Barok alebo baroko je označenie historického obdobia a umeleckého slohu, ktorý mu dominoval. Tento sloh mal pôvod približne v roku 1600 v Ríme. Preslávil sa v staviteľstve, v maliarstve a v sochárstve. Barokoví umelci stavili na zložitosť, prezdobenosť, nádheru a nepravidelnosť tvarov. V barokovom slohu boli postavené chrámy, kláštory, šlachtické paláce, letohrádky, zámky a kaštiele. Okná budov a portály boli ozdobené a nepravidelné.

Literatúra v období baroka Barok sa formoval v pochmúrnej spoločenskej situácii 17. storočia. Bolo to obdobie tridsaťročnej vojny (1618-1648), tureckých nájazdov, stupňujúceho sa útlaku a protireformačného boja (náboženské spory medzi katolíkmi a protestantmi). Ľudí sa zmocňoval pesimizmus, beznádej, zúfalstvo a nedôvera. Hľadali istotu v nadpozemskom svete.

Názory na barok Podľa Z. Kalistu: „Pre barok… je základným činiteľom utvárajúcim jeho charakter akási dvojlomnosť: snaha postihnúť za vidideľným svetom, prístupným zmyslom, druhý svet, iný život, inú priestorovosť, inú atmosféru. To sa javí nielen v obrazoch a vôbec v umeleckom diele, ktoré s obľubou znázorňuje človeka na hraniciach sveta pozemského a sveta nadprirodzeného, v tom hlavne v okamihoch smrti, ale aj v jeho celom formálnom ustrojení. Barokový maliar vytrháva s obľubou svojho hrdinu alebo scény, zbavuje ich nepreniknuteľným chiaroscurom akejkoľvek súvislosti s realitou pozemského sveta, ktorý ich obklopuje, a i tak, kde ich ponecháva v kontexte ostatného života a diania, vybavuje ich takými gestami a farbami, že by ste k nim márne hladali obdobu v živote okolo seba. Jeho divý naturalizmus sleduje iba to, aby vás strhol prudšie a hlbšie do mimoriadneho diania, ktoré sa pred vami roztvára, otvoriť vám naliehavejší pohľad do iného sveta, než je váse prítomné okolie. Jeho tvarovosť sa rozvíja do týchto teatrálnych gest, ako v iných, menej drasticky líčených zobrazeniach, lenže druhý, iný svet týchto nadprirodzených gest má vám byť priblížený tým, že ho nazeráte médiom najskutočnejšej skutočnosti. Je to akýsi sen, zakliaty do zmyslami poznateľnej reality...Podčiarkol som ako základnú tendenciu baroka snahu Żpoznať Boha cez tento svet , zastihnúť v jeho realite Absolútno, v prirodzenom nadprirodzené.“

Človek v období baroka človek barokový sa zmietal medzi absolútnymi silami dobra a zla, Boha a Satana. Musel premáhať svetské pokušenia, hriech, seba, vlastnú slabosť, duševnéa telesné útrapy, drsnú prirodu, biedu, skutočných i fiktívnych nepriateľov v každodennom živote, v náboženskej sfére a vo vojnách.

V tomto heroickom zápase sa rodili polaritné psychické a morálne vlastnosti barokového človeka. Nebola to iba askéza, sebazapieranie, pohŕdanie pozemským štastím, sebaopovrhovanie, sebaponižovanie, hlboká pokora a uvedomovanie si vlastnej malosti, ničotnosti a pominuteľnosti (pulvis et cinis et nihil - prach a popol a nič, vanitas vanitatum, omnia vanitas), ale aj sklon k pôžitkárstvu, nádhere, veľkoleposti, teatrálnosti, sebavyzdvihovaniu, afektovanosti, pozérstvu, neskromnosti, pýche, nedotklivému pocitu osobnej, rodinnej, rodovej, stavovskej a národnej dôležitosti, dôstojnosti, povesti, sláve a cti.

Aktivita a energia barokového človeka sa veľmi ľahko premieňali na hrubé vášne, násilie, brutalitu a kriminalitu. Baroková životná klíma bola klímou surového násilia a teroru.

Barokový človek poznal tri spôsoby, ktoré ho mali priviesť k jednote vnutorného rozpoltenia: cestu citu (cestu lásky), cestu vôle (cestu činu) a cestu myslenia (cestu múdrosti).

S týmito tromi spôsobmi úsilia o dosiahnutie jednoty boli späté tri typy barokového človeka: mystik, mravný héros a univerzálny mudrc (pansof). Mystik krácal cestou citu (lásky), mravný héros cestou vôle (činu) a univerzálny mudrc (pansof) cestou myslenia (múdrosti).