Hrad Stará Ľubovňa

Dominantou mesta je bezpochyby HRAD ĽUBOVŇA, postavený začiatkom 14. storočia. Do jeho najstaršej histórie sa zapísali príslušníci významných uhorských šľachtických rodov - Omodejovci a Drugethovci. V závere 14. storočia hrad navštívila kráľovná Mária i panovník Žigmund Luxemburský. Najvýznamnejšia udalosť v dejinách hradu sa odohrala v roku 1412, keď tu panovníci Uhorska a Poľska podpísali dohodu o mieri. V rovnakom roku dal uhorský kráľ Žigmund Luxemburský poľskému panovníkovi Vladislavovi II. Jagełłovskému za pôžičku 37 000 kôp pražských grošov do zálohu Ľubovniansky hrad a ďalších 16 spišských miest. V rokoch 1412 – 1769 sídlili na hrade poľskí starostovia, spravujúci zálohovanú časť Spiša. K najznámejším starostom patrili príslušníci poľských šľachtických rodov – Kmitovci a Lubomirskí. V čase, keď hrad spravovali Poliaci, ho svojou návštevou poctili panovníci: Vladislav II. Jagiełło, Ján Albert, Ján Kazimír a Ján III. Sobiesky. V rokoch 1655 – 1661 tu boli uchovávané poľské korunovačné klenoty.

Zmena pozície hradu po roku 1412 priniesla výrazný zásah do jeho architektúry. V 15. storočí dominovali hradu hlavná veža so susedným gotickým palácom. V roku 1553 zasiahol hrad veľký požiar. Poľský kráľ Žigmund August nariadil jeho obnovu, počas ktorej sa zmenil na veľkú renesančnú pevnosť. Na najneprístupnejšom mieste hradného brala sa vybudoval podľa plánov Jána Frankensteina veľkolepý renesančný palác. Taliansky architekt Anton Italicus zasa vybudoval v tom čase najmodernejší západný bastión. Ďalšia veľká prestavba hradu pod vedením viedenského architekta Pochsbergera sa uskutočnila v polovici 17. storočia za starostovania Stanislava Lubomirského. Vybudovala sa nová vstupná brána, východný bastión, ranobarokový palác a kaplnka. Opravné práce sa na hrade uskutočnili ešte v polovici 18. storočia pod vedením talianskeho architekta Francesca Placidiho.

V roku 1772 za panovania Márie Terézie sa ukončila poľská správa nad časťou územia Spiša a Ľubovniansky hrad stratil svoje významné postavenie. Začiatkom 19. storočia sa dostáva do rúk uhorského šľachtica Juraja Felixa Raisza, od roku 1883 sa stal majetkom poľského šľachtického rodu Zamoyských. Posledným súkromným majiteľom hradu (do roku 1945) bol gróf Ján Zamoyský, ktorého manželka Izabela de Bourbon pochádzala zo španielskeho kráľovského rodu. 

najcennejším objektom hradu patrí hlavná veža, po obnove sprístupnená návštevníkom v roku 2003. V barokovom paláci je prezentovaný dobový nábytok a vo vysokom bastióne expozícia Zamoyských.