Cisárová posledná bitka

V úsilí obnoviť cisárstvo stál najslávnejší generál svojich čias, Napoleón Bonaparte, proti dvom nepriateľom. Rozdelil teda svoje sily, aby ich porazil jedného po druhom. Osvedčná taktika však zlyhala. Tá správa otriasla Európou. Dňa 1. marca 1815, tri dni po úteku z Elby, sa Napoleón vrátil do Francúzska.

Vo Viedni sa Napoleónovi nepriatelia rozhodli vzdorovať jeho návratu. Z východu mali Francúzsko napadnúť veľké vojenské zväzy Rakúska a Ruska. Na severe boli narýchlo zhromaždené dve armády, aby zabránili v prenasledovaní Ľudovíta XVIII. Medzinárodnému zboru pri Bruseli, počtom 106 000 mužov, velil 46 ročný britský vojvoda z Wellingtonu, víťaz vojny na Pyrenejskom poloostrove. Necelú tretinu tvorili Briti. Ďalej na východe stálo 120 000 pruských vojakov pod velením 72 ročného maršála Gebharda Leberechta von Bluchera.

Napoleón zhromaždil štvrť milónové vojsko, z ktorého urobil dobre vyzbrojené pešie, jazdecké a delostrelecké jednotky. Väčšinu zo 128 000 dôstojníkov a vojakov, s ktorými tiahol na sever, boli veteráni z predchádzajúcich vojen. Wellington zhromaždil svoje vojská pri Quatre Bras, 35 kilometrov od Bruselu. Bluchter zaútočil neúspešne jazdectvom na Napoleóna a nariadil ústup na sever od Ligny.

Vzhľadom na porážku v Ligny sa musel aj Wellington stiahnuť od Quatre Bras a 17. júna zaujal postavenie blísko Bruselu. Wellington sústredil 68 000 svojich mužov za nízky hrebeň, nachádzajúci sa na juh od dediny Mont - Sn. Jean. Prusi zaujali postavenie pri Wevre, 16 kilometrov na východ, teda naľavo od Wellingtona, ktorý odkázal Blucherovi, že udrží postavenie Mont - Sn. Jean, ak mu pošle dva vojenské zbory. Blucher mu ich prislúbil.

Iba 1500 metrov od Wellingtonových vojsk nasadil Napoleón 75 000 vojakov do priameho útoku. V boji v severných šíkoch Hougmounte 2500 vojakov viazalo na seba 13 000 Napoleónovych mužov. Napoleón neskôr zaútočil so 16 000 mužmi na stred Wellingtonovej armády. Napoleón si myslel, že delostrelectvo a predchádzajúci útok dostatočne oslabil rady Wellingtonovej armády. Ale tie boli väčšinou ukryté za hrebeňom. Blucher poslal dva slúbené zbory, ktoré sa blížili k Wellingtonovím pozíciám.

V deň bitky trápila Napoleóna horúčka, zápal močového mechúra a hemeroidy. Preto dával nezmyselné rozkazy, ktoré si odporovali. O siedmej večer Napoleón nasadil osem oddielov cisárskej gardy, ale velenie odkázal Neyovi (najspolahlivejší z maršálov, ktorí pomáhali cisárovi vo vojnových ťaženiach). Ten síce dobyl hospodárstvo La Haire Sainte, ale Blucherove posily sa blížili. Napoleónove vojská začali bezhlavo utekať.

Napoleón unikol do Paríža a 22. júna 1815 podpísal svoju druhú abdikáciu. 15. júla ho poslali na doživotie na ostrov sv. Heleny, kde aj zomrel.

Jeho návrat k moci trval 100 dní a na bojisku pri Waterloo zanechal 25 000 mŕtvych alebo ranených vojakov. Straty spojencov predstavovali 22 000 mužov.