V roku 1701 vznikla veľmi významná akadémia v Berlíne. Jej zakladateľom bol nemecký filozofov a matematik Gottfried Wilhelm Leibniz (1646 - 1716). Úroveň akadémie neobyčajne vzrástla za pruského osvietenského panovníka Fridricha II. (1740 - 1786). Vedenie akadémie bolo v rukách prezidenta a tajomníka. Mala štyri veľké oddelenia. Každé z nich malo riaditeľa a kurátora, ktorý zodpovedal za financie. Akadémia mala 16 riadnych členov s pravidelným platom. Ich základnou povinnosťou bolo predložiť každý rok dve vedecké pojednania, ktoré sa čítali na zhromaždení akadémie a boli zverejnené v špeciálnom vedeckom zborníku. Druhú skupinu tvorili zahraniční a dopisujúci členovia. Boli to učenci rozptýlení po celej Európe, ktorí s akadémiou udržiavali voľnejší vzťah. Tretiu skupinu tvorili čestní členovia. Dôležitou činnosťou bola korešpondencia s dopisujúcimi členmi a s inými akadémiami. 

Ďalším charakteristickým prvkom osvietenskej komunikácie sa stali voľné diskusné krúžky, ktoré sa schádzali v súkromných domoch prevažne u žien šľachtického alebo meštianskeho pôvodu. Išlo o diskusie na určitú, vopred určenú tému. Už za vlády Ľudovíta XIV. sa u madame de Sévigné schádzali vzdelaní aristokratici. Po jeho smrti dostala konverzácia v týchto tzv. salónoch otvorenejší tón. Začalo sa debatovať o základných otázkach politiky. Encyklopedisti sa schádzali u mademoiselle de Lespinasse. Takéto salóny fungovali po celom Francúzsku i Európe. Vo Viedni bol známy salón grófky Márie Vilhelmíny Thurnovej, kde býval pravidelným hosťom aj svetoznámy hudobný skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart. Okrem akadémií a konverzačných salónov organizovali osvietenci tzv. učené čitateľské spoločnosti, ktoré sa zameriavali na obstarávanie kníh, ich čítanie a organizovanie diskusií v literárnych kaviarňach. 

Širšie chápanou všeobecnoprospešnou  činnosťou sa zaoberali rôzne spoločnosti na pozdvihnutie hospodárskej a sociálnej úrovne obyvateľstva. Snažili sa povzniesť najmä poľnohospodársku výrobu. Informovali o nových vynálezoch, spracúvali rôzne štatistiky. Usporadúvali súťaže o najlepšie  textilné či poľnohospodárske výrobky. Podporovali podnikanie v priemysle či vznik vzorových fariem. Takéto spoločnosti vznikali najmä v Írsku (Dubline), Anglicku a Španielsku. 

Osvietenstvo ako myšlienkové hnutie dosiahlo vrchol vo Francúzsku. Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Charles de Montesquieu, Francois Voltaire, Jean Jacques Rousseau, Denis Diderot a Jean ď Alembert. Najvýznamnejším dielom francúzskeho osvietenstva bola Encyklopédia alebo Racionálny slovník vied, umení a remesiel. 

V roku 1746 bol Denis Diderot, známy francúzsky polyhistor, poverený zorganizovaním spracovania veľkej encyklopédie. Jeho prvým spolupracovníkom sa stal filozof a matematik Jean ď Alembert. Prvý zväzok vyšiel 1.júna 1751. klerikálne kruhy, najmä jezuiti okamžite označili dielo za „satanskú bibliu" a žiadali jeho zakázanie. Pod ich tlakom bolo skutočne zakázané, čím pochopiteľne vzbudilo obrovskú pozornosť v celom Francúzsku. Proti zákazu sa okamžite postavilo množstvo vplyvných ľudí, medzi nimi napríklad vtedy všemocná madame Pompadour, milenka kráľa Ľudovíta XIV. Zákaz bol odvolaný, vydávanie pokračovalo a celkovo vyšlo 36 zväzkov. Celé dielo bolo napísané v osvietenskom  racionálnom duchu. Je v ňom zhrnuté celé súdobé ľudské poznanie.


NAJVÝZNAMNEJŠÍ FRANCÚZSKI OSVIETENCI 

Montesquieu, Charles de Secondat (1689 - 1755) bol vedúcou osobnosťou staršej generácie osvietencov, veľkým kritikom kráľovského absolutizmu. Vo svojom hlavnom diele O duchu zákonov (1748) rozvinul staršie názory J. Locka o potrebe rozdelenia štátnej moci na tri navzájom nezávislé moci: zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Jeho názory ovplyvnili ústavné akty USA a Veľkej francúzskej revolúcie. 

Voltaire (1694 - 1778), vlastným menom Francois Marie Arouet, filozof, básnik, dramatik, historik a encyklopedista, bol predstaviteľom staršej generácie osvietencov. Neúnavne bojoval za slobodu presvedčenia, mimoriadne ostro kritizoval katolícku cirkev. V rozsiahlom historickom diele sa pokúsil opustiť dovtedajšiu koncepciu všeobecných dejín, ktoré boli vybudované na kresťanskom pohľade. Voltaire sa so zvláštnym uznaním vyslovoval o čínskej a islamskej kultúre, vyzdvihol stupeň ich civilizácie. 

Rousseau, Jean Jacques (1712 - 1778) bol významným osvietenským filozofom. V diele O pôvode nerovnosti medzi ľuďmi z roku 1754 sa zaoberal predhistorickou etapou vývoja ľudstva. Vytvoril fiktívnu postavu ekonomicky nezávislého, politicky slobodného a mravne čistého prirodzeného človeka, ktorý vraj existoval v začiatočných etapách vývoja ľudskej spoločnosti. Takéhoto človeka pokladal Rousseau za ideál, tým súčasne ostro kritizoval  súdobú absolutistickú rokokovú spoločnosť.