Z archeologických vykopávok sa veľa dozvedáme o každodennom živote našich predkov, ktorí územie Veľkej Moravy začali osídľovať už od piateho storočia nášho letopočtu. Slovanské obyvateľstvo žijúce v podunajských oblastiach urobilo veľký skok dopredu predovšetkým po príchode Konštantína a Metoda. Preto vo svojom referáte chcem priblížiť ich život, význam misionárskej činnosti a opíšem ich povahové vlastnosti.

Konštantín a Metod sú mená učených mužov, rodných bratov zo Solúna, ktorí sa v roku 863 na pozvanie kráľa Rastislava unúvali podniknúť k nám vyše 1800 kilometrov dlhú cestu, aby vyhoveli christianizačným a kultúrno-politickým zámerom veľkomoravského panovníka.

Význam ich účinkovania spočíva najmä v zostavení slovanského písma, slovanskej abecedy zvanej hlaholika a v ich učiteľskej činnosti. Ich zásluhou sa staroslovienčina stala vysoko kultivovaným spisovným jazykom, ba štvrtým liturgickým jazykom (popri gréčtine, latinčine a hebrejčine), a vďaka nim, ako aj ich žiakom, sa vybudovali významné kultúrno-literárne strediská nielen na Veľkej Morave, ale aj v iných slovanských krajinách.

Vedúcou osobnosťou tejto dvojice bol Konštantín, hoci bol vekom podstatne mladší. Metod bol pekného chlapského výzoru, ale Konštantín, telesne slabší a chorľavý, ho prevyšoval intelektom.

V Živote Konštantínovom sa dosť obšírne spomínajú viaceré učené Konštantínove dišputy. Vo všetkých sa prejavuje jeho bystrý um, pohotovosť, vysoké vzdelanie a rétorická obratnosť. Nie náhodou ho všetky slovanské pramene nazývajú Filozofom. Jeho obrana slovanskej liturgie, čiže právo každého národa na to, aby sa mu kresťanské učenie hlásalo vo vlastnom jazyku, značilo v podmienkach raného stredoveku vlastne hlásanie demokratickej požiadavky, že každý bez rozdielu má právo na vzdelanie. „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako?“ pýtal sa Filozof.

Medzi oboma bratmi boli rozdiely aj v spôsobe styku s ľuďmi. Konštantín mal srdečnejší, vľúdnejší prístup k ľuďom. Preto ho jeho žiaci spomínajú s mimoriadnou láskou. Pre zachovávanie kresťanských prikázaní získaval ľudí vľúdnosťou, láskavým napomínaním, prosbou a uvádzaním vhodných príkladov. Metod naproti tomu vystupoval ako prísny právnik. Stroho vyžadoval dodržiavanie kresťanských noriem a prikázaní. Ale Metod bol prísny aj voči sebe.

Ale i keď bratia veľmi horlivo vykonávali svoje poslanie, neustále spomínali na svoju domovinu. Ťažko niesli svoj život v cudzom kraji. Vyznávajú sa z túžby po domove a vtedy sa prejavujú ako krehkí ľudia žijúci v chladnej a nežičlivej cudzine.

Nikto nepochybuje, že význam práce týchto priekopníkov slovanského písomníctva bol veľký a splnili sa slová napísané v Chváloreči:

„Mnohí budú velebiť ich rozum; a nevyjde nazmar na veky. Pamiatka ich nezanikne a ich meno bude žiť od pokolenia do pokolenia. Múdrosť ich budú hlásať národy.“