Fašizmus a Slovensko (Obdobie 2.sv.vojny)

Druhá svetová vojna bola najhoršou, najbrutálnejšou a najkrvavejšou vojnou v dejinách ľudstva. Odohrávala sa od 1.9.1939 – 2.9.1945. Zahynulo v nej okolo 50 miliónov ľudí, z toho približne 20 miliónov Rusov ( vrátane 7 miliónov civilistov). Najhoršou bola aj preto, lebo hlavný agresor Nemecko systematicky vyvražďoval ruské obyvateľstvo a ľudí tzv. neázijského pôvodu - Židov, Cigánov, neskôr aj slovanské národy a zlikvidoval v koncentračných táboroch 11 mil. ľudí. Na vojne sa zúčastnilo 61 štátov a približne 110 mil. vojakov. Agresormi boli Nemecko, Taliansko, Japonsko, k nim sa pridali ďalšie fašisticky orientované štáty, satelity: Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Fínsko a Slovensko.

Slovenský štát bol vyhlásený 14. marca 1939. Takmer týždeň po svojom vzniku si musel poradiť s prienikom maďarskej armády – 22. marca 1939 vznikla tzv. malá vojna ( akoby predzvesť veľkej vojny).

V hlavnom meste Bratislave sídlili ministerstvá, ústredné úrady, administratíva, četníci, policajti, snem a vláda a prezident.
Vnútropolitický život prebiehal podľa nemeckého vzoru. Aplikujúc heslo: Jeden vodca, jeden národ, jedna strana, jediným vodcom bol prezident Jozef Tiso, štátotvorným národom bol slovenský národ, strana bola Hlinkova slovenská ľudová strana. Ústava bola prijatá 21. júla 1939 podľa vzoru nemeckej a pápežských encyklík ( niektorí nazývajú slovenský štát klérofašistickým, t. j. kresťansko – fašistickým – keďže bol satelitom Nemecka a vedúcu úlohu v štáte zohrala kresťanská strana ). Tiso bol zvolený na prezidenta 26. novembra 1939. Predsedom vlády sa stal Vojtech Tuka, ministrom vnútra Alexander Mach, ktorý bol zároveň veliteľom Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže. Spor umiernených a radikálov sa prejavil v názore, do akej miery má byť vnútorná politika prispôsobená obrazu nemeckej politiky. Tuka a Mach požadovali riešenie židovskej otázky. Tiso nesúhlasil. Spor urovnali 27. – 28. júla 1940 Salzburské rokovania. Hitler sa postavil na stanu radikálnych. A tým sa začína tragédia slovenských židov.

Židovskí občania boli najprv zbavení občianskych a ľudských práv, potom vyvlastnení bez náhrady a nakoniec vysídlení z územia Slovenska do nemeckých koncentračných likvidačných táborov. Dňa 9.septembra 1941 vyšlo v slovenskom zákonníku nariadenie „O právnom postavení Židov“, ktoré sa stalo smutne známym pod menom Židovský kódex. Obsahovalo 270 paragrafov. Má 3 časti: Prvá časť obmedzovala spoločenské, občianske, náboženské a osobné práva židovských osôb. Druhá časť kódexu sa týkala majetkovo právneho vyvlastnenia. Najobsiahlejšia bola tretia časť, ktorá hovorila o prevode židovského majetku, t. j. o vyvlastnení. V. Tuka a A. Mach postavili vládu pred hotovú vec a zariadiac všetko potrebné, vyhlásili že obidvaja preberajú priamu zodpovednosť za evakuáciu. Narazili však na odpor prezidenta, ministrov, predsedu Slovenského snemu, evanjelickej a katolíckej cirkvi a protesty Vatikánu, ako aj na odpor širokej slovenskej verejnosti. Napriek tomu V. Tuka s R. Heydrichom 10. apríla 1942 uzavreli dohodu o vyvezení všetkých slovenských Židov do Ríše. Za každého vyvezeného Žida slovenská strana zaplatila Nemecku 500 ríšskych mariek, t. j. 5 tisíc Sk.

Slovenský parlament legalizáciu transportov v marci 1942 zamietol. Dňa 15. mája 1942 pod silným nátlakom poslanci slovenského snemu odhlasovali tzv. vysťahovalecký kódex

Až na jeseň 1942 sa transporty celkom zastavili. Dňa 20. októbra 1942 odišiel posledný transport. Keď dvaja slovenskí židia ušli z Osvienčimu, spojenci sa prvýkrát dopočuli o zverstvách, ktoré sa tam páchali. Aj na Slovensku boli koncentračné tábory napr. v Ilave.

Smutná štatistika
Podľa sčítania ľudu 15. decembra 1940 žilo na území Slovenskej republiky presne 88 951 občanov židovskej národnosti. K 1. januáru 1942 ich bolo pokrstených 4750.Títo nespadali pod tzv. Židovský kódex a deportácie. Od 25. marca do 20. októbra 1942 do nacistických vyhladzovacích táborov deportovali 57 628 Židov zo Slovenska. Počet tých, ktorí prežili peklo koncentrákov sa odhaduje na 300 až 800 osôb. Po októbri 1942, keď boli na Slovensku transporty zastavené, žilo na slovenskom území ešte 24 000 židovských občanov. Po vypuknutí SNP nemecké jednotky priamo na Slovensku zavraždili asi 1000 židov a vyše 10 tisíc odvliekli do koncentračných táborov. Celkové straty židov na Slovensku predstavujú okolo 70 tisíc osôb. Sú to strašné čísla. Napriek tomu, sa na Slovenku zachránil najvyšší počet židovských občanov v porovnaní s inými krajinami.

SNP a Židia
Židovskí občania na Slovensku v rokoch 1939 – 1944 sa zúčastnili hnutia odporu v jeho hlavných zložkách. V občiankodemokratickom a komunistickom odboji. V čase deportácie r. 1942 veľa židov hľadalo záchranu útekom do hôr, kde sa stali členmi prvých partizánskych skupín. V prvých dňoch SNP povstalci rozpustili pracovné tábory pre Židov v Novákoch, vo Vyhniach, ale aj v Seredi. Vytvorila sa osobitná partizánska rota na hornej Nitre, ktorej velil Imrich Můller. Historik L. Lipscher odhaduje počet Židov, ktorí sa zúčastnili SNP na 1566 osôb. Okrem partizánov najviac židov pôsobilo v SNP ako lekári. Mnohí povstalci práve im vďačia za svoje životy.

Slovenské národné povstanie

Predzvesťou SNP bola partizánska vojna r. 1944. Niektoré partizánske akcie v auguste 1944 vyslovene poškodili SNP. Napr. vyhodenie železničných tunelov na tratiach stredného Slovenska Zvolen – Kremnica – Vrútky a Horná Štubňa – Handlová. Historickou skutočnosťou však zostala, že na základe partizánskej aktivity v auguste 1944 nacistické Nemecko sa rozhodlo vojensky zasiahnuť na Slovensko. Tým prakticky určilo začiatok SNP.

29. augusta 1944 v predpoludňajších hodinách cez Vlársky a Jablunkovský priesmyk prenikli na Slovensko prvé transporty jednotiek nemeckej 178. divízie pancierových granátnikov Tatra. Vojaci a dobrovoľníci žilinskej posádky ich pri Hričove a Brodne privítali paľbou pechotných zbraní. Večer, po obdŕžaní presvedčivých dôkazov, že ide o vojenskú okupáciu Slovenska, veliteľ Vojenského ústredia SNP pplk. J. Golian vydal rozkaz všetkým posádkam a útvarom na Slovensku k ozbrojenému odporu. Začalo sa SNP. Centrom obnovenej ČSR sa stala Banská Bystrica. V spolupráci s V. Šrobárom sa pripravili prvé výzvy k národu. Výzvy vysielal Slobodný slovenský vysielač. Stali sa veľkým a pozitívnym mobilizačným impulzom pre celé povstalecké Slovensko. V Banskej Bystrici vznikol prvý celoslovenský povstalecký orgán – Veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku, ktoré od samého začiatku riadilo boj vojakov a dobrovoľníkov proti nastupujúcim nemeckým okupačným jednotkám. Povstanie vyhlásili a začali vojaci. Veliteľom 1. čs. armády bol gen. J. Golian a od 8. októbra 1944 gen. R Viest. Aj v druhej etape SNP, t. j. v partizánskej vojne v zime 1944/45 príslušníci 1. čs. armády tvorili 50% stavu existujúcich partizánskych jednotiek.

Slovensko od októbra 1944 do mája 1945 oslobodzovali jednotky Sovietskej armády, Rumunskej armády, 1. čs armádneho zboru a partizánske jednotky. Zvlášť účasť Rumunskej armády nie je doteraz spracovaná a spravodlivo zhodnotená, pričom za našu slobodu zaplatilo životom 65 tisíc rumunských vojakov a dôstojníkov.

Mnohí išli do Povstania za svoje politické, sociálne, ekonomické požiadavky, ale väčšina za ideály slobody, demokracie, tolerancie a za porážku v tom čase najväčšieho nepriateľa ľudstva – fašizmu.

Ako sa vo Fremalových štúdiách uvádza: “Slovenské národné povstanie musíme hodnotiť pozitívne. Bola to nepochybne protifašistická a demokratická revolúcia, ktorej sa zúčastnila veľká časť slovenského národa a v tom čase na správnej strane vojnou rozdeleného sveta“.

Hovorí sa: že všetko zlé, je na niečo dobré. Tak snáď aj životy ľudí, ktorí padli v SNP alebo životy židov, ktorí boli masovo vyvražďovaní mali svoje klady. Keď si prenesieme situáciu v 40tych rokoch minulého storočia do súčasnej doby, určite sa zhodneme, že naše problémy sú len malichernosťami vzhľadom na to, čo museli prežívať ľudia, ktorí bojovali o svoje životy.