Po prvú svetovú vojnu

V staroveku bolo územie Chorvátska osídlené ilýrskymi a keltskými kmeňmi. Od 1. storočia n.l. ovládala toto územie Rímska ríša. Počas Veľkého sťahovania národov v 6. storočí sem došli Slovania. V rannom stredoveku bolo Chorvátsko pod nadvládou Frankov, koncom 9. storočia vzniklo samostatné chorvátske kniežatstvo. V 10. storočí bolo vytvorené Chorvátske kráľovstvo.

V roku 1102 pripadlo vnútrozemie Chorvátska Uhorsku, bola vytvorená personálne únia. V 14. storočí sa Dalmácia okrem Dubrovníka (nezávislá Republika Dubrovník) dostala pod nadvládu Benátok. Od 15. storočia bolo územie sústavne napádané Turkami, ktorý koncom 16. storočia ovládli celý východ krajiny. V roku 1797 sa Dalmácia stala súčasťou Rakúska, v roku 1808 obsadil Napoleon Republiku Dubrovník, čím ukončil skoro tisícročie trvajúci štát. Po Napoleonovej porážke pripadol Dubrovník Rakúsku. V polovici 19. storočia sa sformovalo chorvátske národné hnutie. Počas revolúcie v rokoch 1848-49 podporovali Chorváti Habsburgovcov.

Prvá a druhá svetová vojna

Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 sa Chorvátsko (okrem Istrie, Rijeky a Zadaru – tie pripadli Taliansku) 1.12.1918 stalo súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa v roku 1929 premenovalo na Juhosláviu. Počiatočná snaha o zblíženie z Francúzskom a štátmi Malej dohody (Československo, Rumunsko a Juhoslávia) bola v 30. rokoch vystriedané viazaním sa na nacistické Nemecko, Rumunsko a Bulharsko.

Po nástupe protifašistickej vlády v roku 1941 vpadli nemecké vojská do Juhoslávie. Boli vytvorené dva nové štáty – chorvátsky a srbský. Na čele nacistického Nezávislého štátu Chorvátsko bol Ante Pavelićom, ktorý mal titul vodca. Oficiálne bol na čele štátu kráľ Tomislav II., avšak nemal žiadnu moc. Proti nacistom sa rozvinulo partizánske hnutie odporu, vedené komunistami na čele s Josipom Brozom Titom.