Vývoj slovenčiny

Slovenčina patrí medzi Slovanské jazyky, ktoré patria s germánskym a románskym jazykov do rodiny indoeurópskych jazykov.
V roku 863 na žiadosť kniežaťa Rastislava Michal III. poslal Solúnských bratov, Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Metod priniesol na Veľkú Moravu písmo- Hlaholiku, ktorú neskôr Cyril a jeho žiaci zmenili a dali názov Cyriliku. Dlhé obdobia sa slovenčina nejak podstatne nemenila, až v 18.storočí, ked sa Anton Bernolák pokúsil uzákoniť spisovnú slovenčinu a za základ použil západoslovenský jazyk.
Neskôz v roku 1843 Ľudovít Štúr uzákoňuje spisovnú slovenčinu, ale za základ použil stredoslovenské nárečie z okolia Trnavy. O 9 rokov neskôr, v roku 1852 Martin Hattala vydáva Krátku mluvnicu slovenskú, ktorou upravuje štúrovský pravopis na základe dohody s M. M. Hodžom.
Prvé pravidla slovenského pravopisi vznikli v roku 1931. Potom sa slovenský pravopis upravoval ešte v rokoch 1940, 1953, 1991 a posledná úprava bola v roku 1997.