Po 1.svetovej vojne sa Európania radovali z mieru len krátko. Časy šťastia rýchlo pominuli a ľudí začali trápiť každodenné problémy o vlastnú existenciu.

V Taliansku sa presadil model fašizmu , v Rusku model komunizmu a ukázalo sa, že majú v tých časoch budúcnosť. V porazenom Nemecku sa nikdy ľudia nezmierili s tým, že boli porazení. Tobôž nie, že na nich doľahla hospodárska kríza. Stále hľadali vinníkov všetkého zla. Adolf Hitler bol ten človek, ktorý im všetko objasnil a ukázal im víziu šťastnej budúcnosti. Ľudia mu uverili. Vyviedol Nemecko z krízy, vytvoril prosperujúci štát postavený podľa Talianskeho systému. Pridal aj niečo vlastného- našiel vinníkov všetkého zla. Boli to židia. Už od samého začiatku si Hitler získaval masy hanobením a obviňovaním Židov. Stálym opakovaním týchto teórií o nadradenosti árijcov sa cítili Nemci naozaj nadradeným národom. Hitler nenávidel Židov a tento fakt bol jasný už dávno. Vydaním svojho diela Mein kampf veľmi jasne stanovuje ciele svojej politiky- vytvorenie svetovej ríše, očistenie nadradenej árijskej rasy a jej vláda celému svetu. Židia nemali v novom svete spolu s cigánmi žiadne miesto a preto mali byť navždy vyhubení. Ostatné podradené národy mali byť sčasti vyhubené a ostatní mali byť otrokmi svetovládcov. Iba dva roky po prevzatí moci Hitlerom boli prijaté protižidovské zákony „na ochranu rasy“ v Norimbergu. Židia v Nemecku boli zbavení občianskych a majetkových práv. Boli zakázané aj styky s Židmi a prísne sa trestali.

Postupom času sa Nemecko rozširovalo a s ním sa rozširovali aj jeho zákony. Mnohí Židia vedeli o nebezpečenstve a včas emigrovali. Medzičasom však už bolo pripravené tzv. konečné riešenie. Konečné riešenie židovskej otázky sa rovnalo úplnej fyzickej likvidácii Židov v koncentračných táboroch. Hitler ho s radosťou prijal.

Druhá svetová vojna, ktorá trvala 70 mesiacov, je dodnes najhroznejšou vojnou v dejinách ľudstva. Okrem 55 mil. mŕtvych bolo jej výsledkom 35 mil. ranených a asi 2 mil. nezvestných. Ešte nikdy neboli straty na životoch civilného obyvateľstva také vysoké ako v tejto vojne. V čase, keď boje vrcholili, stálo proti sebe 20 mil. vojakov štátov Osi a ich spojencov a takmer 40 mil. príslušníkov ozbrojených síl antihitlerovskej koalície. Podľa odhadu z roku 1945 vojnové náklady tvorili 1 154 mld. dolárov. Z toho pripadalo na Spojené štáty 21 % nákladov, na Veľkú Britániu 20 %, na Nemecko 18 % a na Sovietsky zväz 13 %. V leteckých súbojoch stratilo Nemecko 72 tisíc lietadiel, USA 50 tisíc, Veľká Británia 36 tisíc a Japonsko 16 tisíc.



ŽIDIA NA SLOVENSKU POČAS VOJNY

Už pred vznikom vojnovej Slovenskej republiky bolo možné počuť z úst vysokých predstaviteľov HSĽS rôzne protižidovské slová. Po vzniku štátu sa stalo slovo Žid nadávkou a synonymom nepriateľa štátu. Štát bol pevne pripútaný k Nemecku a veľmi rýchlo začal podľa jeho vzoru veľkú protižidovskú kampaň.
3.septembra 1940 prišlo prvé konkrétne opatrenie tzv. arizácia židovských podnikov. Účelom tohto zákona bolo „vykonať všetko”, čo je potrebné na vyradenie Židov zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života a prevod majetku Židov do kresťanského vlastníctva“. Tento krok bol veľmi šikovným ťahom vlády. Arizátori prišli ľahko k majetku a mali veľký záujem aby Židia opustili Slovensko a nikdy sa nevrátili.
Až pri arizácii sa zistila veľká hospodárska sila Židov. Oficiálne priznali majetok v hodnote 4,3 mil. korún, pričom štátny rozpočet predstavoval v roku 1940 asi 2,75mil. korún.
9.septembra 1941 bol vydaný tzv. židovský kódex, ktorý bol vernou kópiou nemeckých norimberských zákonov. Za Žida bol považovaný občan , ktorý mal aspoň jedného rodiča Žida. Bolo zakázané kresťanom aby uzatvárali so Židmi manželstvo, znemožňoval im štúdia na stredných a vysokých školách a vyradil židov z akéhokoľvek verejného života. Slovenskou špecialitou bolo napr. zákaz vlastníctva platne so štátnou hymnou, alebo štátnej vlajky.

17.marca 1942 vznikli na mnohých miestach Slovenska pracovné židovské tábory. 25.marca 1942 odišiel prvý transport Židov do Poľska .Neskôr nasledovali ďalšie s celými rodinami. Do 20 októbra 1943 bolo deportovaných asi 60 tisíc Židov. Neskôr počas okupácie bolo deportovaný ďalší Židia. Boli zbavený občianstva a za poplatok 500 ríšskych mariek za človeka boli bez možnosti
návratu deportovaní do Poľska. Mierili väčšinou do koncentračných táborov v Osvienčime a Treblinke. Niektorí hlavne z Bratislavy boli deportovaní do rakúskeho tábora v Mauthausene. Aj keď väčšina obyvateľstva s deportáciami nesúhlasila zostávajú tieto udalosti najčernejšou časťou našich národných dejín, aj keď sa ich dnes snažia niektorí ľudia zľahčiť. Slovensko ako prvý štát horlivo odovzdal väčšinu svojich Židov Nemecku, z čoho bol milo prekvapený aj samotný Hitler a povedal „je zaujímavé ako nám ten katolícky farárik (Tiso) posiela Židov!“.
Aj keď dostali niektorí tzv. prezidentské výnimky, nemôže to byť žiadnym ospravedlnením. Väčšina Židov sa dala určite zachrániť a ako príklady nám môžu poslúžiť Dánsko a Bulharsko kde väčšina Židov prežila vojnu, napriek Nemeckému tlaku.