V záverečných fázach analýz nastupujú štatistické spracovania výsledkov za použitia zložitých postupov vyššej štatistiky. Prírodovedné znalosti si vyžaduje odbor archeoastonómia, ktorý skúma relácie archeologických objektov voči astronomickým situáciam v čase existencie objektu (rondely, megalitické pamiatky, hradiská). Vo fáze interpretačnej pomáha počítačová grafika a simulačné 3D programy. Prezentácia a zachovanie archeologických pamiatok vyžaduje pomoc odborníkov v oblasti konzervácie (kovy, textil, architektúry) a pamiatkovej prezentácie v úzkej súčinnosti s muzeológiou a múzejnou praxou.

Pseudoarcheológia Pod týmto názvom poznáme široké spektrum aktivít, ktoré sa vyhlasujú za archeológiu, v skutočnosti však porušujú základné vedecké postupy. Siahajú od vymyslených (podvodných) vykopávok resp. prezentácie podvodných nálezov a napodobnenín po prevádzanie rôznych aktivít prehlasovaných za archeológiu, ako je svojvoľná reinterpretácia známych nálezov pomocou fantaskných teórií.

Príkladom takéhoto pseudoarcheológa - aspoň z pohľadu akademických archeológov - je švajčiarsky spisovateľ Erich von Däniken, aj keď treba poznamenať, že centrom väčšiny jeho kníh nie je priamo archeológia, ale skôr história. Jeho kniha Spomienky na budúcnosť (1968), spolu s mnohými ďalšími, prináša teóriu o kontakte starých civilizácií s mimozemšťanmi. Táto teória, ktorá našla mnohých zástancov (napríklad český autor Ludvík Souček, ktorý preložil Dänikenovu knihu Spomienky na budúcnosť) dostala svoje pomenovanie ako Paleokontaktná teória.

Zrieknutie sa klasických teórií, manipulácia a nedostatočné dôkazy, obmedzené znalosti pôvodnej problematiky, aplikovanie neprimeraných analógií - to všetko je základ pre vytvárania nových pseudoarcheologických teórií.

Detektory a ničenie archeologických pamiatok Ničenia a vykrádanie archeologických pamiatok sprevádalo ľudstvo už od prastarých čias, rozšírené bolo nielen vykrádanie bohatých kráľovských hrobiek, ale aj pravekých hrobov počas doby bronzovej či bohatých mohýl krátko po ich navŕšení. Prvé archeologické výskumy mali často charakter „vykrádačstva“, zaujímavé boli iba predmety z drahých kovov, ostatné predmety ako kosti, keramika či nákresy architektúr boli negované (výskum Heinricha Schliemanna v Tróji). Takýto neetický charakter mali aj mnohé výskumy v kolóniách a krajinách tretieho sveta. Vojnové konflikty predstavovali daľšiu hrozbu, mnohé padli za obeť počas svetových vojen, bombardovania, zmizli v chaose vojny. Veľké straty predstavovali oba konflikty v Perzskom zálive, v Afganistane vláda Talibanu zničila pamiatku pod ochranou UNESCO aj archeologické múzeum. Mnohé pamiatky padli za obeť náboženskému fanatizmu (nos Veľkej Sfingy v Gize zničila sekta radikálnych moslimov, rímske a grécke pamiatky boli ničené kresťanmi), iné padli za obeť poverám (mletie egyptských múmií na „liečivý prášok“), veľa pamiatok a archeologických lokalít po celom svete vyrabovali hľadači pokladov, nálezy rozpredali zberateľom.

Využívanie detektora predstavuje veľkú zbraň hľadačov pokladov. Podľa zákona však všetky archeologické nálezy nájdené v zemi patria štátu. Navyše veľké množstvo lokalít má prísnu ochranu, akékoľvek neohlásené zásahy do zeme sú zakázané, stavebné aj hľadačské. Porušovanie ochrany kultúrnych pamiatok a archeologických pamiatok má za následok rabovanie jedinečných predmetov, ktoré sú naším spoločným dedičstvom, takto skončia, často za smiešne sumy, za hranicami štátu. Ohlasovacia povinnosť ukladá každému občanovi ohlásiť archeologický nález na najbližšom Pamiatkovom úrade, prípadne v miestnom múzeu alebo Archeologickému ústavu. Treba zdôrazniť že predmet, ktorý je nájdený detektorom a vybraný zo svojho kontextu sa stáva len zberateľským artefaktom. Presná lokalizácia a identifikácia kontextu (hrob, studňa, chata, náhodný nález) je kľúčom k pochopeniu skutočnej úlohy predmetu, preto použitie detektora predstavuje neodčiniteľnú skazu aj v prípade predania nálezu štátu.

História archeológie Archeológia vznikla z počiatočného zberateľského záujmu o predmety z dávnych čias „pred potopou“, zo záujmu o staroveké pamiatky (Rím, Grécko), štúdiom starovekých literárnych textov (antický autori, biblia) a v neposlednom rade zo snáh o národné obrodenie a návrat ku koreňom počas romantizmu, teda v prvej polovici 19. storočia.

Prvé rozdelenie doby, tradične označovanej ako „pred potopou“, založené nie na biblii, ale na pozorovaní a skúmaní starých predmetov zaviedol v roku 1819 Christian Jürgensen Thomsen, kustód kráľovského múzea v Kodani. Pravek rozdelelil na dobu kamennú, dobu bronzovú a dobu železnú.

Neskôr sa doba kamenná rozdelila na staršiu - paleolit (lovci mamutov) a mladšiu - neolit (prví poľnohospodári). Medzi nimi umiestnili mezolit - dobu prechodú, dnes pokladanú za súčasť paleolitu. V Európe pribudla doba medená nazývaná eneolit - konečný neolit.

Doba bronzová sa delí na staršiu, strednú, mladšiu a neskorú. Doba železná sa delí tiež na staršiu - halštattskú dobu a mladšiu - laténsku dobu. Nasleduje doba rímska, po ňej sťahovanie národov; včasný, vrcholný a neskorý stredovek a novovek.