Balkánskymi krízami nazývame stav štátov na Balkánskom polostrove na prelome 19. a 20. storočia a v jeho prvých desaťročiach. Balkánska kríza sa stala jednou z príčin prvého celosveto-vé-ho vojnového konfliktu – 1. svetovej vojny.
Vtedajší súčasníci nazývali Balkán „sudom pušného prachu“ a vnímali ho ako najkritickejšie ohnisko nepokojov v Európe. Vytvorilo sa hlavne zostrovaním tvz. východnej otázky a rastom nacionalizmu medzi balkánskymi štátmi.
Východná otázka bol vlastne problém, čo bude s upadajúcou Osmanskou ríšou a hlavne kto zaujme jej pozície po jej rozpade. Ako je zrejmé, Osmanská ríša mala veľmi dobrú strategickú polohu, takže záujem bol značný. Východná otázka ďalej významne ovplyvňovala dianie v Európa a utvorila jednu z hlavných rozbušiek 1. svetovej vojny. Za predohru Východnej otázky môžeme považovať turecko – európske , resp. turecko – kresťanské vsťahy ako sa začali utvárať s expanziou Turkov do Európy. Ale až do 18. storočia možno hovoriť o obrane kresťanstva a obrane strednej Európy. Od 18. storočia vstupuje do hry nový aktér Rusko, ktoré za čias Petra Veľkého začalo pomaly, ale isto mohutnieť. Od čias Kataríny veľkej sa zápas s Osmanskou ríšou sa dostal na prvé miesto v oblasti zahraničnej politiky Ruska. Rusko sa postavilo do roly ochrancov kresťanských štátov, žijúcich na území osmanského impéria. Nešlo mu však ani tak o obhajobu svojej viery, skôr o vlastnú expanziu. Štáty ležiace na území Osmanskej ríše boli väčšinou prímorské a Rusko by získalo námornú prevahu na Balkáne a veľmi dobré námorné postavenie aj v Európe. Videlo sa totiž v role nástupcu Byzanskej ríše.
V 19. stor. „zlatom veku“ východnej otázky začali do problematiky Osmanskej ríše zasaho-vať aj ďalšie faktory: rozličné pokusy podmanených národov, etnických skupín či niektorých vrstiev, alebo regionálnych vládcov získať väčší stupeň autonómie a neskôr ich úsilie o osamostatnenie. Vo zvláštnom postavení sa vtedy ocitla Habsburská monarchia. Na jednej strane sa usilovala na Balkáne upevniť svoj vplyv, neprepustiť svoje pozície iným súperom, na strane druhej sa obávala, a hlavne uhorská časť, prílišného nárastu slovanského obyvateľstva. Balkánske štáty utvorené v 19. storočí – Srbsko, Grécko, Rumunsko a Bulharsko pokračovali v uplatňovaní princípov, ktorými zdôrazňovali svoj vznik. Snažili sa rozšíriť územie o ďalšie časti, obývané príslušníkmi svojich národností. V popletených etnických vzťahoch to však len vyhrocovalo situáciu medzi nimi.