Ľudovít Štúr ako poslanec uhorského snemu

Ľudovít Štúr sa uchádzal o poslanecký mandát slobodného kráľovského mesta Zvolen a oficiálne oň požiadal 21. septembra 1847. Mikuláš Ostrolúcky, ktorý ako bývalý podžupan Zvolenskej stolice mal určitý vplyv v rade stoličného mesta, podporoval Ľudovítov záujem o tento post. Spolu so spomínaným otcom Adely Ostrolúckej sa za zvolenie Ľ. Štúra za poslanca uhorského snemu zasadzoval aj katolícky kňaz Jozef Kozáček.

Štúr, vedomý si závažnosti poslaneckej funkcie a s ňou spojenej možnosti do istej miery ovplyvňovať politické dianie, sa vo svojej žiadosti adresovanej mestskej rade vzdal nároku na honorár, aby sa týmto taktickým krokom zvýšili šance na jeho zvolenie.

Zároveň pokračoval v publicistickej činnosti a v októbrových číslach Slovenských národných novín vychádzal na pokračovanie jeho rozsiahly úvodník Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu.

Zvolenská mestská rada určila prevažnou väčšinou hlasov za svojho zástupcu v sneme práve Ľ. Štúra. 30. októbra 1847 mu udelila poslanecký mandát a uprednostnila ho tak pred troma ďalšími kandidátmi.

11. novembra 1847 panovník Ferdinand V. slávnostne otvoril v Bratislave posledný uhorský stavovský snem.

Začiatkom novembra sa do Bratislavy začali schádzať snemoví vyslanci z celého Uhorska. Boli medzi nimi aj Chorváti Ľ. Gaj, J. Rajačić, Š. Pejaković (medzi nimi bol aj Slovák Štefan Moyzes), s ktorými bol Štúr neustále v kontakte.

Prvýkrát verejne vystúpil Ľ. Štúr na sneme 17. novembra 1847, keď sa rokovalo o hlasovacom práve slobodných kráľovských miest. Hovorilo sa o snemovom návrhu, podľa ktorého 48 miest malo dostať iba 16 hlasov. Na Štúrov prejav, v ktorom žiadal rozšírenie politických práv pre mestá, sčasti polemicky reagoval vyslanec Peštianskej stolice Lajos Kossuth: "Predrečník má v tom pravdu, že by ľud nebol tak potlačený a nebol by padol do takého rabstva, keby mestá boli vedeli práva svoje zadržať. Medzitým ale zdá sa mi, keby mestá neboli hľadali vo výsadách svoje šťastie, aj ľud by bol zostal slobodný. Do očí mi padá, že mestá, keď sa trochu zmôžu, hneď chcú byť kráľovskými...To je ale darmo, taký je beh sveta! Je to raz osud, keď sa ten, čo v obci nižšie stojí, potlačí a musí niesť ťarchu dane, naproti tomu ten, čo sa v občianskom živote povznesie, práva dostane a v úcte stojí..."

Štúr nesúhlasil s fatalistickým poňatím "behu sveta" a Kossuthovi odpovedal 21. decembra na rokovaní o zrušení poddanstva.

V poslaneckom prejave z 15. januára 1848 dôrazne obhajoval nutnosť výučby na ľudových školách v materinskej reči. V rámci rozpravy o otázke zrušenia poddanstva vyjadril svoju koncepciu na rokovaní snemu 6. marca, na ktorom žiadal pre ľud čo najvýhodnejšie oslobodenie spod urbárskych pomerov. Jeho posledná reč z 13. marca 1848, ktorú stihol na uhorskom sneme predniesť, sa opäť týkala mestských práv a slobôd. Štúrove snemové prejavy uverejňovali Slovenské národné noviny.

Po vypuknutí revolučných udalostí vo Viedni a v Pešti, ktorých dôsledkom bolo odvolanie kancelára Metternicha, zosobňujúceho absolutizmus a neslobodu, sa stupňovala aktivita všetkých národov žijúcich v monarchii. Aj Ľ. Štúr sa so svojimi spolupracovníkmi obšírnejšie venoval organizovaniu slovenských politických požiadaviek, ktoré chcel v nových, a ako veril, slobodnejších spoločensko-politických pomeroch uplatniť. 31. marca uverejnil v Slovenských národných novinách článok Nový vek, v ktorom vyzdvihuje prijaté zákony o slobode tlače, zhromažďovania, spolčovania (čím sa prakticky legalizovala aj činnosť Tatrína) a ďalších výdobytkoch revolúcie.

O svojej poslaneckej činnosti napísal 18. apríla 1848 mestu Zvolen správu: "A tento dôležitý a úspešný snem sa zakončil. Zákony, ktoré vyniesol, iste osožia reforme nášho sociálneho a politického života v duchu požiadaviek dnešnej doby. Zmiernou cestou boli zrušené feudálne pomery a politické práva sa rozšírili na milióny ľudí. Skoro všetko, čo mi uložili smernice, je vtelené do zákonov, a to, čo sa do nich nedostalo, zvolené ministerstvo sa pousiluje, verím, vniesť do zákonov dodatočne..."