Prvé objekty železničnej architektúry na Slovensku postavili v Bratislave a jej okolí. Rohová staničná budova konskej železnice na bratislavskej Krížnej ulici bola vôbec prvou stanicou obdobia pred parnou trakciou vo vtedajšom Uhorsku. O necelé desaťročie neskôr (v roku 1848) bola postavená na začiatku dnešnej Pražskej ulice ďalšia železničná stanica v Bratislave. Do tohto koncového nádražia s koľajiskom na umelom násype pozdĺž Pražskej ulice prišiel prvý parný vlak z Viedne, začínajúci úvodnú kapitolu dejín železníc na Slovensku.

Železničné stanice tohto pionierskeho obdobia sa ešte podobajú na iné typy mestských stavieb, najmä na obytné domy, mestské paláce a zatiaľ sa výraznejšie neprejavujú ako samostatný architektonický druh. Architektúra mestských železničných staníc nadväzuje na vtedy módne princípy klasicizmu svojou pravidelnou, pokojnou kompozičnou osnovou, symetriou, snahou o monumentalitu a typickými tvaroslovnými prvkami: tympanónmi, klasicistným tvarovaním ríms, okenných a dverných otvorov. Avšak už v tomto období sa začali uplatňovať prvky a detaily, ktoré boli neskôr typické práve pre nádražia. Napríklad nárožná veža s hodinami stanice na Krížnej ul., alebo prekrytie koľajíšť na násype nad Pražskou ulicou.

Bratislavská výpravná budova Uhorskej centrálnej železniceV druhej tretine minulého storočia boli na trati z Bratislavy do Štúrova postavené prvé stanice na slovenskom vidieku. Architektúru prvotných typových objektov, prevzatých ešte z rakúskej Južnej železnice, predstavuje stanička v Bernolákove. Skromná priestorová koncepcia pozdĺžneho prízemného objektu so sedlovou strechou, stredným a krajným rizalitom (t.j. časť objektu predstupujúca pred fasádu) je originálnym príkladom typizovanej stanice svojej veľkostnej triedy. Tento typový rad staníc na našom prvom železničnom ťahu neskôr nahradili známe typizované stanice „železničného slohu“, ktorý u nás prevládal až do vzniku ČSR v roku 1918.


Výpravná budova Tiskej železnice v Košicich okolo roku 1896 (budova vpravo)Na východnom Slovensku pôvodná, dnes už nejestvujúca košická železničná stanica patrila – spolu s miskolcským a ľvovským nádražím – k veľkolepým realizáciám železničnej architektúry na východ od Budapešti. Tiská železnica, ktorej bolo košické nádražie súčasťou, mala stanice s architektonickými prvkami, vychádzajúcimi z romantického, pseudogotického slohu. Štíty, veže, vežičky pôsobivo obohacovali architektonický výraz staničného objektu a boli zdobené typickými oblúčikovými vlysmi. Rímsy a obruby okenných a dverných otvorov boli dekorované romantizujúcimi tehelnými, kamennými alebo štukovými prvkami. Súčasťou košickej stanice bola drevená staničná hala prekrývajúca tri koľaje. Čelá tejto haly boli zdobené výraznou drevenou dekoráciou.

Objekty z prvého obdobia slovenskej železničnej histórie boli v neskorších obdobiach často prestavované a prispôsobované novým podmienkam.