referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Lukáš
Pondelok, 18. októbra 2021
Prvá konská železnica 2
Dátum pridania: 02.10.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: majo260
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 204
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 3.7
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 6m 10s
Pomalé čítanie: 9m 15s
 
Charakteristickým znakom železničnej dopravy od jej vzniku až do súčasnosti je skutočnosť, že rušňovodič riadiaci vlak nemôže ovplyvniť smer jazdy vlaku, ani ho zastaviť na vzdialenosť vlastného rozhľadu. Pri rozhodovaní o riadení rýchlosti vlaku bol preto odkázaný od začiatku na informácie, ktoré mu odovzdával staničný a traťový personál. Rovnako nevyhnutné bolo už v začiatkoch železničnej dopravy zabezpečiť vzájomnú komunikáciu medzi vlakovou a rušňovou čatou. Pozornosť musela byť venovaná i zaisteniu bezpečnosti verejnosti v styku so železnicou (ochrana priecestí, usmernenie cestujúcich na staniciach).

Dorozumievanie medzi susednými stanicami zabezpečoval už na prvej parostrojnej železnici Slovenska medzi Marcheggom a Bratislavou elektrický ihlový telegraf sústavy Bain-Eckling (jednotlivé písmená a číslice boli v príjmacej stanici vyjadrované rôznymi kombináciami výchyliek ihly, pohybovanej dvoma elektromagnetmi riadenými z vysielacej stanice). Od roku 1855 sa začali postupne nahradzovať rycími prístrojmi sústavy Morse.

Rycí telegrafný prístroj MORSETelegrafné prístroje si vyžadovali pomerne kvalifikovaných pracovníkov, ktorí boli iba v stanicich a strážnici trate takúto kvalifikáciu nemali. Preto pre komunikáciu medzi stanicou a priľahlým medzistaničným úsekom zabezpečovali tzv. košové návestidlá, odovzdávajúce správu od stanovišťa k stanovišťu. Zariadenie pozostávalo z drevených stožiarov 8 až 10 m vysokých a rozostavaných na dohľad pozdĺž trate. Na stožiare boli povyťahované prútené koše, ktoré svojou polohou vyjadrovali informácie o chode vlakov alebo o nepravidelnostiach vo vlakovej doprave. Okrem optického telegrafu boli v začiatkoch používané tiež červenobiele návleky na nárazníkoch posledného vozňa alebo rôznofarebné zástavky na tendri rušňa.

Nevýhody optickej telegrafie viedli od začiatku 60. rokov k jej nahrádzaniu priebežným zvonkovým návestením. Najdôležitejšie informácie boli pri tomto systéme vyjadrené skupinami zvonkových úderov s rôznymi intervalmi medzi jednotlivými údermi. Technicky bolo zariadenie realizované ako liatinový zvon (umiestnený na streche strážneho domčeka), na ktorý udieralo kladivo ovládané špeciálne upraveným hodinovým strojom, spúšťaným elektrickým impulzom z miesta, odkiaľ sa návesť dávala a automaticky sa zastavujúcim po každom zvonkovom údere. Elektrický impulz pri prvých zariadeniach mal charakter prerušenia stáleho prúdu. Na území Slovenska použila tento systém StEG v roku 1861. Paralelne so zvonkovým návestením sa staršia optická telegrafia používala ešte aj po celé 60. roky.


Elektrické vedenie pre telegrafiu a neskôr i pre zvonkové návestenie bolo od začiatku budované ako vzdušné. Po zavedení zvonkového návestenia bolo zvonkové vedenie stavané ako oddelené od telegrafného vedenia. Až v roku 1866 upravila StEG zvonkovú linku medzi Marcheggom a Bratislavou na telegrafickú korešpondenciu.

Azda najcharakteristickejšou úlohou odvetvia bolo sprostredkovanie prenosu správ medzi stanovišťom na trati alebo v stanici a idúcim vlakom. Prvými návestnými prostriedkami pre tento účel sa stali červené zástavky, signalizujúce blízkosť stanice. Rušňovodič tu musel zvýšiť opatrnosť, spomaliť a byť pripravený podľa potreby aj zastaviť. Zástavky spočiatku neboli v noci osvetľované, rastúca hustota vlakovej dopravy si však už začiatkom 50. rokov vyžiadala postaviť pred stanice veľké stabilné lampáše s červeným svetlom. Z týchto návestidiel sa v prvej polovici 60. rokov vyvinuli prvé dištančné návestidlá. Išlo o otočné kruhové terče umiestnené 500 až 600 m pred stanicami, obsluhované jednodrôtovým drôtovodom zo stanice a povoľujúce resp. zakazujúce vjazd do stanice. V noci sa signalizovalo návestidlo dovolený vjazd zeleným svetlom a zakázaný vjazd červeným svetlom.

Dištančné mechanické návestidloPre návestný styk medzi strážnikmi trate a vlakovým personálom sa od začiatku uplatňovali ručné, plechové alebo prútené návestné terče, v noci rôznofarebné svetlá. Je zaujímavé, že na začiatku počas dňa nebola rozhodujúca farba terča, ale spôsob jeho použitia. Obvykle mal červeno-bielu farbu. Pokojne držaný terč signalizoval návesť „pomaly“ a mávanie terčom nad hlavou návesť „stoj“. V noci platila červená farba ako návesť „stoj“, zelená farba „pomaly“ a biela farba „voľno“. Pre signalizáciu nebezpečenstva sa začali používať výbušky plnené spočiatku čiernym prachom, neskôr i traskavou ortuťou a roznecované troma perkusnými roznetkami v podobe zvláštnych klobúčikov.

Použitie vlečných výhybiek na prvých železniciach bolo nemysliteľné bez náležitého signalizovania ich polohy. Spočiatku boli na výmenníkoch umiestňované lampáše, otáčajúce sa súčasne so zmenou polohy výhybky a svietiace do rôznych strán svetlami rôznych farieb. Od roku 1850 sa začalo používať osvetľované návestné výhybkové teleso, signalizujúce polohu výhybky tvarom svetelného obrazca (Benderovo a neskôr aj Weichmannovo výhybkové teleso). Návesti sa uplatňovali i po zavedení výhybiek s jazykmi.


Výhybkové návestné teleso konštrukcie Bender a WeichmannPre dorozumievanie medzi rušňovodičom a vlakovým personálom slúžila už od začiatku parná píšťala. Rušňovodič ňou dával vlakovej čate návesti signál pre obsluhu brzdy. Dorozumenie (návesti „Pomaly“ a „Stoj“) sprostredkoval zvon umiestnený na tendri rušňa a ovládaný ktorýmkoľvek členom vlakovej čaty návestným povrazom, natiahnutým pozdĺž celého vlaku. Od 60. rokov bol návestný zvon na tendri odstraňovaný a návestný povraz ovládal priamo píšťalu rušňa.

Spoľahlivé zisťovanie uvoľnenej trate po prechode vlaku strážnikmi trate alebo staničným personálom, umožňovali už na prvých železniciach návesti označujúce koniec vlaku. Pre tento účel boli na území Slovenska používané na poslednom vozni vlaku dva lampáše svietiace vzad zeleným a vpred (k rušňu) bielym svetlom. Pri jazde vlaku v noci bol začiatok označovaný dvoma bielymi svetlami. Farby návestných svetiel na čele i konci vlaku sa neskôr viackrát zmenili, princíp však zostal zachovaný.


Zábrana v podobe reťaxe, zdvíhanej naprieč cestnou komunikáciouUsmerňovanie pohybu cestujúcich v staniciach a informovanie staničného personálu zabezpečovali signály dávané staničným zvonom (obvykle návesti „Vlak sa blíži“, „Príprava na odchod“, „Pristaviť rušeň k vlaku“, „Odchod“ a „Zákaz odchodu“).

Pre ochranu priecestí bol už v tomto období vyvinutý celý rad zariadení – od jednoduchých reťazí, zdvíhaných naprieč komunikáciou krížiacou železnicu, cez odsúvateľné brvná až po brvná otočné okolo zvislej alebo častejšie vodorovnej osi. Diaľkové manipulovanie so zábranami zabezpečoval už v tomto období jednodrôtový pohon, spojovaný s predzváňacím zariadením.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.