V jarných a letných mesiacoch schválila SNR viacero zákonov, ktoré popri príprave ústavného zákona o čs. federácii svedčili o jej snahe napraviť si zlú politickú autoritu.

SNR, ktorá ešte stále fungovala bez väčšej personálnej zmeny, hoci už pod čiastočne zrekonštruovaným vedením, prijala v tomto čase niekoľko zákonov. Predovšetkým zákon, ktorým sa Bratislava opäť povyšuje na hlavné mesto Slovenska. Ďalej zákon o Matici slovenskej, ktorý zrušil predošlé obmedzenia jej činnosti, povoľoval jej zakladať miestne odbory a poveroval ju starostlivosťou o zahraničných Slovákov. Štefánikovu mohylu na Bradle vyhlásila za národnú kultúrnu pamiatku. SNR prevzala aj patronát nad oslavami 120. výročia Mikulášskych žiadostí a vyvinula niektoré ďalšie národne orientované aktivity.

31. mája 1968 došlo SNR vyše 550 rezolúcií a listov z celého Slovenska. Vyjadroval sa v nich široký súhlas verejnosti s rozrastajúcim sa demokratizačným procesom, podpora progresívnym politickým silám na čele s Alexandrom Dubčekom, kritizovala sa predošlá strnulosť a pasivita SNR.

Na zasadnutí 9. júla 1968 sa prerokovávala výmena funkcionárov národných výborov. V porovnaní k mnohopočetnému zboru funkcionárov NV, ktorí zostali vo funkciách išlo teda o minimálny počet.

Po januári sa požadovala abdikácia A. Novotného aj z funkcie hlavy štátu, ktorú zastával do marca 1968. Do aktívneho politického života žiadala verejnosť zaradiť G. Husáka, L. Novomeského a ďalších v minulosti diskriminovaných verejnopolitických činiteľov. 

Dňa 27. júna 1968 sa zišla 17. plenárna schôdza SNR. Namiesto M. Chudíka, ktorého odvolali na predošlej schôdzi, bol za predsedu SNR zvolený Ondrej Klokoč. V nástupnej ďakovnej reči nový predseda SNR okrem iného povedal: „Žijeme od 5. januára v prelomovom období. Zmeny, ktoré prebiehajú si hádam nevieme dnes ani uvedomiť... Pre SNR je najdôležitejšie prejsť na nové federatívne podmienky."

Plenárne zasadnutie SNR stanovilo zintenzívniť styk svojho Predsedníctva nielen s vládou, ale aj s formujúcou sa Českou národnou radou. Všetko pripravovať tak, aby mohol byť ústavný zákon o čs. federácii vyhlásený 28. októbra k 50. výročiu vzniku republiky. Rokovanie rozbúril známy publicistický článok Dvetisíc slov českej a neskôr slovenskej tlače.

SNR v období od januára do 20. augusta, hoci začiatku iba váhavo a hmlisto, postupne predsa len prihlásila k demokratizačnému procesu, ktorý sa v Česko - Slovensku začal v januári 1968. Vo svojich vyhláseniach a stanoviskách deklaratívne podporovala Dubčekovo politické vedenie a jeho úsilie zakotvené v Akčnom programe, no zároveň sa v jej radoch odohrávala zjavná vnútropolitická diferenciácia, ktorá ju rozdelila na dogmaticko-konzervatívnu a na progresívnejšiu časť. Medzi nimi zotrvával vyčkávací väčšinový stred, prikláňajúci sa podľa okolností raz na jednu a inokedy na druhú stranu až do rozuzlenia situácie, ktoré u nás nastalo brutálnym zásahom vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 so všetkými jeho následkami.

Za relatívne najpozitívnejší čin uvedeného obdobia v činnosti SNR možno preto považovať podporu a pomoc pri príprave nového federatívneho usporiadania štátu, na ktorom sa zhodli všetky rozhodujúce zložky národa. Príznačné pre činnosť a fungovanie tohto poslaneckého zboru bolo, že všetky jeho uznesenia sa ešte aj v tomto protirečivom období prijímali a schvaľovali jednohlasne aklamačným spôsobom. Jednoducho tak, ako to bývalo dlhoročným pravidlom v predjanuárovom období vlády jednej politickej strany. To znamená, že poslanci SNR sa v podstate neboli schopní ani v tomto dramatickom čase naplno zbaviť svojej vžitej nekompetentnosti a závislosti od rozhodnutí riadiaceho straníckeho grémia. A to nielen členovia KSČ, ktorých bola SNR absolútna väčšina, ale aj nesvojprávni poslanci z takzvaných iných strán Národného frontu, ktorí boli v parlamente iba na predstieranie demokracie a na okrasu, pretože uznávali vedúcu úlohu vládnucej KSČ. Takéto postavenie poslancov SNR objektívne znižovalo vážnosť a autoritu SNR a jej členov, ktorí v skutočnosti neboli ozajstným parlamentom, zodpovedným voličom, ale iba jednou z prevodových pák vládnucej politickej strany. Takže aj samotné slovo poslanec tu treba dať vlastne do úvodzoviek.