TREBLINKA

Treblinka bola malá osada o niekoľkých domoch na východe Poľska blízko pri hraniciach so Sovietskym zväzom. Pracovný tábor Treblinka bol zriadený niekedy v roku 1940. Väznili tu Poliakov a Židov za všetky možné prečiny. Počet väzňov sa pohyboval okolo troch tisíc. Lokalita bola na výstavbu tábora veľmi vhodná. Bola tu vybudovaná železničná odbočka, oblasť bola hlboko v lesoch relatívne dobre ukrytá a vedelo sa, že sa tu nejaký pracovný tábor nachádza. Väzni z pracovného tábora boli použití začiatkom roka 1942 na výstavbu koncentračného tábora dva kilometre pred pracovným táborom. Rozloha tábora bola neveľká, asi 300- 500 m, zato kapacita obrovská. Celý tábor bol obohnaný 2,5 m vysokými ostnatými drôtmi, ktoré boli husto poprepletané smrekovými vetvami. Táto stena bola ešte asi o 0,5 m vyššia vďaka piesočnému násypu.

Obete Treblinky prichádzali vždy vlakom. Podľa toho v akých vagónoch sa vedelo odkiaľ. Preplnené dobytčie prichádzali z Ruska, Ukrajiny a Poľska. Osobné boli väčšinou zo západnej Európy, alebo Československa. Esesmani vyhnali ľudí na tzv. Entklaidungplatz kde sa všetci vyzliekli, muži na jednej a ženy s deťmi na druhej strane. Ženy išli potom do kaderníctva (Friseurstube), kde im ostrihali vlasy. Bolo z nich vraj dobré tesnenie do motorov. Muži medzitým zarovnali všetky veci na veľké priestranstvo (Sortierugsplatz), kde sa veci zhromažďovali a triedili. Ak potrebovali tábor doplniť o väzňov- robotníkov vybrali stranou silných mužov, alebo špecializovaných majstrov (zámočníkov, zlatníkov, krajčírov...). Neboli to však veľké čísla a tak bolo vybraných sotva 5-10 ľudí z transportu , podľa potreby. Potom už spoločne mužov aj ženy hnali do plynových komôr. Stále ich nútili pobiehať aby boli zadýchaný a dlho plynu nevzdorovali. Predtým im ešte odoberú všetky osobné veci a cennosti. Ďalej sú už vháňaní do vstupnej chodby so „sprchovacími“ komorami po obidvoch stranách. Esesmani ešte vmlátia posledných oneskorencov dnu a sprchy miesto vody vyfukujú plyny z motorov automobilov. Za 15-20 minút boli obete mŕtve. Mŕtvolám ešte rýchlo vylomia zlaté zuby. Potom ich väzni odnesú do pripravených masových hrobov a zasypú vápnom. Posledný prichádza na rad bager, ktorý zahrabáva hroby. Hukot motorov a bágra bolo počuť stále.

Neskôr začali telá spaľovať. Chorý a chôdze neschopní boli oddeľovaní. Boli posielaní do malej budovy s označením Červeného kríža, kde ich okamžite strieľali. Toto miesto sa nazývalo lazaret a končili tu životy aj chorý väzni a väzni, ktorí sa zdali lenivými. Výraz „vykončiť“ označuje jedinú liečbu v lazarete- smrť. Tábor Treblinka začal takúto prevádzku v júli 1942 prvými transportami z Varšavy. V tej dobe bol vybavený len základným vybavením- niekoľko drevených barákov, murovaná budova s plynovými komorami a strojovňou.

Dostavali ho väzni z transportov , ktorí boli vybraní a večer postrieľaní. Esesmani boli veľmi krutí , oveľa viac ako neskôr. Postupne vybrali stálych robotníkov- otrokov , ktorých život mal neveľkú cenu, lebo pri veľkých stratách boli vyberaní nový. V dobách stáleho chodu sa denný počet usmrtených pohyboval okolo 4 tisíc. V dobách väčších transportov vyriešila Treblinka otázku 15-18 tisíc ľudí. Čísla vybraných však boli veľmi nízke. O celý chod tábora sa starali príslušníci SS , ktorý bývali v civilnom zamestnaní všelikým. Niektorý boli veľmi mierny a málokedy trestali väzňov. Boli ale aj taký ktorý sa bezohľadne obohacovali na úkor väzňov, ale predovšetkým sa vyžívali v zabíjaní, mučení a veľkom znepríjemňovaní života. Bol to predovšetkým dozorca Kutner prezývaný Kiwe. Bol obávaný medzi väzňami ako aj medzi ostatnými dozorcami. Vždy ochotne poslal väzňa do lazaretu a tiež vždy s radosťou vykonával tresty. Jeho vernými spolupracovníkmi boli dozorcovia Franz a Miete. Naproti tomu boli aj iní.

Franz Klan si korbáčom oprašoval topánky, varoval pred nadriadenými dozorcami, nebadane pokladal kúsky čokolády pred väzňov. Bol lekár- psychiater a v Treblinke vydržal len krátko. Dobrovoľne sa prihlásil na front. Väčšina dozorcov podľahla atmosfére tábora a veľmi sa im pozmenili ich charaktery. Pomocníkmi mužom SS boli mladý chlapci z Ukrajiny. Mali názov „Vachmani“ a mali menšie právomoci ako dozorci z SS. Mali zbrane a dohliadali na poriadok a prácu v tábore. Snažili sa zarobiť a tak nikdy nepohrdli obchodom s väzňami. Väzni boli tí „šťastní“, ktorí boli vybraní na práce v tábore. Ich stav sa pohyboval niečo vyše tisíc ľudí. Pracovali na roztrieďovaní vecí zavraždených. Triedili ich, zhromažďovali v skladoch a takto sa odvážali do ríše, kde boli používané ako zásoby pre robotníkov a vojakov. Ďalšou činnosťou bolo zhromaždenie a roztavenie zlata, ktoré sa tiež odvážalo v tehličkách do Nemecka. Preto boli zlatníci starostlivo vyberaní a cenení. V tábore sa im žilo dobre, pretože mali vždy nejaké zlato schované.

 Ostatní pracovali na samotnom chode tábora. Život väzňa sa odvíjal od počtu transportov. Veľmi sa tešili na transporty nové, lebo znamenali obstojné prežitie. V roku 1942 prichádzali transporty nepretržite a tábor pracoval v maximálnom tempe. Väzni nemali uniformy a tak si vždy vyberali z nahromadeného šatstva najlepšie kusy. Obdobne to bolo aj s jedlom, ktorého mali dostatok. S transportmi prišlo aj veľa zlata, cenností a peňazí. Preto sa rozmnožil obchod- tzv. špekulovanie. O jeho rozvoj sa zaslúžili hlavne dozorcovia a vachmani. Tábor bol zlatou baňou a bol osožný pre všetky strany. V zime 1942 a na jar 1943 prišlo k zastaveniu transportov. Väzni začali byť hladní, špinaví. Rozšírila sa aj epidémia škvrnitého týfusu. Tá začala kosiť väzňov ako muchy. Preto namiesto lazaretu boli chorý väzni presunutí k väzenskému lekárovi. V lete sa transporty obnovili a situácia sa zlepšila. V tábore boli ľudia rôznych národností-Poliaci, Nemci, Rusi, Slováci, Češi... Prichádzali aj Gréci, tí však dlho nevydržali.

Hovorilo sa tu nárečím- skomolením polštiny, nemčiny, češtiny a ruštiny. S dozorcami len po nemecky. Väzni mali svojich nadriadených a vodcov- kápov, ktorý ich chránili a vedeli dobre špekulovať. Už od začiatku sprevádzala túžba utiecť a odhaliť tajomstvo Treblinky. Úteky sa plánovali už od začiatku. Niektoré sa podarilo aj zrealizovať. Pri neúspešnom pokuse nasledovala exemplárna poprava. Avšak už od samého začiatku sa pripravovala myšlienka na vzburu. Väzni prežili ďalšiu zimu a dozorci boli čím ďalej pomätenejší. Napr.: ustanovili osobu scheisekappa, ktorý dohliadal na to aby sa väzni nezdržiavali na záchode príliš dlho, organizovali aj zápasy väzňov na ktorých sa dobre zabávali.

V tábore sa dalo vyšpekulovať všetko. Väzni ukradli granáty. 2.augusta 1944 vypukla vzbura. Treblinka začala horieť a mnoho väzňov uniklo. Niektorí aj
prežili, väčšinu však chytili, alebo zastrelili pri úteku. Tábor už nebol obnovený. Zahynulo v ňom vyše 700 tisíc ľudí.