Iné aktivity templárov

Okrem boja za kresťanstvo boli templári známi svojim nesmiernym bohatstvom, ktoré počas dvestoročnej existencie rádu nahonobili. Nečudo teda, že sa zaujímali o to, ako s týmto majetkom manipulovať. Preto ich môžeme považovať za zakladateľov moderného bankovníctva. Vďaka templárom bolo možné napríklad uložiť peniaze v Európe a vyzdvihnúť si ich na základe písomného potvrdenia priamo v Jeruzaleme.

Úpadok rádu

Tesné prepojenie templárov s križiackymi výpravami nebolo vždy len výhodou. Neúspech druhej križiackej výpravy (1147 - 1149) inšpirovanej stratou kresťanského mesta Edessa položil aj začiatok konca slávneho templárskeho rádu. Žiarlivosť a rivalita rádu rytierov svätého Jána, známejších pod názvom maltézski rytieri a postupný úpadok templárskej disciplíny a ideálov postupne prispel k zániku templárov. Pád Jeruzalema v roku 1244 a St. Jean d´Acre v roku 1291 do moslimských rúk ukončil prítomnosť križackych armád vo Svätej zemi. Templári aj maltézski rytieri museli postupne opúšťať dobyté územia. Templári sa vracali do Francúzska po etapách cez Cyprus a Sicíliu, zatiaľ čo maltézski rytieri našli svoje konečné útočisko na stredozemnom ostrove Malta.

Vo Francúzsku prežili templári len krátke obdobie nerušeného života. Francúzsky kráľ Filip IV., známy ako Filip IV. Pekný, sa rozhodol zmocniť majetku rádu. Viedol mnoho vojen s okolitými štátmi a tým vyčerpával štátnu pokladnicu. Nebola však bezodná a kráľ sa rozhodol, že ju naplní z templárskych majetkov. Uskutočnil plán navrhnutý jedným z jeho radcov, Guillaumom de Nogaretom. Základ plánu tvorila idea zdiskreditovať templárov tak, aby pápež Klement V., ktorý vďačil za svoje zvolenie práve Filipovi IV., rád zakázal a umožnil francúzskemu kráľovi získať jeho majetok.

Už onedlho boli templári obvinení z najrôznejších priestupkov a zločinov. Povrávalo sa, že rytieri uzavierali spojenectvá s rôznymi skupinami moslimských bojovníkov, niekedy aj proti záujmom kresťanských panovníkov. Išlo hlavne o podivné spojenectvá s asasínmi - krutými fanatickými moslimskými vrahmi, ktorí sa preslávili tým, že svojmu vodcovi sú takí verní, že sú schopní spáchať samovraždu na jeho povel. Všetci kresťania sa ich nesmierne báli, a preto keď sa dozvedeli, že templári s nimi mohli mať spojenectvá, začali sa báť aj ich.

O samotný zánik rádu sa však postaralo obvinenie z vykonávania rôznych pohanských rituálov. Najlegendárnejším z nich bolo príjmanie novica. To sa malo odohrávať v noci za prítomnosti najvyšších rytierov. Najprv musel novic sľúbiť absolútnu mlčanlivosť pod hrozbou trestu smrti. 

Potom bol vyzlečený a pri oltári s podobou démona Bafometa (podrobne opísaného v časti Bafomet) prisahať vernosť rádu, ktorá mala prednosť pred všetkými inými autoritami. Na záver musel pobozkať príjmajúceho ceremoniára, taktiež nahého, na ústa, pupok, koniec chrbtice a nakoniec na penis.

Nečudo, že po takýchto obvineniach bol Filip IV. Pekný podporovaný vo svojej snahe zrušiť rád. V piatok 13. októbra roku 1307 dal Filip zatknúť všetkých templárov v krajine a zhabať ich majetky. V roku 1312, po piatich rokoch legendárnych sporov, pápež Klement V. oficiálne templársky rád zrušil a previedol jeho majetok na rivalov - maltézskych rytierov. Mnoho templárov bolo skutočne zatknutých a kruto mučených. Väčšina ostatných prešla do iných križiackych rádov. Existuje dokonca aj teória, podľa ktorej celé skupiny templárov prešli do ilegality a založili tajné bratstvo, ktoré sa o tristo rokov neskôr stalo základom inej tajnej organizácie - preslávených slobodomurárov.

Celá záležitosť s templármi vyvrcholila súdom s posledným templárskym Veľmajstrom, Jacquesom de Molayom. Ten sa najprv pod nátlakom priznal k vzneseným obvineniam, ale na poslednú chvíľu svoje priznanie odvolal. Napriek tomu bol spolu s Geoffroyom de Charnayom 18. marca 1314 na Ile-des-Javiaux, ostrovčeku na rieke Seine v centre Paríža, verejne upálený. Tesne pred svojou smrťou stihol ešte prekliať francúzskeho kráľa a pápeža slovami: „Hanbite sa! Nečinne sa prizeráte, ako umierajú nevinní! Pápež Klement! Kráľ Filip! Rytier Guillaume de Nogaret! Buďte prekliati! Preklínam vás až to trinásteho pokolenia vášho rodu! Do roka a do dňa sa ocitnete pred Božím súdom a stihne vás spravodlivý trest!" Za spomenutie stojí, že v priebehu nasledujúceho roka naozaj všetci traja zomreli - z toho najskôr Filip - už tri mesiace po upálení.

V ostatných krajinách nenabralo potieranie templárov takú intenzitu a tempo, ako vo Francúzsku. Králi Španielska a Portugalska odolávali pod rôznymi zámienkami Filipovmu a Klementovmu nátlaku. Nakoniec problém vyriešili tak, že vytvorili nové rády, aby do nich mohli templári prejsť a boli tak chránení pred prenasledovaním.

Bafomet

Bafomet sa zvyčajne charakterizuje ako démonický symbol, ktorému sa templári klaňali a uctievali ho. V knihách sa zvykne popisovať rôzne. Najviac však ako oltár s ľudskou lebkou. Ilustrácia okultistu Eliphasa Leviho, ktorý žil v devätnástom storočí, zobrazuje bafometa ako typického démona s kozou hlavou, ženským telom, rozštiepenými chodidlami, párom krídel a so sviečkou v ruke.

To je však asi prehnaná predstava.