SNP a Židia
Židovskí občania na Slovensku v rokoch 1939 – 1944 sa zúčastnili hnutia odporu v jeho hlavných zložkách. V občiankodemokratickom a komunistickom odboji. V čase deportácie r. 1942 veľa židov hľadalo záchranu útekom do hôr, kde sa stali členmi prvých partizánskych skupín. V prvých dňoch SNP povstalci rozpustili pracovné tábory pre Židov v Novákoch, vo Vyhniach, ale aj v Seredi. Vytvorila sa osobitná partizánska rota na hornej Nitre, ktorej velil Imrich Můller. Historik L. Lipscher odhaduje počet Židov, ktorí sa zúčastnili SNP na 1566 osôb. Okrem partizánov najviac židov pôsobilo v SNP ako lekári. Mnohí povstalci práve im vďačia za svoje životy.

Slovenské národné povstanie

Predzvesťou SNP bola partizánska vojna r. 1944. Niektoré partizánske akcie v auguste 1944 vyslovene poškodili SNP. Napr. vyhodenie železničných tunelov na tratiach stredného Slovenska Zvolen – Kremnica – Vrútky a Horná Štubňa – Handlová. Historickou skutočnosťou však zostala, že na základe partizánskej aktivity v auguste 1944 nacistické Nemecko sa rozhodlo vojensky zasiahnuť na Slovensko. Tým prakticky určilo začiatok SNP.

29. augusta 1944 v predpoludňajších hodinách cez Vlársky a Jablunkovský priesmyk prenikli na Slovensko prvé transporty jednotiek nemeckej 178. divízie pancierových granátnikov Tatra. Vojaci a dobrovoľníci žilinskej posádky ich pri Hričove a Brodne privítali paľbou pechotných zbraní. Večer, po obdŕžaní presvedčivých dôkazov, že ide o vojenskú okupáciu Slovenska, veliteľ Vojenského ústredia SNP pplk. J. Golian vydal rozkaz všetkým posádkam a útvarom na Slovensku k ozbrojenému odporu. Začalo sa SNP. Centrom obnovenej ČSR sa stala Banská Bystrica. V spolupráci s V. Šrobárom sa pripravili prvé výzvy k národu. Výzvy vysielal Slobodný slovenský vysielač. Stali sa veľkým a pozitívnym mobilizačným impulzom pre celé povstalecké Slovensko. V Banskej Bystrici vznikol prvý celoslovenský povstalecký orgán – Veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku, ktoré od samého začiatku riadilo boj vojakov a dobrovoľníkov proti nastupujúcim nemeckým okupačným jednotkám. Povstanie vyhlásili a začali vojaci. Veliteľom 1. čs. armády bol gen. J. Golian a od 8. októbra 1944 gen. R Viest. Aj v druhej etape SNP, t. j. v partizánskej vojne v zime 1944/45 príslušníci 1. čs. armády tvorili 50% stavu existujúcich partizánskych jednotiek.

Slovensko od októbra 1944 do mája 1945 oslobodzovali jednotky Sovietskej armády, Rumunskej armády, 1. čs armádneho zboru a partizánske jednotky. Zvlášť účasť Rumunskej armády nie je doteraz spracovaná a spravodlivo zhodnotená, pričom za našu slobodu zaplatilo životom 65 tisíc rumunských vojakov a dôstojníkov.

Mnohí išli do Povstania za svoje politické, sociálne, ekonomické požiadavky, ale väčšina za ideály slobody, demokracie, tolerancie a za porážku v tom čase najväčšieho nepriateľa ľudstva – fašizmu.

Ako sa vo Fremalových štúdiách uvádza: “Slovenské národné povstanie musíme hodnotiť pozitívne. Bola to nepochybne protifašistická a demokratická revolúcia, ktorej sa zúčastnila veľká časť slovenského národa a v tom čase na správnej strane vojnou rozdeleného sveta“.

Hovorí sa: že všetko zlé, je na niečo dobré. Tak snáď aj životy ľudí, ktorí padli v SNP alebo životy židov, ktorí boli masovo vyvražďovaní mali svoje klady. Keď si prenesieme situáciu v 40tych rokoch minulého storočia do súčasnej doby, určite sa zhodneme, že naše problémy sú len malichernosťami vzhľadom na to, čo museli prežívať ľudia, ktorí bojovali o svoje životy.