6-9.storočie
Slovania po príchode na naše územie (okolo 6. stor.) prebrali mená riek, hôr po národoch, kt. tu žili pred nami (Kelti, Germáni), napr. Karpaty, Tatry, Nitra, Váh.
Spoločným slovanským jazykom bola praslovančina, kt. podľa bádateľov zanikla okolo 8.-9.stor.
9.storočie
Toto obd. je jedným z najdôležitejších období pre vývin slovenského národa a jazyka. Konštantín a Metod pred príchodom na Veľkú Moravu zostavili nový sloviensky jazyk na základe jazyka, kt. hovorili slovankí vzdelanci okolí mesta Solúna, teda má južnoslovanský pôvod.
Počas jeho používania na Veľkej Morave doňho pribudli slová západoslovanského pôvodu. Bol to prvý kultúrny jazyk Slovanov a zároveň štvrtý jazyk v kresťanskom svete (po latinčine, gréčtine a hebrejčine), ktorý sa mohol používať ako jazyk liturgický po schválení pápežom Hadriánom II. a Jánom VIII.
Staroslovienske písmo, kt. zostavil Konštantín na základe písmen malej gréckej abecedy sa nazýva hlaholika.
V 10.stor. ju vystriedala cyrilika, kt. zostavil pravdepodobne mních Cyril-Konštantín úpravou veľkých písmen gréckej abecedy. Upravenú cyriliku dodnes používajú Rusi, Ukrajinci, Bulhari a Srbi.
10.storočie
Staroslovienčina nezanikla hneď po odchode Metodových žiakov z Veľkej Moravy. Maďari po príchode na naše územie preberali terminológiu zo staroslovienčiny (kráľ-király, ponosa-panasz, krst-kereszt)
V mnohonárodnom uhorskom štáte sa neskôr presadila latinčina ako jazyk štátnej správy a vládnucej vrstvy.
13.-14.storočie
V tomto období začína používať meštianstvo pre svoje písomnosti domáci jazyk. Slovakizmy sa dostávajú do listín písaných po latinsky alebo česky. Češtinu prinášali domov slovenskí študenti, kt. študovali v Prahe a neskôr jej používanie súviselo s husitskou aktivitou na Slovensku.
16.-17.storočie
Počas Lutherovej reformácie vznikla zásada, aby sa ako bohoslužobný jazyk používal domáci jazyk. Slovenskí evanjelici používali český jazyk Kralickej Biblie- bibličtinu. V tom čase existovali 3 typy kultúrneho domáceho jazyka: kultúrna západoslovenčina, kultúrna stredoslovenčina a kultúrna východoslovenčina.
18.soročie
Prvý sa pokúsil zaviesť spisovný slovenský jazyk Jozef Ignác Bajza. Čiastočne odstránil čechizmy, zaviedol označovanie ď, ť, ň, ľ, ale nevenoval pozornosť pravopisu.
Anton Bernolák využil kultúrnu západoslovenčinu ako základ pre prvú kodifikáciu spisovného jazyka. Pretože poznal hornooravské nárečie, nebola mu cudzia mäkkosť ďe, ťe, ňe, ľe (ďeďina,ťesto), základ je však západloslovenský (spívať, kóň, ešče). Nepoužíval však y. Bernolákovým jazykom písali mnohí významní autori (Hollý, Fándly, Palkovič), vyučovalo sa ním v prvom slovenskom učiteľskom ústave a rokovalo sa v ňom na zasadnutiach Slovenského učeného tovarišstva. Po uzákonení vydal Bernolák po latinsky písané diela: Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách, Slovenská gramatika (prvá gramatika spisovnej slovenčiny).
Bernolákovčina v polovici 19.stor. zanikla
19.storočie
Toto obdobie je poznamenané formovaním dnešnej spisovnej slovenčiny.
Ľudovít Štúr zdôvodnil potrebu spisovného jazyka a osvetlil jeho pravidlá v dielach Nárečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej.
Nový spisovný jazyk bol verejne vyhlásený v roku 1844 na zasadnutí Tatrína v Liptovskom sv. Mikuláši.
Štúr kodifikoval spisovný jazyk na základe stredoslovenských nárečí a zvolil foneticko-fonologický pravopis. Mäkkosť spoluhlásky sa dôsledne označovala. V hláskovaní nepoužil hlásky: ľ (král), y (Orol tatránski), ä (mekí), iu (božú), ia (nárečja), ie (ďjeťa).
M. M. Hodža podporil nový spisovný jazyk v diele Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo, ale postavil sa proti niektorým hláskoslovným a tvaroslovným pravidlám.
Na jeho podnet Martin Hattala v r. 1851 upravil pravopis na etymologický. Nepísal mäkčene v slabikách de, te, ne, le, di, ti, ni, li používal hlásky ä, y, ĺ, dvojhlásky ia, ie, iu. Všetky zmeny boli obsiahnuté v Krátkej mluvnici slovenskej. Nový jazyk zjednotil štúrovcov a bernolákovcov a stal sa východiskom dnešného spisovného jazyka.
20.storočie
Samuel Czambel prispel k dotvoreniu modernej spisovnej slovenčiny, keď v knihe Slovenský pravopis ustálil i/y, ä, ĺ a rytmický zákon a jeho výnimky.
V roku 1931 vydal český jazykovedec Václav Vážný Pravidlá slovenského pravopisu podľa Pravidiel českého pravopisu. Odporúčal tvary blízke češtine, neodporúčal slová odlišujúce slovenčinu od češtiny (trpeť namiesto trpieť). Slovenská verejnosť jeho pravidlá odmietla, no v školách sa vyžadovalo používanie týchto pravidiel.
Odozva prišla v podobe hnutia, kt. nazývame purizmus (lat. porus=čistý). Bolo to hnutie, kt. sa usilovalo o očistu slovenského jazyka hlavne od českých slov. Opieralo sa o normu S. Czambela, jeho prívrženci sa sústreďovali okolo časopisu Slovenská reč.
Druhé vydanie Pravidiel slovenského pravopisu pripravil A. Baník.
Podstatné zmeny priniesli až Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1953, kt. sa opierali o vedecké poznatky. Zjednodušilo sa písanie koncového i (ženy praly na ženy prali). Kodifikácia písomnej slovenčiny v roku 1968 upravuje písania predpony s- a z-.
Okrem nových Pravidiel slovenského jazyka máme k dispozícii Krátky slovník slovenského jazyka, Pravidlá slovenskej výslovnosti
