Osvietenstvo ako myšlienkové hnutie dosiahlo vrchol vo Francúzsku. Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Charles de Montesquieu, Francois Voltaire, Jean Jacques Rousseau, Denis Diderot a Jean ď Alembert. Najvýznamnejším dielom francúzskeho osvietenstva bola Encyklopédia alebo Racionálny slovník vied, umení a remesiel. 

V roku 1746 bol Denis Diderot, známy francúzsky polyhistor, poverený zorganizovaním spracovania veľkej encyklopédie. Jeho prvým spolupracovníkom sa stal filozof a matematik Jean ď Alembert. Prvý zväzok vyšiel 1.júna 1751. klerikálne kruhy, najmä jezuiti okamžite označili dielo za „satanskú bibliu" a žiadali jeho zakázanie. Pod ich tlakom bolo skutočne zakázané, čím pochopiteľne vzbudilo obrovskú pozornosť v celom Francúzsku. Proti zákazu sa okamžite postavilo množstvo vplyvných ľudí, medzi nimi napríklad vtedy všemocná madame Pompadour, milenka kráľa Ľudovíta XIV. Zákaz bol odvolaný, vydávanie pokračovalo a celkovo vyšlo 36 zväzkov. Celé dielo bolo napísané v osvietenskom  racionálnom duchu. Je v ňom zhrnuté celé súdobé ľudské poznanie.

NAJVÝZNAMNEJŠÍ FRANCÚZSKI OSVIETENCI

Montesquieu, Charles de Secondat (1689 - 1755) bol vedúcou osobnosťou staršej generácie osvietencov, veľkým kritikom kráľovského absolutizmu. Vo svojom hlavnom diele O duchu zákonov (1748) rozvinul staršie názory J. Locka o potrebe rozdelenia štátnej moci na tri navzájom nezávislé moci: zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Jeho názory ovplyvnili ústavné akty USA a Veľkej francúzskej revolúcie.

Voltaire (1694 - 1778), vlastným menom Francois Marie Arouet, filozof, básnik, dramatik, historik a encyklopedista, bol predstaviteľom staršej generácie osvietencov. Neúnavne bojoval za slobodu presvedčenia, mimoriadne ostro kritizoval katolícku cirkev. V rozsiahlom historickom diele sa pokúsil opustiť dovtedajšiu koncepciu všeobecných dejín, ktoré boli vybudované na kresťanskom pohľade. Voltaire sa so zvláštnym uznaním vyslovoval o čínskej a islamskej kultúre, vyzdvihol stupeň ich civilizácie.

Rousseau, Jean Jacques (1712 - 1778) bol významným osvietenským filozofom. V diele O pôvode nerovnosti medzi ľuďmi
z roku 1754 sa zaoberal predhistorickou etapou vývoja ľudstva. Vytvoril fiktívnu postavu ekonomicky nezávislého, politicky slobodného a mravne čistého prirodzeného človeka, ktorý vraj existoval v začiatočných etapách vývoja ľudskej spoločnosti. Takéhoto človeka pokladal Rousseau za ideál, tým súčasne ostro kritizoval  súdobú absolutistickú rokokovú spoločnosť.

Ďalším významným dielom J. J. Rousseaua bol spis O spoločenskej zmluve z roku 1762. Vyzdvihuje republiku ako ideálnu štátnu formu. Žiada rovnosť občanov a neobmedzenú zvrchovanosť ľudu, ktorý sa však, podľa jeho názoru, má vo vlastnom záujme združovať na základe spoločenskej zmluvy.

Osvietenstvo malo obrovský význam pre povznesenie kultúry. Osvietenci sa snažili dosiahnuť ľudskejšie  a spravodlivejšie usporiadanie sveta. Zasadili sa o odstránenie procesov s bosorkami, z trestného súdnictva odstránili mučenie, bojovali proti poverám, snažili sa zlepšiť postavenie nevoľníkov a poddaných. Realizovali myšlienku náboženskej tolerancie.

Mimoriadne významnou skutočnosťou pri presadzovaní osvietenských ideí bolo, že osvietencami sa stali aj predstavitelia vládnucich dynastií, ba dokonca aj niekoľko panovníkov významných štátov.

Jedným z najvýznamnejších osvietenských panovníkov bol Fridrich II. v Prusku. Bol odchovancom francúzskych osvietencov a Voltairovým obdivovateľom. Všemožne podporoval berlínsku akadémiu. Vydal množstvo nariadení zmierňujúcich ťažký život poddaných. Zrušil útrpné právo, tortúru - súčasťou súdneho konania už nesmelo byť mučenie. Prusko priviedol k veľkému rozkvetu, ktorého súčasťou však bola aj tvrdá militarizácia a vojenské ťaženia proti susedom.

S istou dávkou nasadenia možno povedať, že „osvietenská doba" v Rusku sa začína už za vlády ambiciózneho cára Petra I. Veľkého (1672 - 1725). V roku 1697 tajne podnikol študijnú cestu do západnej Európy, kde sa inkognito oboznámil s jej technikou, hospodárstvom a kultúrou. Po návrate do vlasti uskutočnil grandiózne reformy. V prvom rade zvýšil príjmy štátu zmenou daňového systému. Zreorganizoval štátnu správu. Podporoval priemyselnú výrobu a obchod. Pozýval cudzích majstrov a podnikateľov, podporoval zakladanie manufaktúr. Kultúrnu úroveň malo zvýšiť zjednodušenie písma, zriadenie vyšších škôl technického smeru, zakladanie tlačiarní. Súčasťou zvýšenia kultúrnej úrovne malo byť aj povinné holenie brady a fúzov. Za Petra I. Veľkého sa z Ruska, vnútrozemskej ríše kdesi za Poľskom, Pobaltím  a švédskym Fínskom, stala zahraničnopoliticky aktívna krajina, schopná modernizácie. Hlavné mesto sa presťahovalo zo vzdialenej Moskvy do prímorského Sankt Peterburgu. Tu bola založená významná akadémia vied, do ktorej prichádzali vzdelaní muži zo západnej Európy. Už skutočne osvietenská panovníčka Katarína II. rozohrala veľkú politickú hru na všetky strany proti Turecku, Švédsku, Dánsku a Poľsku. Po mnohých modernizačných reformách sa Rusko stalo významnou svetovou mocnosťou.