Všetko sa to skomplikovalo ešte náboženskými pomermi, lebo príslušnosť k národu veľmi často nezodpovedalo ich vierovyznaniu. Dobrým príkladom je Macedónia, kde žili príslušníci gréckej, srbskej, bulharskej a macedónskej národnosti. Podobné pomery boli aj v Bosne a Hercegovine. Hlavnej časti Balkánskych kríz – dvom Balkánskym vojnám však predchádzala Rusko – Tu-rec-ká vojna 1877 – 1888. Skončila sa porážkou Turecka tvz. sanstefanským mierom. Rusko získalo enormné zisky. Rakúsko, Prusko a Británia sa obávali priveľkého oslabenia Osmanskej ríše a prílišných ruských ziskov a preto v dňoch 13. 6. – 13. 7. 1878 na urovnanie politickej situácie zvolali Berlínsky kongres. Hlavná zmena oproti sanstefanskému mieru spočívala v eliminácii novovzniknutého štátu tvz. Veľkého Bulharska, ktorý by siahal až k Egejskému moru. Osmanská ríša by bola úplne odrezaná od svojich európskych dŕžav a ruský cár by mal neobme-dzený prístup k moru a získal by skvele pozície pre svoju ďalšiu expanziu.
Po spojenom nátlaku ostatných mocností Rusko súhlasilo s rozdelením Bulharska na dve časti. Na autonómne kniežatstvo na severe a tvz. Východnú Ruméliu na juhu – pod nadvládou Osmanskej ríše, ale so širokou právomocou a kresťanským guvernérom. Tvz. Berlínskym protokolom sa poriadne zmenila mapa Balkánu. Okrem Bulharska úplná nezávislosť bola pripísaná Srbsku, Čiernej Hore a Rumunsku. Rusko dostalo Besarábiu a časti v Malej Ázii, Rumunsko získalo Dobrudžu a Rakúsko – Uhorsko dostalo pod svoju správu najzaostalejšiu časť európskych provincií Osmanskej ríše – Bosnu a Hercegovinu. Ďalej ešte prisľúbili reformy miestnej správy v prospech kresťanov v Macedónsku, Trácii, Albánsku, na Kréte a v Arménsku. Mocnosti sa kongresom definitívne vzdali zásady udržiavania územnej integrity Osmanskej ríše. Východná otázka však nebola ani zďaleka vyriešené, no aj napriek menším balkánskym zrážkam v rokoch 1885 – 1887 to upokojilo to situáciu na 30 rokov.
„Zlatý klinec programu“ prišiel, keď Rakúsko-Uhorsko 5. októbra 1908 anektovalo Bosnu a Hercegovinu, ktorú spravovalo od roku 1878. Po dlhom váhaní sa monarchia rozhodla, že musí radikálnejšie zakročiť proti rastúcemu ruskému vplyvu v Srbsku, ktorý ohrozoval i ďalšie rakúske pozície a ráznejšie sa postaviť aj proti plánom južných Slovanov na svoje zjednotenie do jediného štátu. Rusko považovalo rakúsko-uhorský krok za pokorenie a čakalo na odvetu. V roku 1912 sa Bulharsko, Srbsko, Grécko a neskôr aj Čierna Hora rozhodli spoločne využiť rozhorče-nie nad tureckou politikou, ktoré narastalo v Macedónii.