdený na smrť spolu so Štefanom Markom Daxnerom a Michalom Miloslavom Bakulínym, a len rozhorčené davy ľudí zabránili vykonaniu popravy. Namiesto trestu smrti ho však odsúdili na tri roky väzenia. No víťazstvo Viedne nad odbojnou Pešťou znamenalo pre Jána Francisciho slobodu, bohužiaľ nie pre slovenský národ. Čiastočné úpravy v národnostnej otázke síce nastali, ale trvali iba do roku 1867, keď si vládnúce národy Maďarov a Nemcov rozdelili zvrchovanú moc na území bývalého Uhorska a Rakúska (vrátane českých krajín).
Ján Francisci sa v tomto čase sa stal vysokým štátnym úradníkom – najprv vo Zvolene, v Debrecíne, vo Veľkom Varadíne (dnešná Oradea) a napokon v roku 1860 v Budíne, kde zastával úrad radcu pri kráľovskej miestodržiteľskej rade. Taktiež sa Ján Francisci stáva ústrednou postavou obnoveného slovenského národného hnutia, ktoré vyvrcholilo v júni 1861 slovenským národným zhromaždením v Martine a formulovaním Memoranda s požiadavkou priznania Slovákom práva na ich územie (Okolie) a vlastnú reč, ktorého autormi bol Ján Francisci a Štefan Marko Daxner.
Stal sa predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a v tejto funkcii 1. augusta 1861 predložil kráľovskej miestodržiteľskej rade návrh Stanov Matice slovenskej a žiadosť o jej povolenie. Významným orgánom v tomto období sa stali i ním založené Pešťbudínske vedomosti vydávané od roku 1861.
Možno povedať, že pre osobnosť, život a dielo Jána Francisciho je najviac príznačná idea Matice slovenskej. Ján Francisci má obrovskú zásluhu na tom, že táto idea, na pozadí ktorej sa uskutočňovali všetky národnoobrodenecké činy od roku 1827, sa v roku 1863 konečne stala i skutkom. Prirodzene sa vnucuje otázka, prečo sa nestal predsedom Matice slovenskej práve on, ale Štefan Moyses. Štefan Moyses bol v tom čase najuznávanejšou slovenskou osobnosťou pred cisárskym dvorom. Takáto osobnosť iste znamenala veľa pre taktiku Habsburgovcov v udržiavaní štátnopolitickej jednoty Rakúska-Uhorska, ktorá sa už dávnejšie usilovala zjednocovať pestré národnostné zloženie štátu na platforme katolicizmu. Pre takúto taktiku Viedne katolícky biskup bol víťaznou osobnosťou. Voľba Karola Kuzmányho za prvého podpredsedu Matice slovenskej mala zase symbolizovať národnú jednotu slovenských katolíkov a evanjelikov v tejto najvyššej národnej reprezentácii. Preto Francisci voľbu prvého podpredsedu neprijal, za to rád prijal funkciu doživotného čestného podpredsedu Matice slovenskej.
S ideou Matice slovenskej sa Ján Francisci ako doživotný čestný podpredseda spájal aj po jej násilnom zatvorení v roku 1875. Usiloval sa zachrániť skonfiškovaný majetok Matice slovenskej a vytrvalo sa pokúšal aj o obnovenie jej činnosti. V postavení štátneho penzistu, ktorým sa stal v roku 1867 v čase Rakúsko-uhorského vyrovnania, už však veľa vykonať nemohol. Jeho činnosť sa sústreďovala na kultúrno-osvetovú prácu. Mnoho vykonal ako správca Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine, prvej národnej kníhtlačiarne, ktorú spravoval 30 rokov.
V tomto čase ho stihlo i veľké rodinné nešťastie. Rok po zatvorení Matice slovenskej mu náhle umrela dcéra Mária. Ani nie dva mesiace po jej smrti postihol Jána Francisciho druhý ťažký životný úder. V Martine, kde žil s manželkou a synmi na odpočinku, ho náhle opustila jeho manželka Amália. Amália Kasanická je autorkou známej korálkovej výšivky obalu stanov Matice slovenskej.
Po pochovaní svojich blízkych sa Ján Francisci stáva svedkom rozhodujúcej fázy maďarizácie. Umiera v Martine v roku 1905. Svojou prácou si však vystaval pomník,: „ktorý život svedectvu dáva“, ako sám napísal vo Vlastnom životopise.
Ján Francisci-Rimavský a vrcholná fáza slovenského národného obrodenia
V diele Jána Francisciho-Rimavského
Iskry zo zaviatej pahreby sa začína moja najobľúbenejšia strofa veršom: „Kvety už ovocím krásnym dozrievajú...“(báseň Jánovi Kalinčiakovi). Je to akési vyznanie viery a nádeje básnika, aby sa sny stali skutočnosťou. Jednou z hlavných túžob Jána Francisciho bol sen o sformovaní sa Slovákov, o tom, že sa raz postavia po boku iných národov v rovnoprávnosti.
História zrodu uvedomelého dejateľa
Podľa dostupných materiálov z roku 1820 už polovica uhorského roľníctva nevlastnila pôdu. Keďže si uhorská šľachta uhájila výsadu neplatenia daní, roľníci boli hlavnými daňovými poplatníkmi štátu. V roku 1830 začal v Uhorsku rušnejší politický život, ktorý sa významnejšie prejavil v rozvoji stavovskej pozície a v rozmachu maďarského nacionálneho hnutia. Slovensko v tomto období zaostáva vo svojom hospodárskom vývoji (v dôsledku nadvlády Rakúska nad ostatnými krajinami v Uhorsku. Vplyv mala aj triedne obmedzená politika uhorskej šľachty, ktorá bránila rozvoju trhu. Aj existencia početnej buržoázie, ktorá netvorila ešte triedu, aby bola schopná viesť národ proti feudálnej šľachte).
Slovensko na začiatku priemyselnej revolúcie stratilo postavenie hospodárskeho ťažiska Uhorska, ktorým bolo v 16. a 17. stor. Je zrejmé, že Uhorsku vyhovovala zaostalá poľnohospodárska krajina, akou bolo v tom čase Slovensko. Slovenské národné hnutie sa vyvíjalo v komplikovaných podmienkach dvojakého útlaku, a to bezprostredného národnostného maďarského útlaku a politického útlaku rakúskych krajín. Súčasne sa opieralo o nerozvinuté malomeštianstvo a nepočetnú inteligenciu. Týmto som chcela objasniť situáciu na Slovensku pred príchodom Jána Francisciho, keďže táto situácia ovplyvňovala ďalšie akcie, na ktorých sa aj on zúčastňoval a cieľavedome sa usiloval o ovplyvnenie ich priebehu a podoby.
Historické práce (predovšetkým Jozef Butvin) hľadajú náväznosť štúrovcov na predchádzajúce národné hnutia a snaženia. Jozef Butvin, na základe chápania materinskej reči ako základného znaku a existenčnej podmienky národa, nachádza toto spojivo medzi bernolákovcami a štúrovcami. Okrem hlavného problému tej doby - reči, je významná aj sociálna problematika. Oba problémy sa prelínajú.
Maďarské reformno-nacionálne hnutie sa snažilo na jednej strane o buržoáznu premenu krajiny a o snahu emancipácie od Viedne a na druhej strane vystupovali zosilňujúce tendencie, ktoré mali za cieľ asimiláciu nemaďarských národov v Uhorsku, a tým chceli docieliť vybudovanie nacionálneho jednotného maďarského štátu.
Pretože sociálny a národnostný útlak vyvíjala tá istá vládnuca trieda, na slovenskej strane začali pociťovať naliehavú potrebu spojenia sociálnych záujmov ľudových vrstiev a rodiacej sa buržoázie spolu s programom národného hnutia. Tak vznikol prvý kultúrny spolok Slovákov - Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834), ktorý vyjadroval snahu po kultúrnej a rečovej jednote. Ešte v roku 1829 vznikla Spoločnosť česko-slovanská, ktorá zjednocovala národne uvedomelých jednotlivcov v národnom duchu a formovala novú generáciu, ktorá neskoršie doviedla slovenské národné hnutie do konca. Hoci účasť členov v týchto dvoch spolkoch nebola vysoká, predsa môžeme pozorovať ako sa evanjelická mládež začína cieľavedome zbližovať s bernolákovcami.
Do štúrovského národného programu veľmi dobre zapadla tvorba Jána Hollého - najmä jeho chápaním národa ako organického celku s určitými jasnými rysami. Tým sa líši od Jána Kolára, u ktorého pojem národ nemá konkrétne črty: „vlast svou jen v srdci nosíme...“ Preto sa štúrovci nadchli opismi slávnej minulosti Slovákov, ktoré Hollý dokázal tak silno a umelecky stvárniť.
Ako jeden z dôkazov by som uviedla citát z Francisciho Vlastného životopisu, v ktorom sa dotýka tohto problému: “A tak Slováci - evanjelici to boli prví, v ktorých duši sa začalo brieždiť povedomie národnej svojskosti... Ale že k národnému povedomiu prebúdzajúci sa Slováci začali svoju vlastnú slovenskú reč na stupeň spisovnej reči dvíhať a vzdelávať, to je zásluha katolíckych Slovákov.“
V 40-tych rokoch 19. storočia bola Európa pod vplyvom francúzskej júlovej revolúcie a poľského povstania (1830). Hlavnou revolučnou silou, duchom revolučného hnutia, mali byť najširšie masy ľudu. Slovensko uprostred takejto revolučnej situácie je nútené po prvýkrát porovnávať svoje regionálne hľadiská a názory s Európou a je nútené rozšíriť špecifické črty národa.
Ako príklad spojenia momentov revolučnosti s pokrokovým demokratizmom môžem uviesť Sama Chalupku, ktorý sa zúčastnil poľského povstania na strane Poliakov. Najväčší vplyv na slovenský národno-uvedomovací pohyb malo zrejme poľské hnutie, keďže aj hnutie študujúcej mládeže v Bratislave prejavilo sympatie s poľským hnutím a pod vedením Sama Chalupku usporiadali na počesť poľského generála veľký fakľový sprievod.
Ešte pred zaniknutím Spoločnosti česko-slovenskej (5. apríla v roku 1837) sa na Slovensku vytvorili predpoklady pre vznik tajného spolku Vzájomnosť. Vytvorením tohto spolku sa slovenské národné hnutie rozdelilo na dve časti: radikálne a umiernené. Vznik spolku Vzájomnosť bez vedomia Ľ. Štúra a bez jeho účasti je výsledkom týchto rozporov. Avšak 12. apríl 1837 Ľ. Štúr založil Ústav reči a literatúry českoslovanskej, v rámci ktorého pokračovala aktivita spolku Spoločnosti.
Poliaci vystupovali dosť ostentatívne bez toho, že by poznali špecifické slovenské pomery a často sa dopúšťali v „slovenskej politike“ chýb. Automaticky sa pokladali za vodcov nového hnutia a chceli aj Slovensko po víťaznej revolúcií zahrnúť pod vládu Poľska. Štúr spolu s Franciscim videli, že poľská politika je nereálna.
V septembri 1839 prichádza mladý Francisci na štúdiá do Bratislavy. Vo svojom srdci si z Levoče prináša iskru národného zápalu a povedomia. Už v Levoči si ako študent spolu s ostatnými vytvoril praktické hodiny, na ktorých študenti čítali svoje štylistické práce v slovenčine a navzájom si ich posudzovali. Organizovali aj rečnícke cvičenia a mali založenú slovanskú knižnicu. V Bratislave sa ako s prvým zoznamuje s Jozefom Miloslavom Hurbanom, ktorý v rokoch 1839-40 robil zapisovateľa a taktiež spoznáva Augusta Horislava Škultétyho, ktorý robil námestníka a profesora.
Chcela by som zvýrazniť jeden dôležitý fakt, a to ten, že mladý Ján Francisci neprichádza do Bratislavy náhodne, hrou osudu. Ale práve naopak: on vedel a predpokladal, že v Bratislave nájde uplatnenie toho, čo v ňom doteraz driemalo. Sám na to svojimi slovami spomína vo svojom Vlastnom životopise: „Zo všetkého toho, čo som o Slovanskom Ústave v Prešporku počul, s akousi pevnou istotou predpokladal som, že názory na svet i duchovný i fyzický môj úzky obzor sa rozšíri..., ale predovšetkým, že moja zbudivšia sa láska k svojmu slovenskému národu a Slovanstvu nájde tam ohnište...“
V Bratislave sa zakrátko stáva Štúrovou pravou rukou. To, čo Ľudovít Štúr vytvára vo svojej mysli, mladý zapálený Francisci prakticky realizuje. Bol viac praktikom ako teoretikom. Sám sa veľa od Štúra naučil a osvojil si jeho pohľad na históriu a literatúru.
V roku 1840 Štúr sa vrátil z Hale do Bratislavy, kde nebol vítaný, keďže spolok Vzájomnosť chcela rozšíriť svoj vplyv na Ústav. Vplyv členov Vzájomnosti na Ústav postupne slabol a zvyšoval sa Štúrov vplyv. Ako konkrétny prejav tohto radikálneho vplyvu bola aj neskoršia vzbura v Ústave, ktorá sa niesla pod heslom zdemokratizovania pomerov. Túto vzburu vedie Ján Francisci spolu s Ondrejom Braxatorisom. Medzi členmi Ústavu a Ondrejom Hodžom, ktorý zastupoval Štúra v jeho neprítomnosti, napätie dosiahlo vrcholu a prelialo sa do vzbury. Príčina sporov tkvela v tom, že sa Hodža ešte viac ako Štúr snažil o absolutistickú formu vlády nad Ústavom. Študenti búrlivo žiadali úpravu stanov, ktorou by sa obmedzil vplyv profesorov a správa Ústavu by sa vložila do rúk samotných študentov. Bezradný Hodža listom požiadal Štúra, aby sa urýchlene vrátil z Viedne.Chcela by som zdôrazniť, že tu sa nachádza prvý doložený fakt, kedy sa Francisci stavia proti Štúrovi. Dokonca vzburu sám vedie. Viac nám povie Francisciho list napísaný Škultétymu: „Hodža nic jiného nebyl, nežli nástroj Štúrov, jenž si skrze něho cestu připravil...Ústav žádné panovitosti nestrpí a nebude trpěti...“
Zdá sa mi veľmi zaujímavé, že to neoslabilo Francisciho úsilie pomáhať Štúrovi pri presadzovaní myšlienky slovenského jazyka, ale že aj naďalej zostáva pravou rukou Štúra. Len čo sa Ľudovít Štúr vrátil z Hale, Ján Francisci sa v inom liste sa zmieňuje o pomaďarčení nositeľov slovenskej idey a uhorských Slovanov. Ideový boj sa začal. Žiť alebo zaniknúť. To sú práve tie skutočné alternatívy, ktoré si uvedomovali Francisci aj Štúr.
V rokoch 1840-42 Francisci vykonáva na Ústave funkciu mladšieho knihovníka. V rokoch 1842 - 43 bol zapisovateľom. Z dostupných materiálov sa dozvedáme, že si bratislavskí učenci zriadili zvláštne jazykové oddelenia, nielen pre jazyky slovanské, ale aj pre gréčtinu, ktorú vyučoval Francisci. V roku 1842 superintendant Pavol Jozeffy podal slovenský prestolný prosbopis panovníkovi, v ktorom ho Slováci prosili o ochranu pred maďarizáciou. Žiadali v ňom:
- vymenovať dvoch cenzorov pre slovenské spisy
- vytlačiť obranné spisy Slovákov
- zriadiť Stolicu slovenskej reč i a literatúry v Bratislave
- zriadiť stolicu pre slovenskú reč a literatúru na Peštianskej univerzite
- zachovať reč latinskú pre matriky a cirkevné zápisnice
- povoliť konanie niektorých bohoslužieb v materinskom jazyku
Sám Francisci si spomína vo svojom Vlastnom životopise: „Totižto v roku 1942 blahej pamäti superintendant Pavol Jozeffy odhodlal sa na čele vyslanectva...ísť do Viedne ku kráľovi a ku vláde s ponosami národa slovenského. A s prosbou o ochranu a odpomoženie...“
Úmerne k naliehavosti jazykovej otázky Ľ. Štúr hľadal intenzívnejšie spojencov a snažil sa zjednotiť všetky vrstvy na Slovensku. Štúr mal výhrady voči vysokej šľachte. Neočakával od nej nič pre slovenský národný život. Bol skeptický aj voči zemianstvu. Štúrova snaha bola upriamená na meštianstvo, duchovenstvo a učiteľstvo. Tieto vrstvy boli predmetom Štúrovho záujmu, na nich si zakladal a hľadal pomoc pri nastávajúcom boji o slovenčinu. Viedli ho k tomu sociálno-ekonomické príčiny.
Už koncom roka 1842 sa v Ústave objavujú na zasadnutiach práce písané slovenčinou. Študenti si vydávajú Prostonárodní zábavník, ktorý rediguje Ján Francisci.
V tomto období je v Ústave veľmi silne pociťovaná potreba používania slovenského jazyka ako komunikačného prostriedku Slovákov. V čom sú príčiny toho, že Slováci začali pociťovať češtinu ako cudziu, ako niečo neprirodzené a nie im vlastné? Slováci vnášali do češtiny pod vplyvom svojho regionálneho prostredia čoraz viac a viac slovenských prvkov. Toto im Česi vyčítali. Pre nedostatok kontaktov s českými obyvateľmi, sa čeština používaná na slovenskom území zarchaizovala (napríklad archaického Tyla nenahradil moderný Mácha). K rozluke prispeli aj politické nezhody a odlišný pohľad na svet. V Čechách bol už v tejto dobe boj o svojbytnosť českého národa ak nie vybojovaný, tak už rozhodnutý v jeho prospech. Na svornosti nepridala ani filozofická orientácia oboch národov. Česi sa upriamovali na Západ, zatiaľ čo Slováci na Východ. Zatiaľ čo heslom Západu bolo: Krásne žiť!, heslom slovanským a slovenského romantizmu: Žiť národu!
Francisci sa podobne ako Štúr postavil proti Kollárovmu čechoslovakizmu. Franciscimu išlo najmä o osobitnosť slovenského národa. Prvoradým cieľom bolo to, aby bernolákovci opustili svoju doterajšiu spisovnú normu a prijali uzákonenie stredoslovenskej slovenčiny ako jednotného spisovného jazyka Slovákov. Štúr a Francisci sa preto usilovali spojiť čo najužšie so Slovenskou katolíckou mládežou študujúcou v Banskej Bystrici, Pešti, Trnave, Nitre a vo Viedni. Štúr považoval za potrebné o takejto významnej veci, ako je uzákonenie spisovnej slovenčiny hovoriť osobne s Hollým. Z tohoto dôvodu Štúr, Hurban, Hodža v dňoch 11.-16. júla 1843 navštívili Hollého na Dobrej Vode.
Z toho vyplýva, že aj mladý katolícky dorast si uvedomoval nevyhnutnosť úzkej spolupráce s evanjelickou časťou slovenskej inteligencie. Almanach Nitra sa nakoniec prepísal z češtiny do slovenčiny. Na redigovaní sa zúčastnil aj Ján Francisci. Ďalším prepísaným textom z češtiny do slovenčiny bol Trnavský almanach „Spisi mladých knězov králevstvi Uherského.“
Evanjelici a katolíci sa zhodli v dvoch najhlavnejších a najdôležitejších myšlienkach:
-slovenská národná osobitosť
-slovenčina ako jednotný spisovný jazyk Slovákov.
Členovia bratislavského Ústavu na čele so Štúrom urobili významný krok a povýšili stredoslovenskú slovenčinu na spisovný jazyk Slovákov. Podľa S. B. Hroboňa je „den skrísenia slovenčiny“ 14. február 1843, keď sa o tom dohodli Štúr, Francisci, Vozár, Kalinčiak...
Keď almanach Nitra v roku 1844 vyšiel v slovenčine, programovo sa v ňom hovorilo toto: “Slováci ale, ktorí slovenskie spôsobi, formi úlubi, reči a zvyki len za sedliacke držja, ktorí nemajú dúveri k ľudu nášmu, bohato síce obdaruvaniemu, ale zanedbaniemu, ktorí Slovák iba ako sitár, čipkár, drotár...prichodí, Slováci takíto nás súdom svojej neslovenskej vicebrenosťi tješ súdiť a odsudzovať budú. Tímto bratom našim len to odpovieme, že mi ľud náš Slovenskí aj pre tie samje, víš doloženje remeslá a malokramárstva ctíme a milujeme...“
Na sklonku roka 1843 Konvent pozbavil Štúra profesúry a zakázal mu prednášať. Týmto bolo národné hnutie zasiahnuté na tom najcitlivejšom mieste. Stalo sa to práve pred zakončením počiatočnej fázy realizácie slovenskej osobitnosti. Preto bolo dôležité vybudovať novú organizáciu, hľadať náhradu za stratený Ústav. Hlavná časť bratislavských študentov odchádza na protest proti zásahu Konventu do Levoče. Hneď na začiatku roka 1844 sa niektorí slovenskí vzdelanci usilovali ohrozenú bratislavskú Katedru preniesť na iné lýceum a vybudovať pri ňom náhradu za bratislavský Ústav. Boli to najmä Štúr a Francisci, ktorí upierali svoj pohľad k Modre a potom k Levoči. Podľa ich plánu sa tu mala založiť Katedra slovenskej reči a literatúry s miestom profesora, na ktoré ašpiroval Francisci.
Hodža, Hurban a Francisci navštívili ešte toho leta profesora Hlaváčka v Levoči, aby s ním dohovorili prijatie Francisciho za Hlaváčovho námestníka. Francisci začal prednášať od septembra 1844 pravidlá slovenskej reči a dejiny československej literatúry a viedol aj praktické cvičenia. Ale už po Vianociach 1844 mu to Konvent a cirkevná vrchnosť zakázali.
Tu by som chcela podotknúť, že Ján Francisci sa nedal odradiť. Aby sa v Levoči udržal, dohodol sa so slovenskými poslucháčmi lýcea, že bude robiť súkromného učiteľa. Pomohla mu aj finančná podpora (54 zlatých) spolku Tatrína založeného v dňoch 26.-28. augusta 1844. Ján Francisci zrušil pomenovanie Ústavu a vytvoril Jednotu mládeže slovenskej, ktorá začala svoju činnosť dňa 15.2.1845.
Na rozdiel od bratislavskému Ústavu, ktorý bol až do svojho zániku vedený v českom jazyku, v Jednote sa cvičili členovia uvedomele v slovenčine. Prijali za úradný a literárny jazyk Štúrovu slovenčinu. Prednášalo sa podľa Štúrových rukopisov, ktoré si priniesol z Bratislavy do Levoče. Aj Ján Francisci mal podobný rukopis Štúrových prednášok. Literárna náplň levočskej Jednoty bola všestranná a bohatá. Levočania si vydávali svoje písané zábavníky: Holubica I.(1846-47), Živuot I.(1846-47), Živuot II., Považja(1847-48). Náplň týchto zábavníkov pozostávala zo zbierania ľudových rozprávok, národných piesní, prísloví a porekadiel. Hojne boli zapisované rozprávky od Jána Francisciho.
Levočská Jednota vďaka mimoriadnemu organizačnému talentu Francisciho a vďaka jeho veľkej snahe a iniciatíve, vyvíjala najintenzívnejšiu činnosť, ktorá zasahovala najširšie pole pôsobnosti. Ján Francisci skutočne dokázal stmeliť všetkých členov, ukázal im cestu vyvíjania sa, ale predovšetkým ich dokázal nadchnúť, čo nie je málo. Zapálil v nich oheň národného uvedomenia, ktorým sám horel. Svojimi prejavmi dokázal mládež získať pre myšlienku osobitnej svojbytnosti. Známa je Francisciho reč na Kole z 25. apríla 1845. „Kto je hrdina?“, pýta sa Francisci,“Ten, ktorý sa slobodne k viveďeňiu krásnej mišljenki a velkjemu skutku odhodlá, ktorí sa dobrovoľňe k dobru národa svojho posvetí...Vi ste sa tješ sem nezišli na rozkaz dákeho zákona, nevstúpili ste do spolku tohoto s povinnosti alebo násilím...ale každí dobrovoľňe... preto je z Vás každí mužní, vitrvalí a neohrožení mládenec, opravdiví hrdina veku nášho, veku Slovanskjeho...“ Ešte viac zaujímavý je koniec tohto prejavu, v ktorom Francisciho po prvý krát predpovedá budúcnosť slovenského národa.
Takmer paralelne s Jednotou začal vyvíjať svoju národnobuditeľskú činnosť Tatrín. Štúr do popredia stavia Hodžu, lebo on sám sa zatiaľ neodvážil angažovať. Tatrín si predsavzal vydávanie kníh a podporovanie Jána Francisciho, Bohúňa a i. Mali sa zbierať slovenské starožitnosti a pamiatky. Tatrín sa snažil udržiavať spojenie s Jednotou. Toto spojenie sa uskutočňovalo najmä prostredníctvom osoby Jána Francisciho.
V roku 1845 Hodža (predseda Tatrína) pozval Jednotu na tatrínske zhromaždenie do Liptovského Mikuláša. Franciscimu a levočskej Jednote sa podarila úzka spolupráca s jednotami v Prešporku, Kežmarku, Banskej Štiavnici, Bratislave. Týmto sa podarilo vytvoriť pevnú, po organizačnej stránke dobre centralisticky orientovanú študentskú organizáciu.
Povedala by som, že nová Francisciho orientácia na tie najbiednejšie masy ľudu znižuje počet kontaktov so Štúrom a ich vzťah sa zhoršuje. Francisci vyčíta Štúrovi separatizmus bratislavskej mládeže od ostatných študentov. Francisciho novú orientáciu ilustruje napríklad aj list Škultétymu: „Pomali sa naučíme všade a naraz a jednako hýbať...“ Franciscimu predovšetkým záležalo na Jednote, pevnej línii a jednoliatosti hnutia.
Po odchode Francisciho z Levoče do Bratislavy hnutie jednôt upadá. Napríklad v Kežmarku Jednota zanikla, v Prešove sa ju snažili obnoviť, ale bezúspešne. Francisci sa vzdal svojho úradu v jednotách a za svojho nástupcu si zvolil Petra Hostinského. Popri Jednotách boli zakladané Spolky miernosti. V Levoči vznikol prvý spolok už v roku 1845. Práve cez Spolky miernosti sa z podnetu Francisciho uskutočnilo zblíženie s katolíckou stranou.
Francisciho demokratizmusJán Francisci chápal demokraciu ako opretie sa o najširšie ľudové masy a ich povýšenie na základ spoločenstva, čo vyústilo aj v jeho náhľade na literatúru. Podľa neho mala byť literatúra celou svojou podstatou ľudová a ľudu slúžiaca. Mala používať prirodzené ľudové formy. Preto Francisci na druhom zasadaní Tatrína sľubuje, že sa bude zaoberať vydávaním prostonárodných povestí a žiada o podporu pri ich zbieraní.
V roku 1845 v Levoči vydáva prvý zošit pod názvom „Slovenskje povesti“ z podnetu profesora Samuela Reussa. Do Slovenských povestí prispeli Š. Marko Daxner, J. Čipka, A. H. Škultéty. V úvode spisu „Braťja Rodáci“ sa pokúsil objasniť, v čom spočíva slovanský duch a rozdiel od iných národov. „Mi Slovanja síce ňemáme aňi Zoroastrov, aňi Muhamedov a Spasiteľ Sveta i nás zjavením svojím praudi večnej vikúpiu, ale zato máme svoje zvláštne zjavenja a prorokom je nám celí národ... Tieto zjavenja sú náš slovanskí domáci, spoločenskí, občianski a náboženskí život, umenja, reč, veda atď. No a jestli že sa spítame, v čom je vislovenuo s prechovauo to prorokou naše zvlášnuo zjavenja? Ja odpovedám v povesťjach našich.“
Ján Francisci sa taktiež snažil hľadať spojenie s pokrokovo mysliacimi maďarskými študentmi a snažil sa vytvoriť nejaké hnutie alebo organizáciu.
Ľudovít Štúr verzus Ján Francisci-Rimavský a slovenské radikálno-demokratické hnutieSúčasná historická veda považuje za sociálnych demokratov tri osobnosti: Ján Francisci, Štefan Marko Daxner a Janko Kráľ. Ich spoločnou platformou, na ktorej sa zhodli, bol ich inštinktívny odpor voči zemianstvu a príklon k ľudovým masám, k ľudu.
Ľud, hlavne pre Franciciho, znamenal sociálne najslabšie vrstvy, napr. roľníci, želiari. Vychádzajúc z tohto najzákladnejšieho princípu, uskutočňovali takú politiku, ktorá by reprezentovala a vyhovovala najviac utláčaným vrstvám. Francisci, Daxner a Kráľ sa snažili zaktivizovať roľníkov. Tento ich „ruralizmus“ vychádzal z presvedčenia, že tieto vrstvy dedinského ľudu sú základom spoločnosti.
Štúr mal inú koncepciu. Jeho presvedčenie spočívalo v tom, že treba všemožne podporovať meštianstvo. Treba, aby hospodársky zosilnelo a takto sa potom stalo reprezentantom národa. Štúr nikdy nepovažoval ľud za prvok, ktorý by sám dokázal rozhodnúť o svojich dejinách. On videl hybnú silu práve v meštianstve a v inteligencii, ktorá má rozhodovať za ľud. Štúrova koncepcia uprednostňovala národnostné otázky pred otázkami sociálnymi. Bola v danej dobe reálnejšia, lebo nositeľom týchto požiadaviek mohlo byť skôr meštianstvo ako roľníci.
Keďže radikálni demokrati považovali za primárnu aj sociálnu otázku a otázku sociálnych zmien, je potom samozrejmé, že sa orientovali na vrstvy, ktoré tieto zmeny v najširšom rozsahu potrebovali. S týmto svojím postojom sa radikálni demokrati museli dostať nevyhnutne do rozporu s oficiálnou politikou šľachty. Navyše sa Francisci spolu s Kráľom zhodli v názore, že Jánošík je predchodca a zvestovateľ spravodlivosti, pomstiteľ krívd a ľudový hrdina. Obidvaja oceňovali najmä jeho revolučnosť a angažovanosť za revolučné masy. Francisci už v roku 1843 píše Škultétymu v týchto intenciách o Jánošíkovi: „Jánošík je náš prostonárodňí dobrodružní víťaz...“
Podľa môjho názoru bola Štúrova koncepcia oveľa reálnejšia ako Francisciho. Dôležité je predsa sformovať najprv národ a ako taký ho prezentovať verejnosti a nie sa angažovať za sociálne požiadavky. Radikálni demokrati sa pri formovaní národa chceli spoliehať na vlastné sily (Poľsko, Maďarsko, domáce vrstvy). Naproti tomu Štúr sa orientoval na Rusko a južných Slovanov.
Rok 1848V r. 1848 bolo najvýznamnejšou európskou udalosťou povstanie, ktoré vypuklo v septembri ako dôsledok nahromadených neriešených národných a sociálnych požiadaviek.
V marci 1848 boli predložené Uhorskému snemu požiadavky: zrušenie poddanstva, zrušenie deviatku a desiatku, sloboda tlače, zrušenie cenzúry, rozšírenie volebného práva, zavedenie štátneho súdnictva, vytvorenie nezávislej Uhorskej vlády.
Slovenský radikálny demokratizmus mal svoje domáce i zahraničné korene. Jeho intenzita pred revolúciou bola podporovaná poľskými povstaniami a pod ich vplyvom u Jána Francisciho radikálny demokratizmus prerástol v revolučný. Ján Francisci už v Jednote objasňoval jej členom revolúciu ako svetovú katastrofu, po ktorej zavládne rovnosť a bratstvo. U Jána Francisciho revolučnosť vrcholí v spise
Zrkadlo pre ľud slovenský. Zrkadlo bolo vytlačené a pravdepodobne bolo aj preložené do poľštiny a rozširované na slovenskej a poľskej strane Karpát.
Ján Francisci spolu s ostatnými chcel založiť akúsi centralizáciu podobnú Poľskému demokratickému ústrediu vo Francúzsku. Stredisko centralizácie malo byť v Pešti. Plán tajnej Spoločnosti vraj počítal so založením spoločnej pokladne a so zariadením tajnej tlačiarne, preto sa vraj Francisci naučil tlačiarenské práce. Cieľom spoločnosti malo byť príprava povstania. Francisci, Daxner a Kráľ očakávali od revolúcie ďalekosiahlejšie spoločenské zmeny, napr. zrušenie poddanských záväzkov, republikánske zriadenie a rozdelenie panskej pôdy roľníkom bez náhrady. Revolúciou sa mala vyriešiť aj národnostná otázka.
Po zverejnení Marcových zákonov v Rimavskej Sobote sa slovenskí národovci dohodli na celonárodnej slovenskej porade. Porada sa uskutočnila 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši. Predsedom bol M. M. Hodža. Z Prahy sa vrátil Štúr, ktorý sa porady tiež zúčastnil. Francisci a Daxner spísali prvý ucelený národno-politický program v dejinách slovenského národa - Žiadosti slovenského národa.
Prvý politický orgán v dejinách Slovenska vznikol 16. 9. 1848 pod názvom Slovenská národná rada. Prvý zbor slovenských dobrovoľníkov 18.9.1848 obsadil Myjavu. Štúr v Myjave predniesol prejav, v ktorom vypovedal poslušnosť Uhorskej vláde a vyhlásil autonómiu Slovenska. Cieľom bolo spojiť sa s ostatnými časťami Slovenska a zorganizovať celonárodné povstanie. Podarilo sa im však obsadiť len najbližšie oblasti.
Ján Francisci v Hnúšti a Daxner v Tisovci organizovali národné gardy a viedli ich výcvik. Chystala sa revolučná akcia najmä v Brezne. Iné historické pramene hovoria o tom, že sa Daxner spolu s Franciscim a ôsmimi inými vybrali vyzbrojení do Brezna, odkiaľ mali odísť do Nitry a spojiť sa so slovenskými dobrovoľníkmi. Daxnera a Francisciho chytili a v Plešivci odsúdili na trest smrti. Rozsudok sa mal vykonať dňa 6. 11. 1848. Odsúdení okrem nich boli Daniel Lojko, Karol Francisci a Michal Bakulíny. V poslednej chvíli bol rozsudok pozmenený, čo Francisci opisuje vo Vlastnom životopise a domnieva sa, že to bola práve prehratá bitka Maďarov pri Schwechate. Po oslobodení Viliamom Paulínym z peštianskeho väzenia, obidvaja bojujú na Slovensku proti Maďarom.
O pôvode Francisciovcov
Výskyt priezviska Francisci je na Slovensku dosť častý. Podľa matričných záznamov a dostupných prameňov z predchádzajúcich dvoch storočí Francisciovci - evanjelici žili v Banskej Bystrici, Slovenskej Ľupči, Krupine, Pliešovciach, Sáse a Mošovciach. Francisciovci - rímsko-katolíckeho vierovyznania žili v Detve, v Podkriváni a možno aj niekde inde. Z týchto lokalít však predkovia Jána Francisciho-Rimavského (1822-1905) nepochádzali.
Ako určitá pomôcka pri hľadaní lokality, z ktorej tento rod Francisciovcov vyšiel, slúži Francisciho Vlastný životopis. V ňom píše, že otec jeho starého otca Ján (1747-1778) zomrel v dedinke Zelené, ktoré je dnes súčasťou okresného mesta Poltára. O spomenutom Jánovi Franciscim, prastarom otcovi národovca sa vie, že sa oženil s Barborou Borošovou, s ktorou mal: deti Annu (nar. 21.2.1773), Samuela (nar. 9.6.1775) a nakoniec Františka (nar. 28.1.1778) - starého otca nášho národovca. Otec menovaných detí zomrel náhle vo veku 31 rokov a pochovaný bol v Zelenom. Na škodu veci sa ani v zázname sobáša a ani v zázname jeho pohrebu nenachádza zmienka o tom, odkiaľ pochádzal.
Starý otec Jána Francisci-Rimavského
František Francisci (1778-1851), starý otec Jána Francisci-Rimavského, sa oženil so Zuzanou Chanasovou v Hnúšti a prvorodeným potomkom a taktiež otcom nášho národovca bol syn Ján (nar. 12.11.1799). Druhý syn bol Pavel (nar. 22.1.1803) a tretím synov v tejto rodine je Daniel (nar. 18.4.1810), ktorý však už 24.3.1816 zomrel na šarlach.
Z uvedených synov sa Ján vyučil za krajčíra. Ako 21-ročný vstúpil v Tisovci do manželstva s Máriou Chrapanovou (narodenou v rodine súkenického majstra Jána Chrapana a Judity Ciburovej). Pavel sa vyučil za mäsiara, ako 21-ročný sa 23.11.1824 oženil v Hnúšti s Esterou Heplerovou.
František Francisci bol podľa spomienok svojho vnuka vysokej, plecnatej a svalovitej postavy, peknej a významnej tváre, vzdelanosti, akú mohol v časoch svojho detstva obdržať, človek poctivý, verný, znášanlivý, zároveň pracovitý a skromný. Za mlada bol krajčírom, neskôr sa však zaoberal obchodom s dreveným riadom. Čo zarobil, vedela jeho starostlivá manželka, ako skromná hospodárka ušetriť, takže sa neskôr (v roku 1840) vykúpili za 500 zlatých v striebre z poddanstva.
Rodičia a súrodenci Jána Francisci-RimavskéhoOtec Ján Francisci (1799 - 1836) s manželkou Máriou Chrapanovou mali 3 deti. Najstarším z nich, narodený 1.6.1822 v Hnúšti a v nasledujúci deň pokrstený ako Ján Samuel, bol náš spomínaný národovec, známy hlavne pod menom Ján Francisci-Rimavský. Jeho krstnými rodičmi boli zeman Ignác Bihary a Judita Králiková. Druhého syna, ktorý sa narodil 31.3.1827 pokrstili menom Karol. Najmladší syn sa narodil 4.8.1833 a volal sa František.
Otec Ján Francisci pri zaobstarávaní živobytia pre svoju rodinu zobral najprv do prenájmu od klenovského komposesorátu horný mlyn. Prenajal si ho na dobu 3 rokov. V najlepšom veku 30.7.1836 jeho životnú púť ukončila cholera. Hoci mladá ovdovená matka mala dosť pytačov, odmietla sa viac vydávať. Neskôr žila pri svojich synoch, striedavo pri Jánovi a Karolovi, ktorý ju aj doopatroval. Zomrela v Hnúšti v 71 rokoch dňa 7.8.1875.
Mladší brat Karol (1827 - 1901) bol vyučený krajčír. Počas vandrovky sa dostal aj do Bratislavy, práve v čase, keď tam pôsobil aj jeho starší brat Janko. Pracoval u jedného z najlepších krajčírskych majstrov - Štefana Horníka. Tu sa zapojil aj do spoločnosti študentov okolo Ľudovíta Štúra, ktorého bol obdivovateľom. Po usadení sa v Hnúšti a popri krajčírstvu sa venoval aj roľníctvu. Oženil sa 20.11.1849 so Zuzanou Gurinovou a mali spolu tri deti: Zuzanu, Miloslava a Pavla. Karol Francisci zomiera v Hnúšti 7.2.1901 a jeho manželka 7.9.1909 tamtiež.
Najmladší brat František (1833 - 1881) po absolvovaní základnej školy v Hnúšti strávil ďalšie školské roky (1844-1846) v Levoči, pri svojom bratovi Jankovi, kde získal určité znalosti z maďarčiny a nemčiny. Po dvoch rokoch však starí rodičia rozhodli, že pre Ferka ako sirotu bude najistejšie, ak sa vyučí remeslu. Tak sa stalo, že sa pri svojom strýkovi (Pavlovi Franciscim) vyučil za mäsiara. Toto remeslo ho však nebavilo. Rád čítaval a udržoval priateľské vzťahy so synmi okolitých zemanov. Mäsiarstva nakoniec úplne zanechal a odišiel za manipulanta do sklárne Štefana Kuchynku v Utekáči. Neskôr sa v Klenovci oženil s Henrietou Šramkovou, kde sa im narodila jediná dcéra Ema Vlastislava Oľga. Pri plnení pracovných povinností bol často nútený chodiť v zlom, neraz daždivom a mrazivom počasí po okolitých horách, čo podkopalo jeho dobré zdravie natoľko, že v jeden zimný deň dostal zápal pľúc. V dôsledku nedbalej domácej opatery sa u neho prejavili suchoty, ktorým 7.3.1881 podľahol. Vzhľadom na to, že v Hriňovej nebol evanjelický cintorín, dal ho brat Karol pochovať na cintoríne vo Veľkej Slatine.
Ján Francisci-Rimavský a jeho detiNakoniec by som chcela venovať pozornosť životnému osudu Jána Francisci-Rimavského a jeho potomkom. Viac pozornosti by som chcela upriamiť na tie podrobnosti, ktoré nie sú známe pre širokú verejnosť, a ktoré som naštudovala z knihy Genealógia rodu J. F. Rimavského.
Základnú školu navštevoval od r.1827 v Hnúšti. V r.1830-34 študoval v Ožďanoch a od r.1834-39 na evanjelickom lýceu v Levoči. V r.1839-43 pokračoval na štúdiách na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde v r.1843 zložil kandidátsku skúšku. V r.1845-47 študoval právo na evanjelickom kolégiu v Prešove.
Necelý rok (1844-45) bol námestníkom profesora M.Hlaváča na katedre reči a literatúry v Levoči. V r.1847 nastúpil do štátnej správy ako praktikant u podžupana Gemerskej stolice Gustáva Fáya. V úrade pobudol 1 rok. Aktívne sa zúčastnil revolúcie v r.1848/49 ako kapitán slovenského dobrovoľníckeho vojska. Od r.1850 pôsobil ako expedítor Zvolenskej stolice. Z tohto obdobia poznáme aj jeho osobnú pečať. Pečatné pole v nej vypĺňa doprava hľadiaca orlica, ktorá drží v pazúroch rozvinutý hárok papiera s iniciálami J. a F.
V r.1852 vykonal Ján Francisci-Rimavský rozhodný a šťastný krok vo svojom súkromnom živote. Po odmietnutí Annou Jurkovičovou, ktorá sa vydala za Jozefa M. Hurbana sa rozhodol vziať si za manželku mladú slečnu Amáliu Kasanickú z Banskej Bystrice.
V krátkosti venujem pozornosť aj rodine Kasanickej. Mladá nevesta Amália bola dcérou lesného majstra Ondreja Kasanického a Amálie Filovej. Ondrej, rodák zo Švedlára, bol absolventom Banskoštiavnickej lesníckej akadémie (1818). Z manželstva Ondreja Kasanického a Amálie Filovej sa narodili 3 deti. Prvý bol Koloman Jozef (nar. 5.3.1831), druhá v poradí dcéra, ktorú 9.2.1933 pokrstili ako Idu Viktóriu Amáliu - manželka Jána Francisci-Rimavského. Tretí bol syn, Emil, ktorý zomrel ešte ako malé dieťa.
Ján Francisci-Rimavský sa chcel sobášiť v tichosti a skromne, teda bez ohlášok. Keďže jeho nastávajúca manželka bola rímsko-katolíčkou, potrebovala na sobáš dišpenzáciu, ktorú mohol udeliť len biskup. V tejto súvislosti sa Ján Francisci-Rimavský stretáva so Štefanom Moysesom, neskorším svojim dobrým priateľom, ktorého si vysoko vážil. Svadba sa konala 27.4.1852 v evanjelickom kostole v Banskej Bystrici za prítomnosti Gustáva Zechentera, doktora medicíny a Mateja Slabeja, advokáta z Brezna. A tak Ján Francisci-Rimavský zostal verným evanjelikom a jeho mladucha, dcéra verných a znášanlivých rodičov, ktorí od neho nežiadali reverz, zase katolíčkou.
Koncom roku 1852 sa v rodine Francisciovcov v Banskej Bystrici (v dome č.333) ako prvorodené dieťa narodila dcéra, ktorú 22.12.1852 pokrstili v rímsko-katolíckom kostole menom Mária, za prítomnosti krstných rodičov Jána Zechentera, doktora medicíny a Otílie Slabejovej. V lete roku 1853 mladá rodina Francisciovcov odchádza z úradného poverenia do Debrecína, kde sa Ján Francisci-Rimavský stáva prvým stoličným komisárom. Na novom pôsobisku pribudol do rodiny syn Miloslav (nar. 30.4.1854). Druhý syn Fedor sa narodil 24.8.1855 v Banskej Bystrici v starorodičovskom dome Kasanických (č.44). Menom Fedor ho pokrstil tunajší evanjelický farár Ľudovít Geduly. Pri krste bol prítomný aj Štefan Daxner-advokát. Svokor Jána Francisci-Rimavského zomiera v Banskej Bystrici vo veku 68 rokov.
Od 24.2.1868 ustanovili Jánovi Francisci-Rimavskému ročnú penziu 1500 zlatých, čo bolo oznámené daňovému úradu v Revúcej. Počas svojho pobytu v Revúcej zastával od r.1868 funkciu hlavného dozorcu tunajšieho prvého slovenského evanjelického gymnázia. V Revúcej sa Francisciovcom v r.1870 v evanjelickom kostole vydala jediná dcéra Mária za Kolomana Tótha. Bolo to veľmi čudné, že Francisci, slovenský národovec, privolil k tomuto spojeniu. Tóthovci - otec aj syn, neboli totiž slovenskej národnostnej otázke príliš naklonení, skôr naopak. Povráva sa, že sa tak stalo kvôli zámožnosti rodiny Tóthovcov. Ondrej Tóth mal vraj už vtedy uložených v banke 50 000 zlatých. Svedkami na svadbe bol August Horislav Škultéty, riaditeľ revúckeho gymnázia, Ján Fakla, kráľovský výborník a Július Reuss, hlavný inžinier. Z manželstva Tóthovcov sa narodili dve dcéry: Anna Kornélia Amália a Mária Irena. Krátko po narodení druhej dcéry sa Tóthovci presťahovali do Košíc. Koloman Tóth tu pracoval ako finančný úradník. V tomto meste náhle zomrela v 24-tom roku svojho života Mária Tóthová, dcéra Jána Francisci-Rimavského. Koloman sa o dva roky oženil znovu so 17-ročnou Klotildou Martinelliovou, katolíčkou z Rimavskej Soboty. Ich manželstvo zostalo bezdetné. Vnučky Francisciovcov boli vychovávané v Revúcej pri starom otcovi Tóthovi v maďarskom duchu.
Ani nie dva mesiace po smrti dcéry Márie, postihol Jána Francisci-Rimavského druhý ťažký životný úder. V Martine, kde žil s manželkou a synmi, ho opustila aj jeho milovaná Amália vo veku 44 rokov. Zomrela ráno o 6. hodine 16.12.1876. Príčinou smrti bola „appoplexia pulmorum.“
3.4Osudy synov Jána Francisci-Rimavského
Po smrti manželky nachádzal Ján Francisci útechu už iba vo svojich dvoch synoch. O staršom synovi Miloslavovi (1854-1926) vieme, že bol jedným z poslucháčov revúckeho gymnázia. Neskôr študoval v Bratislave, Šoproni, medicínu na univerzite vo Viedni. Tu sa pravdepodobne oženil, ale s kým, to nevieme. Isté podľa dostupných materiálov je len to, že jeho pani bola Chorvátka a mal s ňou 2 deti - staršiu Júliu (nar. okolo roku 1876) a mladšieho syna Ivana (nar. okolo roku 1879). V čase okupácie Bosny Rakúsko-Uhorskom v r.1878 pôsobil MUDr. Miloslav Francisci v tejto oblasti ako vojenský lekár. V r.1884 jeho manželka zomrela a jeho deti neskôr vyrastali v opatere starej matky, ktorá žila vo Viedni.
Dňa 15.7.1887 požiadal MUDr. Francisci Turčiansku župu o vydanie cestovného pasu na cestu do USA na dobu jedného roka za účelom získania širšej lekárskej praxe. Z Ameriky však už neprišiel, natrvalo sa usadil v Clevelande, kde sa aj 23.7.1888 druhýkrát oženil s Fanny Finkes. Nevesta pochádzala z Viedne a bola o jeden rok mladšia od Miloslava. V roku 1890 taktiež syn Miloslava Ivan požiadal podžupana Turčianskej stolice o vydanie pasu, pretože chcel ísť navštíviť svojho otca v USA.
Vnuk Ivan bol po otcovi hudobne nadaný. Zamestnal sa ako violončelista v divadelnom orchestri v New Yorku, kde podľa otca mal lepšie podmienky pre život a hudobný rast ako v Clevelande. V roku 1908 Ivan Francisci študoval vo Viedni u profesora Pavla Grunnera, kde bol členom viedenského symfonického orchestra. Po návrate do USA hral v starom Bergofe, neskôr založil Francisciho umelecký orchester. Medzi obyvateľmi Clevelandu boli veľmi populárne jeho nedeľné nočné koncerty, vysielané prostredníctvom stanice WEAR. Jeho orchester 10 rokov hrával v hoteli Cleveland.
Teraz by som rada prikročila k objasneniu osudu druhého syna Fedora Francisciho (1855- ?), o ktorom sa doteraz vedelo najmenej.
Kde presne získal základné vzdelanie, doteraz nie je známe, ale stredoškolské vzdelanie ukončil s maturitou na bratislavskej reálke (Pressburger Oberrealschule) v r.1873. Na jeseň 18.10.1873 sa zapísal na ďalšie štúdium v Mníchove na tamojšej kráľovskej polytechnickej škole (Königliche Bayerische Polytechnische Schule), ktorú úspešne absolvoval a v r.1877 sa stal stavebným inžinierom. Po márnom hľadaní zamestnania na ministerstvách v Budapešti odišiel hľadať svoje životné šťastie do ďalekého Ruska. V r.1878 už bol v Petrohrade, kde sa mal naučiť ruský jazyk, a potom učiť buď na gymnáziu alebo na reálke. V r.1888 mu otec posiela 118 zlatých do Kostromy. Tu sa pravdepodobne aj oženil. Manželku vo svojich listoch nazýva Vieročkou, s ktorou mal 4 deti. Najstarší bol Sergej, druhý Dmitrij, tretia bola dcéra Helena Oľga a najmladším členom rodiny bol syn Leonid. Kedy sa narodili deti Fedora Francisciho, sa dá určiť len približne z korešpondencie medzi otcom a synom. Spomínané deti sa narodili v rozmedzí rokov 1883-1894.
Od 1.9.1898 žijú Francisciovci v obci Detčino v Kalugskej gubernii, neskôr sú všetky listy datované v Kaluge, meste ležiacom južne od Moskvy. Vnuci Jána Francisciho navštevovali miestne gymnázium, kde otec bol učiteľom. Roku 1902 ho tamojší riaditeľ poveril ako dozorcu pri výstavbe novej budovy gymnázia.
Medzi záľuby Fedora patrila filatelia. V jednom z listov prosil otca, aby o tom uverejnil oznam v Národných novinách.
Sledovať ďalšie osudy Francisciovcov v Rusku je nadmieru ťažké. V jednotlivých listoch adresovaných otcovi sa Fedor zmienil, že na dôchodok pôjde bývať do Moskvy. Či sa tak stalo nevieme, lebo Ján Francisci-Rimavský 7.3.1905 „bývalý hlavný župan stolice liptovskej, radca kráľovskej námestnej rady, čestný predseda Matice slovenskej, majiteľ ruského rádu SV. Anny II. triedy, dištriktuálny inšpektor ev.a v. patentálnej superintendencie, dozorca slovenského ev. gymnázia vo Veľkej Revúcej, predseda kníhtlačiarskeho - účastinného spolku v Turčianskom Sv. Martine, redaktor Pešťbudínskych vedomostí, čestný mešťan Turč. Sv. Martina a Mošoviec zomrel po dlhej nemoci v 83. roku požehnaného života. Jeho telesné pozostatky boli uložené 9.3.1905 o tretej hodine popoludní na cintoríne v Turč. Sv. Martine.“
Odkaz Jána Francisci-RimavskéhoOdchodom Jána Francisciho do večnosti skončil jeho bohatý, pestrý, plodný, vo viere vytrvalý život. Štafetu rodového následníctva odovzdal svojim dvom synom.
Chcela by som záverom zdôrazniť, že Ján Francisci, roduverný Slovák, v ťažkých časoch pre slovenský národ zdarne vychoval svoje tri deti, ktoré však nastúpili a realizovali samostatne svoje životné osudy ďaleko od neho. Jeho deti ešte v stopách a myšlienkach svojho otca pokračovali, ale o jeho vnukoch a vnučkách sa to povedať nedá. Tým už bolo veľmi vzdialené všetko, o čo usiloval ich starý otec a pôvodná slovenská krv sa stratila vo víre cudzieho sveta.
Ale i cez uplynulé desaťročia a generácie by sme mali mať stále na pamäti odkaz Jána Francisciho – Rimavského. Vážim si ho a cením pre jeho skutky. Svojou celoživotnou prácou sa nám snažil odkázať: “...nám musí ísť o to, aby skrze literatúru vzdelanie nášho ľudu sa napomohlo, a napospol stav jeho duchovne i hmotne sa polepšil. Naša literatúra musí žiť a pôsobiť. Každý spis musí sto myšlienok otvoriť, sto skutkov zrodiť.“ (XI číslo, I ročník, Orla tatranského)
