Do druhej polovice 40. rokov prešla konštrukcia vozňov pomerne významným vývojom. Železničné vozne, používané na prvých slovenských železniciach, už dávno nemali prakticky nič spoločné s cestnými kočmi a povozmi, z ktorých vznikli.

Vozne boli skonštruované ako dvoj alebo trojnápravové s pevným uložením náprav v ráme. Objavili sa však i štvornápravové vozne s dvoma otočnými podvozkami. Spodok vozňov tvoril masívny drevený rám. Dvojkolesia boli odpružené listovými pružnicami, opierajúcimi sa o dvojdielne liate ložiskové domky, vedené kovanými rázsochami a nesúce ložiskovú panvu. Prívod oleja k čapu zabezpečoval pod ním umiestnený knot, ponorený do zásobníka tekutého mastiva (zmesi drevitého a repkového oleja) alebo napustený tuhou zmesou loja, olivového oleja a bravčovej masti. Kolesá s kovanými hviezdicami a liatym nábojom mali obruč pripevnenú na veniec najčastejšie hlavovými alebo priechodnými skrutkami. Vozne boli brzdené iba ručne vretenovou brzdou prostredníctvom masívnych drevených zdrží. Nárazníky prvých vozňov boli drevené s povrchom spevneným plechom alebo i kožou. Ich odpruženie zabezpečovali kaučukové bloky alebo priečne listové pružnice. Ťažné ústrojenstvo nákladných vozňov tvorila reťaz s hákom a dve poistné reťaze, osobné vozne už boli spriahané dnes bežnou skrutkovkou. Umožnenie prechodu vozňov medzi jednotlivými traťami vznikajúcej európskej železničnej siete si vyžiadalo zjednotiť rozmery a polohu nárazníkov i konštrukciu ťažného ústrojenstva. Tento proces prebiehal po celé 50. i časť 60. rokov. Skrine nákladných i osobných vozňov boli – až na spojovacie prvky a nevyhnutné kovania – výlučne z dreva.

Štvornápravový osobný vozeň

Osobné vozne boli konštruované ako oddielové (3 až 5 oddielov) s individuálnym vstupom do jednotlivých oddielov (sprievodca mohol počas jazdy prechádzať pozdĺž vlaku iba po jednoduchej lávke zvonku vozňa). Mali iba jednoduchú podlahu a podľa komfortu poskytovaného cestujúcim boli rozdeľované do 4 tried (zvláštnou kategóriou sa stali lôžkové vozne zavedené StEG v roku 1858). Ich osvetlenie zabezpečovali stropné olejové lampy, vykurované boli vykurovacími nádobami s teplou vodou, zasúvanými pod sedadlá. Vo vozňoch nebola toaleta. Charakteristickým pre toto prvé obdobie boli pomerne malé rozmery oddielov.

Nákladné vozne neboli v tomto období príliš špecializované – okrem viac menej univerzálnych krytých a otvorených vozňov sa stavali pre uhorské železnice špeciálne vozne iba pre dopravu rožného dobytka (ako otvorené) a pre ošípané a kone (ako kryté). Nákladné vozne mali v tomto období nosnosť do 10 t.

Všetky vozne pre uhorské železnice boli nakupované výlučne mimo Uhorska (v Rakúsku, Nemecku a Švajčiarsku).