referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Hedviga
Nedeľa, 17. októbra 2021
Dejiny od r. 1945 do r. 1968
Dátum pridania: 27.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jano84
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 928
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 5.9
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 9m 50s
Pomalé čítanie: 14m 45s
 


 

Po roku 1945 K. Gottwald a vedenie komunistickej strany  sľubovali vlastnú česko-slovenskú cestu k socializmu. Po februári 1948 však bol v ČSR nastolený politický systém, ktorý bol vernou kópiou sovietskej vlády – stalinuzmu.

Od roku 1948 základným heslom vlády bolo: Sovietsky zväz – náš vzor. Tento vzor sa napodobňoval v politike, hospodárstve, armáde, bezpečnostných jednotkách, kultúre, školstve, skrátka všade. Sovietizácia sa prejavila aj navonok: armáda
dostala sovietske hodnostné označenia, po česko-slovenskej hymne sa hrala aj sovietska, spolu s česko-slovenskými zástavami sa vyvesovali aj sovietske. Na ministerstvách, ale najmä v armáde a bezpečnosti boli sovietsky „poradcovia“. Vysokí dôstojníci sa školili na vojenskej škole v Moskve, stranícky a štátny funkcinári na školách a kurzoch sovietskej komunistickej strany. Hoci na území Česko-Slovenska  nebola vvtedy ani jediná sovietska vojenská posádka, republika sa stala poslušným vazalom Moskvy. 

Jedinou, podľa úradného  výkladu „vedúcou“ politickou silou spoločnosti a štátu sa stala komunistická strana.  Všetky ostatné strany, štátne a apoločenské organizácie sa považovali  za jej prevodové páky, ktorých úlohou je vôľu a smernice srany uskutočniť a vniesť do praxe. Takýmito prevodovými pákami boli: odborová organizácia, mládežnícka organizácia, športová
a telovýchovná organozácia a rôzne iné organizácie a záujmové spolky.

Pre lepšiu kontrolu života spoločnosti sa v každej oblasti života pripúšťala iba jedna organizácia na čele  s funkcionárom
schváleným  komunistickou stranou. Zaniklu stovky organizácií, ktoré dovtedy vykonávali užitočnú kultúrnu a osvetovú prácu. Veľkou ranou pre demokraciu bolo poštátnenie odborov a ich podrobenie KSČ.  ROH – Revolučné odborové hnutie bolo nie nástrojom pracujúcich, ale podnikateľ – štátu. 

Dôležitým nástrojom zabezpečenia vplyvu KSČ vo všetkých oblastiach života bol. Tzv. “nomenklatúrny systém“. V celej republike bolo asi 250 000 funkcií, ktoré sa obsadzovali iba na základe  súhlasu príslušného straníckeho orgánu. Ministrami, štátnymi funkcionármi, riaditeľmi, vedúcimi

Pracovníkmi sa mohli stať iba „nomenklatúrne kádre“, prevažne komunisti a preto mnohí, ktorí chceli dosiahnuť vedúce postavenie vstúpili do KSČ. 

KSČ, ktorá ešte vo februári 1948 dokázala zmobilizovať do ulíc státisíce nadšených prívržencov, sa ako vládnuca strana rýchlo zmenila na strnulý nástroj diktatúry.

Stalinistický teror v päťdesiatych rokoch.

Nová moc považovala štátny aparát a národné výbory, zvolené ešte v slobodných voľbách  roku 1946 za nespoľahlivé. Preto
v nich rýchlo urobila „očistu“. Zo 79 okresných národných výborov na Slovensku rozpustila 73 a nahradila ich nevolenými, menvanými správnymi komisiami. Prepustila desaťtisíce úradníkov, dôstojníkov, príslušníkov bezpečnosti.  Nahradili ich per KSČ spoľahlivé, tzv. robotnícke  kádre bez dostatočnej prípravy a kvalifikácie. Aj na miesta sudcov, učiteľov, pracovníkov
štátnej správy sa zo dňa na deň dostali ľudia len so základným vzdelaním. Výsledkom boli samozrejme obrovské škody vo všetkých oblastiach.

Podľa sovietskeho vzoru sa začalo aj u nás vyhľadávanie  a prenasledovanie triednych nepriateľov. Príslušníci buržoázie, nepohodlní jednotlivci slobodných povolaní a riediaci pracovníci museli nielen opustiť prácu, ale boli aj násilne vyťahovaní z väčších miest. Do ich bytov sa sťahovali rôzny funkcionári a príslušníci bezpečnosti. Teror sa používal ako bežný prostriedok pri
všetkých väčších  hospodárskych a politických podujatiach.

Keď sa v roku 1949 začalo združstevňovanie poľnohospodárstva, povolávalisa „dlhodobé cvičenia“, niekedy aj na 2-3 roky,
tzv. kulakov, ale aj osobných nepriateľov miestnych funkcionárov. Podobne zatvárali a posielali do pracovných táborov aj živnostníkov, obchodníkov, remeselníkov, ktorí nechceli dobrovolne odovzdať svoej podniky. 

Podľa neúplných údajov bolo v päťdesiatych rokoch odsúdených  pre protištátnu činnosť asi stotisíc ľudí. Často dostali mnohoročné väzenie za malé priestupky: nesplnenie predpísaných  dodávokmlieka, mäsa, za pokus o odchod do

Zahraničia, neoznámenie takéhoto úmyslu  u príbuzných alebo známych. Do táborov nanútené práce sa dostalo 27 000 občanov, do vojenských pracovných jednotiek niekoľko desaťtisíc ľudí. Vo vykonštruovaných a nespravodlivých politických procesoch  bolov roku 1948-1952 vynesených 233 rozsudkov trestu smrti. Z toho 178 sa aj vykonalo. Popravovalo sa však aj v nasledujúcich rokoch.

Politické procesy boli dôležitým nástrojom  zastrašovania obyvateľstva. Širokosa o nich písalo v novinách, niektoré priamo vysielal rozhlas. Už v apríli 1948 bol nespravodlivo odsúdený na dlhoročný trest podpredseda vlády za Demokratickú stranu Ján Ursíny. Poslankyňu za čs. národnosocialistickú stranu Miladu Horákovú  napriek protestom svetovej  verejnosti i mnohých iných
vlád odsúdili na trest smrti a popravili. Teror bol zameraný predovšetkým proti  príslušníkom nekomunistických strán. Postupne však prerástol aj do samotnej komunistickej strany.

Roku 1952 na pokyn Moskvy a za pomoci sovietskych poradcov zorganizovalo Gotwaldovo vedenie komunistickej strany  proces s generálnym tajomníkom KSČ  Rudolfom Slánskym  a ďaľšími vysokými funkcionármi , medzi nimi aj ninistrom zahraničných vecí Vladimírom Clementisom. Vo verejnom procese , ktorý vysielal aj rozhlas , sa obžalovaní, zlomení mučením a vyhrážkami  „priznali“ k tomu, že boli „špiónmi a zradcami“, že zámerne „sabotovali výstavbu socializmu“. Slánsky, Clementis a Ďalší boli odsúdení na smrť a popravení. Procex mal nielen zastrašiť verejnosť, ale súčasne upevniť postavenie  K. Gotwalda a jeho
pomocníkov.

Teror zasiahol oveľa väčší počet osôb, ako boli odsúdení. Deti a blízky  „triednych nepriateľov“ nemohli študovať, vykonávať kvalifikované zamestnanie. Mnohé stránky teriru sa dotýkali všetkých občanov. Republika bola obohnaná plotom z ostnatého drôtu , stala sa vlastne akýmsi veľkým táborom. Radový občan nemal skoro žiadnu možnosť vycestovať do zahraničia. Cenzúra znemožňovala pravdivé informácie,zahraničný rozhlas bol rušný. Korešpondencia s ľuďmi zo zahraničia, styky s cudzincami vzbudzovali podozrenie a boli obmedzované.

Súčasťou teroru  bolo aj úsilie obmedziť vplyv cirkví na občanov. Cirkvi usmerňovali súkromný život veriacich, ale najmä hlásali iný svetonázor, ako bol oficiálne uznávaný marxizmus-leninizmus. Totalitný štát sa snažil usmerňovať celkový život občana
doma, v práci pri odpočinku. Cirkvi sa k pofebruárovej politike  stavali kriticky. Spory so štátom  nevyriešili ani cirkevné zakony z roku 1949, ktoré zaviedli nad náboženskými obcami štátny dozor.

V roku 1950 prerušilo Česko-Slovensko diplomatické styky s vatikánom. V tom istom roku sa aj „dobrovoľne“ zrušila gréckokatolícka cirkev podliehajúca Vatikánu a zlúčila sa s pravoslávnou cirkvou. Predpokladalo sa, že v nej bude silnejší vplyv z Ruska. Roku 1950 boli veľkou celoštátnou akciou  obsadené a zlikvidované všetky kláštory. Rehoľníkov a rehoľníčky 
sústre´dovali do zberných kláštorov a pracovných táborov, alebo vyviezli na nútený pobyt do vzdialených pohraničných krajov ako robotníkov. Ten istý osud postihol aj stovky kňazov.

Podľa osvedčeného vzoru mali odpor veriacich a kňazov zlomiť súdne procesy s cirkevnými hodnostármi. Na Slovensku boli na dlhoročné väzenie odsúdení rímskokatolícky biskupi J. Vojtaššák a M. Buzalka, gréckokatolícky biskup P. Gojdič.

Hoci Ústava ČSR vyhlasovala všetkých občanov za rovnoprávnych, pstavenie veriacich bolo ťažké. Tí, ktorí sa verejne priznávali k svojmu svetonázoru, nemohli vykonávať mnohé povolania – v štátnej správe, v školstve, v kultúre vo vede, nemohli z astávať vedúce funkcie v hospodárstve.

Útlak cirkví a nerovnoprávnosť veriacich veľmi škodili povesti a postaveniu Česko-Slovenska v zahraničí, pertože sloboda vierovyznania je jedným zo základných ľudských práv.

V šesťdesiatych rokoch sa politický systém zavedený v Česko-Slovensku po februári 1948 dostal do hlbokej krízy. Čoraz viac ľudí prejavovalo nespokojnosť s s nedostatkom demokratických práv, izoláciou od sveta, nízkou životnou úrovňou. Ľudí poburoval očividný rozdiel medzi vyhláseniami politikov a každodennou skutočnosťou.

Mnohí členovia a funkcionári už videli, že starým spôsobom sa ďalej ísť nedá. Prezident a vedúci predstaviteľ KSČ A. Novotný
však akúkoľvek zmenu odmietali.

Nespokojnosť verjnosti sa snažili zastaviť tým, že odstránili z funkcií niektorých politikov najviac zapojených di politických procesov so Slánským, Clementisom a ďaľšími. Takéto drobné ústupky však k ničomu neviedli.

Veľký tlak na Novotného bol zo Slovenska. Obmedzenie slovenských národných orgánov ústavou z roku 1960 vyvolalo rozhorčenie a kritiku. Od polovice šestdesiatych rokov silnela myšlienka federaliácie Česko-Slovenska. Od Vovotného sa odklonili aj mnohí vysokí strnícky funkcionári. Na zasadnutí  ÚV KSČ začiatkom januára 1968 odvolali A Novotného z funkcie prvého tjomníka a na jeho miesto zvolili Alexandra Dubčeka. V marci 1968 zvolilo Národné zhromaždenie za prezidenta armádneho generála Ludvíka Svobodu, hrdinu protifašistického boja. Vymenili sa aj vysokí štátny funkcionári.

Súčasťou úsilia o demoratizáciu bolo aj úsilie o spravodlivejšie postavenie Slovenska v republike. Zákon o federatívnom usporiadaní štátu  schválilo Národné zhromaždenie 27.10.1968 v Prahe a slávnostne bol podpísaný 30.10.1968 na Bratislavskom hrade.

Obrodzovací proces v Česko-slovensku mal veľké sypatie doma i v západných krajinách. Ich politici však boli zamestnaní vlastnými starosťami a preto  L. I. Brežnev voľnú ruku vo svojom pláne potlačiť obrodné hnutie.

Po niekoľkotýždňových prípravách , tajných presunoch a sústreďoavní vojska vydal v 20. augusta 1968 hlavný veliteľ vojska Varšavskej zmluvy rozkaz na obsadenie Česko-Slovenska. Česko-Slovenské vedenie útok zaskočil a prekvapil. Vedenie KSČ intervenciu odmietlo, armáda šak dostala príkaz aby sa nebránila.

Proti okupácii sa začali obrovské demonštrácie obyvateľstva. 26. 10 1968 v Moskve vedenie KSČ pod nátlakom podpísalo
dohodu o „konsolidácii“ situácie v republike. 16.10.1968 v Prahe predseda sdovietskej vlády a zástupcovia Česko-Slovenska  podpísali dohodu a „dočasnom pobytel“ sovietskych vojsk na  území republiky.

Znova sa začala obnova neostalinistického spôsobu vlády. Riadili ho tí funkcionári, ktorí už pred januárom 1968 nesúhlasili 
s reformami. Predstavitelia reforiem boli odstránení z funkcií, státisíce ľudí prišlo o zamestnanie, väčšinou to boli kvalifikovaní učitelia, inžinieri, novinári, vedci a zamestnali sa ako robotníci. Okolo 127 000 ľudí, väčšinou kvalifikovaných emigrovalo.

Česko-Slovensko bolo znova pokorené.

 
Zdroje: J. Chovanec,J. Cuper, A. Krsková – Štát a právo v otázkach a odpovediach, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988, V. Plevza – Februárová História, vydavateľatvo Smena,1988, SAV- O vzájomných vzťahoch Čecho a Slovákov, vydavateľstvo SAV 1956, Ľ. Lipták – Učebné texty z dejepisu, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1992
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.