Rímska republika

Rímska republika

A, počiatok rímskej republiky

Počiatok rímskej republiky sa datuje vyhnaním posledného kráľa po búrlivom zhromaždení roku 510 pred n. l. Ináč podľa rímskych historikov nesprevádzali zmenu štátnej formy žiadne revolučné premeny, kráľa vystriedali volení úradníci – prétori, neskôr konzuli. Zachovaná ostala celá štátna organizácia kráľovského Ríma a nič sa nezmenilo ani na hospodárskom a spoločenskom postavení jednotlivých tried a skupín rímskeho obyvateľstva. Zmena na čele sa vykonala podľa práva, ktoré rímsky ľud ešte po stáročia považoval za neodňateľné – právo odstrániť tyrana. Za prvých konzulov zvolili Lucia Junia Bruta a Publia Valeria Publicolu.
O prvých rokoch republiky vieme veľmi málo, republika si musela vydobyť svoje postavenie medzi susednými kmeňmi – Sabinmi, Aequami, Volskami, Hernikmi, Latinmi a vládcami apeninského poloostrova – Etruskami.
Res republica, znamená doslova „vec verejná“, „vec všetkých“, aj keď to bolo podľa toho ,k to mal koľko majetku a moci.
Vládnucou triedou boli už od predrepublikánskych čias patriciovia, ktorí vlastnili väčšinu pôdy. Ovládanou triedou boli plebejci, ktorých bola väčšina. Oproti týmto slobodným triedam stáli otroci. Rozpor medzi slobodnými a otrokmi bol základný rozpor rímskej spoločnosti.
Pôda bola v Ríme jednak verejná, jednak pridelená do vlastníctva. Vlastníctvo pôdy sa pokladalo za posvätné a nedotknuteľné. Zápas o pôdu prebiehal medzi patricijmi a plebejcami dlhé obdobie a nikdy sa nevyriešil, tak ako boj plebejcov za práva zastávať úrady, uzatvárať manželstvá s patricijmi. Boj vyvrcholil odchodom plebejcov na Svätý vrch za riekou Amien okolo roku 494 pred n. l., čo sa v histórii označuje ako secessio plebis „vysťahovanie sa ľudu“. Patriciovia sa konflikt usilovali vyriešiť bez krvipreliatia a tak poslali vyjednávača Menenia Agripu a na základe jeho podobenstva štátu s ľudským telom dosiahli zmierenie, beztrestnosť a právo voliť zástupcov plebejcov tribuni plebis „tribúnov ľudu“ s neobyčajne širokou právomocou. Neskôr sa počet tribúnov rozšíril na desať a stali sa najvplyvnejšími úradníkmi rímskej republiky – čo bolo na jej prospech.
Aj naďalej pokračoval boj medzi patricijmi a plebejmi, roku 449 pr. n. l. dosiahli prijatie „zákonov 12 dosák“, ktoré dávali rovnaké práva všetkým okrem jednej výnimky a to manželstva medzi patricijmi a plebejcami, čo dosiahli až zákonom tribúna Canuelia roku 444 pr. n. l. Roku 287 pred. n. l.

dokonca jeden konzul musel byť vždy plebejec.
Boje medzi týmito triedami otriasali štvrť tisícročia rímskou republikou a skončili zánikom patricijov a plebejcov ako spoločenských tried.
Rímska republika bola formálne demokratický štát slobodných občanov, jej zriadenie bolo však aristokratické. Nezmenili to ani boj patriciov s plebejcami, ktoré viedli k rozšíreniu politických práv občanov, ale moc ostala v rukách úzkej privilegovanej vrstvy. Voči otrokom bola jasne a otvorene neobmedzenou diktatúrou.
Suverénom, t.j. zdrojom a nositeľom zvrchovanej moci bol podľa nepísanej ústavy ľud, „rímsky národ“ zo začiatku tvorený patricijmi a po reforme pripisovanej Serviovi Tulliovi aj plebejci. Zvrchovanú moc vykonával ľud priamo na zhromaždeniach a nepriamo prostredníctvom senátu a úradov. Ľudové zhromaždenia boli tri:
- najstaršie comitia curiata pochádzali z predštátnych čias a udržiavali sa viac-menej z úcty k tradícii. V ich pôsobnosti boli veci rodinného práva a formálne udeľovanie moci úradníkom.
- comitia centuriata mali rozhodujúci význam na začiatku republiky – mali právo vydávať zákony, voliť najvyšších úradníkov a rozhodovať o odvolaniach proti najvyšším trestom.
- comitia tributa vznikli po prvej secesii ľudu za bližšie neobjasnených okolností. Spočiatku vydávali len uznesenia týkajúce sa plebejcov (plebiscita), neskôr dostali súdnu právomoc a nakoniec právo vydávať zákony pre celý rímsky ľud. Boli také významné, že si do nich vymohli prístup i patricijovia.

Senát bol pôvodne poradným orgánom kráľa, neskôr najvyšších úradníkov. Pozostával z najvplyvnejších a najbohatších občanov, mal najvyšší dozor nad štátnym hospodárstvom, rozhodoval o veciach vojny a mieru, viedol zahraničnú politiku, menoval vyslancov, bol najvyšším ochrancom náboženstva. Zdá sa akoby ostatné orgány republiky boli voči senátu zbytočné alebo bezvýznamné, ale senát nemal zákonodarnú , súdnu právomoc a nemohol vymenovávať úradníkov. Všetky jeho uznesenia mohli tribúni ľudu vetovať.
Spočiatku bolo senátorov 300, za Cézara už 900, neboli volení ale menovaní doživotne.

Úrady a úradníci sa nazývali magistratus, úrady samy honores, moc úradníkov potestas, niektorí ešte imperus. Boli to čestné a neplatené funkcie. Najvyššími úradníkmi boli dvaja consuli (od radiť sa, starať sa), ktorí boli predovšetkým velitelia armády. V čase ohrozenia sa menoval diktátor s neobmedzenou právomocou.
Prétor bol úradník vykonávajúci súdnu právomoc konzulov, kvestori boli nižší súdni úradníci, spočiatku vyšetrovali zločiny a neskôr mali na starosť štátnu pokladnicu.

Z ostatných nižších úradníkov mali význam edilovia povinní dozerať na bezpečnosť, čistotu v meste, trhy, ceny, miery a váhy, cenzori zaraďovali a ohodnocovali majetok ľudu, niektorí úradníci a úrady boli stanovované len na určitú dobu alebo mimoriadne. Rímska sústava úradov bola v neskorších dobách dávaná za vzor dokonalosti.

Rimania ak si zaslúžia rešpekt ako organizátori štátnej správy, tak si ho dvojnásobne zaslúžia ako právnici. Ich právo sa dodnes prednáša na univerzitách všetkých krajín, kde vládne poriadok dôstojný človeka.
Najstaršie právo bolo obyčajové a prelínali sa v ňom „božie prikázania“ so „zvyklosťami predkov“. Potreba písaného zákonodárstva vyvrcholila roku 449 pred. n. l., kedy bol vyhlásený leges duodecim tabularum – zákony dvanástich dosiek, ktoré sa opierali o grécke právo. Od tých čias sa považujú za hlavný prameň rímskeho súkromného i verejného práva. Najväčšie práva mali rímski občania Civis Romanus a požíval plnú ochranu štátu. So vzrastom moci rímskeho štátu rástla i prestíž rímskeho občianstva, pričom postupne sa romanizovala celá Itália.

Štát a právo sú nadstavbou hospodárskej základne. Spočiatku bol Rím poľnohospodárske mesto pozostávajúce z roľníckych osád a dvorcov, ktoré boli obohnané hradbami. Prácu v poľnohospodárstve považovali Rimania po stáročia za jedinú fyzickú prácu, ktorá sa zlučuje s dôstojnosťou slobodného občana. Najskôr malé pozemky sa výbojmi koncentrovali do rúk veľkostatkárov – latifundistov, kde sa vo veľkej miere využívala práca otrokov. Hlavné produkty boli pšenica, jačmeň a ovos, v záhradníctve sa dorábali strukoviny a zelenina, v ovocinárstve jablká, hrušky, figy, orechy, slivky a gaštany. Od dávnych čias sa pestovali olivy a víno. Dôležitá bola živočíšna výroba, najmä chov hovädzieho dobytka, oviec, ošípaných a koní, za viac ako doplnok sa považoval chov hydiny a včiel. Tieto produkty doplnené o dary mora boli základom rímskej stravy – pestrej a zdravej.

Remeslo sa od poľnohospodárstva oddelilo pomerne neskoro, pretože bolo považované za „špinavé“ a zaoberali sa ním hlavne otroci a prepustenci. Aj tak má remeslo v Ríme dlhú tradíciu, aj keď do nich zaraďovali aj učiteľov a lekárov, vážnosť dosiahli len vynikajúci predstavitelia týchto povolaní v službách patriciov a nobility.

Obchod bol v najstaršom Ríme výhradne výmenný a obmedzoval sa na mesto a najbližšie okolie. Zo vzdialenejších krajín Rimania kupovali len kovy a lepšie remeselné výrobky. Peniaze sa objavili až v prvých storočiach republiky. Meradlom bol najskôr dobytok (pecus a z toho pecunia – peniaze), neskôr kúsky medi, neskôr s obrazom býka, Pegasa a napokon mince z medi (assy), denáre zo striebra a sestercie, od roku 217 pred n. l.

zlaté aurusy.
Mena bola 1 aurus = 100 sesterciov
1 denár = 10 assov
1 sestercia = 1/4 denára

Neskôr sa rozvíjal obchod intenzívnejšie, hlavne námorný, až v 3. Storočí pred n. l. obsiahol celé Stredomorie a postupne sa ho zmocnila trieda jazdcov, rozmáhalo sa úžerníctvo.

Štátne hospodárstvo malo spočiatku malý význam, úradnícke funkcie boli neplatené, vojaci si výzbroj zaobstarávali sami, verejné stavby sa financovali z vojnovej koristi. Dane sa platili len určité obdobie – asi od roku 406 – 167 pred n. l., keď sa vo vojsku zaviedol žold. Potom vzhľadom na veľké zisky z vojnovej koristi rímsky ľud neplatil pravidelné dane (odvtedy sa to stalo len u občanov Monaka a Kuvajtu). Štátne príjmy platili provincie, nájmy zo štátnej pôdy a prístavných a colných poplatkov, živnostenské poplatky a platby za vodovody.

Vojenstvo v rímskej republike bolo na vysokej úrovni. Základnou bojovou jednotkou bola légia – tvorená bola asi 4500 mužmi z ktorých 3000 bolo ťažkoodencov, 1200 ľahkoodencov a 300 jazdcov. Pechota sa delila na 30 manipulov (zväzkov), každá manipula mala dve centúrie (stotiny) a jazda na 10 turmov (čiat).
Ťažkoodenci sa delili podľa veku na:
- mladší – hastáti (od hasta – kopija)
- muži stredného veku – princeps (predný, hlavný)
- starší – triárovia (v treťom rade)

Hlavnú bojovú silu tvorili ťažkooodenci, pôvodne bojovala jako falanx v zovretom šíku päťsto mužov v šiestich radoch, neskôr nahradil falangu voľnejší acies triplex, trojradový šík. Jazda zvyčajne prenasledovala utekajúceho nepriateľa. Légie sa vyznačovali presným vedením a rozdelením funkcií a hodností. Od začiatku mali rozmanité symboly a odznaky (ozdobné žrde alebo zástavy s odznakom orla) a ich strata sa považovala za najväčšiu potupu. Za statočnosť sa udeľovali vyznamenania, najväčším vyznamenaním pre veliteľa bol „triumf“ – slávnostný sprievod z Martovho poľa do Jovovho chrámu na Kapitole. Povoľoval ho senát ak vojvodca dosiahol konečné víťazstvo vo vojne alebo rozšíril rímske územie.
Vojnové umenie bolo v Ríme jediné, ktoré stálo za to rozvíjať a bez rímskej armády by nebolo Ríma.


B, boje o Rím, výboje v Itálii

Priebeh bojov na počiatku rímskej republiky je zahalený napriek neskorším opisom historikov zahalený v temnotách. Vojna s Porsenom trvala podľa tradície niekoľko rokov, Etruskovia neustále napádali Rím, ktorý bol ich hlavným strategickým cieľom. Roku 506 pred n. l.

Latinovia s kúmskými Grékmi porazili v bitke pri Arcii Etruskov na hlavu a to bol začiatok ich konca.
Kmene Sabinov si Rimania podriadili zbraňou aj diplomaciou – časti kmeňov dovolili prisťahovať sa do Ríma a prijať rímske občianstvo, ostatní sa s Rimanmi zmierili až okolo roku 449 pred n. l.
Latinovia bojovali s Rimanmi s prestávkami neustále až ich porazil roku 493 pred n. l. konzul Spurius Cassius a uzavrel s latinskou federáciou zmluvu o mieri a spojenectve.
Rimania a Latinovia sa už spoločne bránili proti prenikaniu horských kmeňov – Aequov, Volskov a Hernikov a nakoniec po ťažkých bojoch tieto kmene rozdrvili.
Na Rím mali veľký vplyv aj iné udalosti , a to grécko-perzské vojny. Grécka civilizácia dosiahla takú úroveň jako nijaký národ na planéte predtým a nechcela si dať vládnuť od „barbarov“. Grécke mestské štáty sa spojili proti nepriateľovi a postupne ho známymi míľnikmi hrdinstva – Termopyly, Maratón, Salamis, Plataje, Mykalé porazili a zachránili svoju civilizáciu, bez ktorej by sme si nevedeli neskorší vývin Európy a Ríma nevedeli predstaviť. Porážkou Peržanov a ich spojencov Kartágincov boli oslabení aj Etruskovia a po bitke pri Kúmach stratili svoju moc. To využili Galovia, ktorí roku 390 pred n. l. dobyli a obsadili Rím.
Galovia, vlastným menom Kelti či Celti, boli pozoruhodným národom staroveku. Žili na území Álp a rozšírili sa po Francúzsku, v strednej Európe a zčasti aj v Malej Ázii. Jeden z ich kmeňov dal Čechám názov Boiohemum, čiže Bohémia. Jeden z kmeňov sa usadil i na juhozápadnom Slovensku, najzápadnejší Galovia sú Walesania, Íri a Škóti. Staroveké správy ich opisujú jako bojovný ľud, nie príliš disciplinovaný, ktorý rád dobre jedol a pil a zakladal si na duchaplných rečiach (dodnes je známy tzv. „galský humor“). Galovia nikdy nevytvorili štát.
Aby Rimania zachránili svoje mesto, ponúkli Galom výkupné, čo bolo jediný krát v histórii rímskej republiky. Potom uštedrovali Galom len porážky, poslednú zničujúcu im uštedril roku 349 pred n. l. Lucius Furius Camillus, o čom sa správa dostala až do Atén a o Ríme sa začalo hovoriť už aj vo svete.
Po galskom vpáde postavili Rimania okolo mesta hradby, ktorých časti za zachovali až podnes.

Ďalšie vojny viedli Rimania so Samnitmi, ktoré trvali s prestávkami vyše pol storočia. Keď sa skončili, územie Ríma sa tiahlo od rieky Rubikon až po hraničné mysy južnej Itálie. Bitka pri Sentine roku 296 pred n. l. sa stala významným míľnikom na ceste ovládnutia Itálie. Etruskovia uzavreli s Rimanmi spojenectvo, Galovia odtiahli na sever, Samniti sa stiahli na juh. Na juhovýchode ostali mocné grécke mestá, ktorých existencia však Rimanom neprekážala, naopak vždy sa postavili na ich obranu.

Nakoniec grécke mestá sa dostali postupne pod rímsku nadvládu, aj keď sa im v tom pokúšal zabrániť známy vojvodca Pyrrhos. Po vojnách s ním a jeho smrti bola Itália zjednotená pod mocou Ríma. Nie však jako centralizovaný štát, ale jako federácia miest, kmeňov a kolónií, uznávajúcich zdanlivo rovnoprávnymi i otvorene nanútenými zmluvami zvrchovanosť rímskeho národa.
Dobytím posledného nezávislého mesta – Volsínií, dnešnej Bolseny roku 265 pred n. l. bola konečne celá Itália zjednotená.
S rastom moci rástlo aj mesto Rím, z drevenej dediny sa zmenilo na mesto z tehál a kameňa.
Aj keď Rím dosiahol nesmierne úspechy, dosiahol ich za nesmiernu cenu. Platil za ne životmi a mrzačením svojich mužov, slzami matiek a žien, askézou v správaní i v jedle, degeneráciou zábavy na hry gladiátorov a triumfy vojvodcov.
V štáte, ktorý je neustále vo vojne a mier považuje len a príležitosť na prípravu novej vojny, to nemohlo byť ináč. Rím však len čo dobyl Itáliu, pozeral ďalej – na severe bola Galia, na východe Grécko a Ázia, na juhu nebezpečné Kartágo!






C, Rím vládcom stredomoria

V stredomorí mal Rím priaznivú situáciu. Jediným vážnym nepriateľom Ríma v tejto oblasti bolo Kartágo. Pravé styky medzi nimi prebehli v prvých rokoch republiky. Ich výsledkom bola zmluva o obchodných stykoch a vzájomných sférach záujmov. Napätie medzi nimi nastalo po vylodení Kartágincov pri Tarente v r. 272 p. n. l. Zámienkou pre boj bolo oslobodenie Massane Kartágincami ( mali im pri tom pomôcť Rimania) a ich následné ohrozovanie rimanov z obranných postavení mesta. Tento spor sa vyriešil diplomatickou cestou, po ktorom Kartáginci ustúpili. Tú neuznali Kartáginci hlavný velitelia a vyhlásili Rímu vojnu. Rímske ľudové zhromaždenie v tom videlo možnosť získania veľkého bohatstva. Podobný názor mala aj Kartáginská vládnuca vrstva. V tejto vojne išlo hlavne o korisť. Túto vojnu charakterizoval V. I. Lenin výrokom: „Vojna Ríma s Kartágom bola na obidvoch bojujúcich stranách imperialistická.“
Začiatok prvej púnskej vojny bol dramatický. Kartáginci obľahli mesto, ale stále obkladali útok. A tak ich r. 264 p. n. l. donútil A. C. Caudex ustúpiť a o rok neskôr ich porazil M. V. Maximus Messanský. Na zemi mali prevahu Rimania a na mori Kartáginci. Prvé stretnutie Rímskeho a Kartaginského loďstva došlo r. 260 p. n. l. pri Liparských ostrovoch. Kartáginci tam zajali 17 Rímskych lodí. Ďalšia bitka bola pri poloostrove Mýl. Túto bitku vyhrali Rimania. Najväčšia bitka na mori sa odohrala pri myse Eknomon v r. 256 p. n. l. Rimania mali 330 lodí a 140 000 mužov a Kartáginci mali 350 lodí a 300 000 mužov.

Túto bitku vyhrali Rimania. Rimania stratili 24 lodí, ale zajali 64 lodí a hlavne vylodili svoje vojská v Afrike. Nadchnutý týmto víťazstvom stiahli loďstvo a nechali tak pozemné vojsko bez podpory. Spočiatku sa vojsku darilo dobývať púnske mestá, neskôr ich obsadzovali bez boja. Získali podporu númibských a líbyjských kmeňov a postupovali na Kartágo. To im ponúklo mier, ale Rimania ho odmietli a tak Kartáginci najali žoldnierske vojsko na čele so spartským vojvodcom Xanthippom ktorý ich roku 255 p. n. l. porazil, v tomto roku prišli Rimania v búrke o loďstvo. Rimania znovu odmietli mier a tak sa Kartáginci vylodili na Sicílii, ale rímsko grécke vojsko ich donútilo ustúpiť. A keď roku 242 p. n. l. prišli aj o loďstvo ponúkli Rímu mier. Bol to mier víťaza s porazeným. Mierovými podmienkami bolo vyprázdnenie Sicílie a zaplatenie 3200 talentov (vyše 83 000 kg striebra). Tvrdé vymáhanie striebra Kartágincami od númibských a líbyjských kmeňov a vešanie ich náčelníkov na kríž spôsobilo vznik revolúcie. Vzbúrili sa žoldnierske vojská lebo nedostali sľúbenú korisť. K nim sa pridalo aj obyvateľstvo. Revolúciu potlačil Hamilkar Barkas. O túto situáciu v Kartágu sa Rimania nestarali, zmocnili sa však Sicílie, Sardínie a Korziky a zmenili sa tak na skutočnú ríšu. Menšími epizódami sú ilýrska vojna ktorá bola v rokoch 229 až 228 p. n. l. ktorá viedla k spojenectvu s Grékmi a zisku ostrova Korfu. A vojna s Gálmi v rokoch 225 až 222 p. n. l. , ktorých porazili a upevnili si tak hranicu na severe. Kartágo považovalo mier z roku 241 p. n. l. za vynútené prímerie. Aby získali moc a bohatstvo zmobilizovali finančné prostriedky, za ne kúpili žoldnierske vojsko a zaútočili na Pyrenejský poloostrov. Územie ktoré dobili prevyšovalo rozlohou stratenú Sicíliu, Korziku a Sardíniu. PO šiestich rokoch sa cítili dosť silný aby zaútočili na Rím pod vedením Hannibala. Druhá púnska vojna sa začala Hannibalovým útokom na Murvierdo pri Valenci v roku 220 p. n. l. . Písal sa rok 218 a Rimania vyhlásili Kartágu vojnu, ktorá trvala až do roku 201 p. n. l. .Hannibal podnikol pochod cez Alpy a napadol ich od chrbta. Porazil ich v bitkách pri rieke Ticine a pri riekeTrebii. Potom postupoval na Rím. Najväčšou porážkou Rimanov bola bitka pri Trasimentských jazerách. Bitka pri Kannách sa skončila porážkou Rimanov. Rimania tu prišli o 70 000 mužov. Po tejto bitke odmietli Rimania ponúkaný mier a tak Hannibal diplomatickou cestou spôsobil rozpad ríše a posilnenie svojho vojska.

R4ímu zostali verný len Latinovia, Etruskovia, Sabinovia a juhoitalskí Gréci. Ale Rimania sa nevzdali a roku 211 p. n. l. dobili Kapuu na Sicílii, roku 210 p. n. l. Akragás a rok nato aj Tarent. Roku 209 p. n. l. padlo Nové Kartágo. Rimania posilnený týmito víťazstvami sa vylodili v Afrike s 30 000 mužmi. Tu porazili roku 202 p. n. l. Hannibala a nadiktovali Kartágu mier. Prestávkou medzi ďalšou púnskou vojnou bola Grécko Rímska vojna proti Macedónii a Sýrii. Prebiehalo množstvo konfliktov ktoré viedli ku porážke Macedónie, aj Sýrie. Po vojne vznikali roztržky medzi Grékmi a Rimanmi čo viedlo Grékov k vyhláseniu vojny Rimanom. Rimania bez problémov porazili Grékov roku 146 p. n. l. Zámienkou tretej púnskej vojny boli ekonomické dôvody a hlavne obava z rastúcej sily Kartága. Vojna sa začala roku 147 p. n. l. obliehaním a v o rok neskôr začali útok na mesto ktoré ešte toho rohu dobili. Po vyplienení mesta ho Rimania zrovnali zo zemou a o sto rokov neskôr na jeho mieste založili vlastné mesto. Výsledkom púnskych vojen bolo získanie novej provincie a nesmierneho bohatstva. A keď roku 133 p. n. l. získali Rimania aj Áziu mali dovedna už sedem kolónii. Z nich plynulo Rímu obrovské bohatstvo. Za necelého polstoročia sa Rím stal najmocnejším štátom v Stredozemnom mori. D, občianske vojny

Počas vojny s Kartágom sa v Ríme zmenila politická situácia. Bohatstvo s vojny dostávali bohatý, zatiaľ čo chudobný ešte viac chudobneli. Roľníci, keďže museli ísť do vojny prichádzali o svoje majetky, pretože sa dovážalo lacnejšie obilie z provincií. Boj sa rozpútal kvôli požiadavkám na rozsiahlu pozemkovú reformu a rozšírenie práv občanov. Na čelo tohoto boja sa postavili Tiberius a Gaius Gracchovci. Tiberius, ako tribún ľudu, obnovil zabudnutý zákon o vlastníctve pôdy z roku 367 p. n. l. . Chcel uzákoniť demokratickú reformu súdnictva, skrátiť vojenskú službu a iné. Bol však zavraždený v pouličnej bitke. Po ňom sa stal tribúnom ľudu jeho brat Gaius. Ten pokračoval v tom čo začal jeho brat. Zjednotil všetky plebejské vrstvy proti senátu, to spôsobilo odhlasovanie jeho prvého zákona, ktorým pohnala zodpovednosť tých, ktorý v boji proti jeho bratovi porušili zákon. Tí boli potom vypovedaný z Ríma. Druhý zákon rozšíril práva rímskych občanov obvolať sa proti ťažkým trestom na ľudové zhromaždenie. Tretí zákon ustanovil, že štát musí chudobným občanom dať obilie za najnižšiu cenu. Každý jeho zákon vyvolal v senáte odpor, ale jeho zákon o udelení Rímskeho občianstva spojencom vyvolal boj ktorý skončil jeho smrťou.

Po nej sa rozpútal teror, ktorého cieľom bolo zlikvidovať jeho hnutie. Výsledkom teroru bolo 3 000 mŕtvych prívržencov.
Roku 132 p. n. l. sa vzbúrila Ázia a v roku 125 p. n. l. ho napadli Galovia, ktorých v roku 118 p. n. l. porazili a vytvorili tak novú provinciu Galiu. Od pirátov získali aj Baleáry. V Rímskej republike v týchto časoch vypukla korupcia, nielen v politike, ale aj v armáde. Podplácali sa senátori, ľudoví tribúni, vojenskí hodnostári, ľudia sa zbavovali nepriateľov vraždami. V rokoch 113 až 101 p. n. l. bojovali proti Germánskym kmeňom a nakoniec ich porazili. Vyzeralo to tak, že Rím prekonal svoju vnútornú krízu. Skorumpovaný vedúcich ľudí nahradili čestnými a na čelo armády sa dostal skvelý vojvodca Gaius Marius. Chudobný ľudia sa mohli stať žoldniermi. Z jedným problémom so však nevedeli vyrovnať. Bolo to udelenie rímskeho občianstva italským spojencom. Preto im títo spojenci vyhlásili vojnu, ktorá trvala od roku 90 do roku 88 p. n. l. . Rím ustúpil a udelil im občianstvo. Po tejto vojne tu vznikali politické strany. Bola to strana rímskeho ľudu, ktorá sa domáhala pozemkovej reformy a dostala názov populári (populus – ľud). A strana senátorskej nobility, ktorá hájila konzervatívne princípi, dostala názov optimáni (optimus – najlepší). Hlavnou oporou populárov bolo ľudové zhromaždenie a hlavnou oporou optimánov bol senát. Politický boj sa postupne menil na pouličný boj, až roku 100 p. n. l. sa premenili na občiansku vojnu. Na čele populárov stál Gaius Marius a na čele optimánov Lucius Cornelius Sulla. Sulla bol poverený potlačením nepokojov v Ázii a v Grécku. Keď sa vrátil do Ríma, dal bez súdu popraviť dvanástich úradníkov republiky a donútil Mariusa ujsť. Potom sa vybral do Grécka potlačiť nepokoje. Marius to využil a vrátil na čele armády obkľúčil Rím a po piatich dňoch sa Rím vzdal. Marius potom vyvraždil všetkých optimátov a nastolil vlastné, lepšie zákony. Sulla sa vrátil z Grécka a po viacerých bitkách ich definitívne porazil pri Kollinskej bráne roku 83 p. n. l. . Svoju vládu začal zabíjaním politických protivníkov podľa zoznamu. Zaviedol reformy, ktoré uvrhli Rím o stáročia dozadu. Najväčšiu moc mal diktátor. Republika bola odsúdená na zánik.
Už po Sullovej smrti vznikli v meste nepokoje. Búril sa najme proletariát. Všetci chceli zmeniť Sullove reformy. Prvý sa o to pokúsil Lepidus. Keď sa mu to nepodarilo mierovou cestou, pokúsil sa o to násilím. Jeho povstanie však stroskotalo. V roku 72 porazil Pompeius Sertoria a tým získal moc nad Hispániou.

Vojnové víťazstvá a reformy viedli k určitej konsolidácii v Ríme. Do úradov sa ľudia volili. Podplácanie voličov sa stalo bežným javom. Rímska republika bola v rukách bohatých. Prostriedky na ovládnutie Ríma mali Pompeius a Crassus ktorí sa však nenávideli. V roku 60 p. n. l. ich udobril a vytvoril triumvirát Gaius Julius Caesar. Caesar bol nesporne najväčšou postavou rímskych dejín. V jeho osobe sa spájali vinikajúci vojvodca, obratný politik a prezieravý štátnik. Bol cieľavedomý, sebaistý a dôsledný. V roku 59 p. n. l. sa stal konzulom. Navrhol zákony o prídele pôdy bezzemkom a vojnovým vyslúžilcom, o rokovaniach v senáte sa museli vydávať správy na verejnosť, tým obmedzil senát. Po skončení úradu konzula dostal na starosť správu Gálie, čo mu umožnilo začať neskôr vojnu. Bojoval proti spojeneckým Galom, ale aj proti nepriateľským. Po podrobení Galie podnikol výpad na Germánov a Britov. No podmanené Galské kmene sa búrili, najväčšia vzbura vypukla v roku 52 p. n. l. , na jej čelo sa postavil Avernov Vercingetorix, ale bol porazený a neskôr zabitý. Zatiaľ čo v Galii Caesar víťazil v Ríme vznikali pouličné boje. Preto roku 56 p. n. l. zvolal konferenciu triumvirov. Jej výsledkom bolo zvolenie Pompeiusa a Crassusa za konzulov v roku o rok neskôr. Mali v Ríme nastoliť pokoj. Roku 54 p. n. l. zaútočil Crassus na Mezopotámiu ale prehral a bol zabití. Toto využilo Pompeius na prebratie moci v Ríme, bez Caesarovho vedomia. V roku 51 p. n. l. sa ich spor vyhrotil a o dva roky nato už Caesar tiahol na Rím. Tu stál kameň, na ktorom bolo napísané, že sa preklína a vyhlasuje za bohorúhača a otcovraha každý, kto ju prekročí s armádou smerom na Rím. Na tomto mieste sa Caesar spýtal vojakov či chcú ísť ďalej a oni chceli a predniesol svoj slávny výrok : „ Kocky sú hodené ! “ Touto akciou sa začína zánik republiky. Posledným typom vojen sú vojny s otrokmi. K takýmto vzburám dochádzalo aj prv pasívnou formou. Po dobití Stredomoria sa tieto vzbury premenili na oveľa aktívnejšie. Prvá vypukla v roku 199 p. n. l. v Settii. Vzbura na Sicílii odštartoval sériu vzbúr. Najväčšou vzburou je vzbura vedená Spartacusom, jej jadro tvorili gladiátori a bolo do nej zapojených 150 000 ľudí. Táto vzbura prerástla vo vojnu, ktorá sa začala roku 73 p. n. l. a bola dobre organizovaná. Skončila sa roku 71 p. n. l. v Apúlii kde bol Spartacus zabitý a jeho armáda na hlavu porazená. Výsledkom bol zisk koristi a pokoja pre Rimanov a dokázal, že otroci dokázali vytvoriť ozbrojenú moc. E, zánik rímskej republiky

Tým činom začal Caesar občiansku vojnu.

Chcel lepšie využiť Pompeiovo miesto v záujme rímskeho štátu. Keď Pompeius zistil čo sa deje, utiekol z väčšinou senátorov do Grécka. A tak Caesar roku 49 p. n. l. bez boja vošiel do Ríma. Potom porazil Pompeiovo vojsko v Hispánii a prijal nový titul diktátora. Za desať dní vydal rad zákonov na ktorý už mnohý čakali niekoľko desiatok rokov. Jedenásteho dňa sa vzdal tohoto titulu a stal sa konzulom a teda aj predstaviteľom Ríma podľa zákona. Až teraz sa vybral prenasledovať Pompeiusa. Ten ho najskôr porazil v bitke pri Épeire, ale potom ho Caesar porazil v bitke pri Farzale. Pompeius ušiel do Egypta, ale tam ho dal zabiť kráľ Ptolemaios XIII. Ten potom rozpútal Alexandrijskú vojnu ktorú však prehral, takýmto spôsobom pripravil Caesar pôdu pre novú provinciu. Na čelo Egyptského kráľovstva sa postavila Kleopatra.
Po tejto vojne pokračoval v prenasledovaní pompeiusových prívržencov. Prišla však vojna s Bithýniou po ktorej Caesar poslal správu do Ríma : „ Prišiel som, videl som zvíťazil som. “ Po tejto vojne dokončil prenasledovanie pompeiusových stúpencov. V roku 46 p. n. l. oslávil štyri úspechy za víťazstvá nad Galiou, Egyptom, Farnakom a Jubom a o rok neskôr postavili jeho sochu medzi božských ochrancov Ríma. Po týchto bojoch prevzal všetku moc a stal sa pravým monarchom. Svoju moc plne využíval, aby zabezpečil vnútri ríše pokoj. Postaral sa o armádu, rímskej chudobe zabezpečil bezplatný prídel obilia a vytváral pre ňu pracovné príležitosti, udelil občianstvo gréckym lekárom a filozofom, podporoval remeslá a vydal kalendár. Tým sa stal nesmierne populárny, ale po roku 45 p. n. l. sa to začalo meniť. Keď sa chcel dať vyhlásiť za kráľa bol zavraždený. Jeho vražda vyvolala nepokoje. Nakoniec sa senát rozhodol že vrahovia nebudú potrestaný a jeho reformy zostanú v platnosti. Preto mu usporiadali veľkolepí pohreb. Dedičom sa stal Gaius Octavian. Moc získal Marcus Antonius, ktorý pobúril ľud proti Caesarovým vrahom. Tí však ušli do Grécka a pripravovali občiansku vojnu. Ale v Ríme to nebolo inak. Antonius musel potlačiť vzburu a tým sa Rím rozdelil na dva tábory. Vtedy sa z Grécka vrátil Octavian do Ríma kde sa však stretol s odporom. Rýchlo sa zorientoval, splnil závet a prijal meno Gaius Julius Caesar Octavianus a začal budovať armádu. Keď Antonius odišiel bojovať proti Decimovi Brutovi. Toto využil Octavianus a roku 43 p. n. l. porazil Antonia a tiahol na Rím, ktorého sa zmocnil bez boja. A vydal reformu, podľa ktorej mali byť Caesarovi vrahovia potrestaný jako sa patrí. Roku 43 p. n. l.

uzavrel druhý triumvirát, v ktorom sa spojil s Antoniom a Lepidom. A tento triumvirát si dali schváliť ľudovým zhromaždením. Pre toto obdobie sú typické vraždy a sprisahania. Roku 42 p. n. l. sa Octavianus a Antonius z veľkou armádou vybrali proti Marciovi Brutovi a Cassiovi. Stretli sa pri Filippách, prvú bitku prehrali, ale druhú vyhrali a Brutus s Cassius spáchali samovraždu. Po tomto víťazstve si triumviri rozdelili úlohy. Antonius mal urobiť poriadok na východe, Octavianus v Itálii a Lepidus v Afrike. Najťažšiu úlohu mal Octavián, lebo musel poraziť loďstvo mladého Pompeia. Lepidus nemal žiadne problémy a tak pomohol Octaviánovi a dobil Sicíliu. Potom mu Octavián odlákal armádu a on sa stiahol do ústrania. Tak sa stalo, že traja mocný triumviri boli dvaja. Tí sa stretli v roku 31 p. n. l. v námornej bitke. Antonius z nej ušiel a nakoniec sa zavraždil. A tak, keď sa roku 29 p. n. l. s veľkou korisťou vrátil Oktavián do Ríma a stal sa prvým cisárom.
Dejiny rímskej republiky sa skončili roku 31 p. n. l. keď po krízach, v ktorých sa zmenila na „slovo bez obsahu “, ako ju charakterizoval Caesar, zvíťazila v Ríme natrvalo samovláda. Zánik republiky neznamenal zánik rímskej kultúry a civilizácie. Ani zánik Ríma. Naopak, iba začiatok novej epochy rímskych dejín. .