V spoločnosti a u voličov to už v tomto období muselo vzbudzovať nedôveru a v demokratizačnom a reformnom úsilí po januári 1968 išlo aj o to, podstatne tento stav zmeniť. Podarilo sa to iba nakrátko, pretože celý demokratizačný proces netrval dlho a v najväčšom rozmachu ho zmaril vojenský okupačný zásah zvonka. A tak sa predošlý totalitný systém po 21. auguste 1968 začal postupne znova obnovovať, ba v tzv. normalizačnom období po 17. apríli 1969 nadobúdal vo viacerých smeroch ešte tuhšie formy ako predtým. Udržal sa v modifikovanej podobe celých nasledujúcich 20 rokov - až do novembra 1989, pričom ho práve v Česko - Slovensku priveľmi nezmenila ani gorbačovovská perestrojka.

Pre ohraničenosť rozsahu tejto práce nemôžem podrobne rozvádzať udalosti, ktoré sa v SNR odohrávali po auguste 1968, najmä v období tzv. normalizácie. Preto spomeniem niektoré významné udalosti.

Významnou z tohto hľadiska bola 19. plenárna schôdza SNR, ktorá sa v búrlivom a kritickom ovzduší konala 29. augusta 1968 - práve v deň výročia SNP a bezprostredne po skončení mimoriadneho zjazdu KSS, na ktorom po návrate z rokovaní v Moskve vystúpil so známym emotívnym prejavom Gustáv Husák, na ktorom ho zvolili za prvého tajomníka ÚV KSS, čiže fakticky za najvplyvnejšiu osobnosť nastupujúcej etapy politického života na Slovensku. Na tomto zasadnutí odsudzovali okupáciu, navrhovali prijímať proti okupačné vyhlásenia a manifesty, hlasovali za ne, aby potom o niekoľko mesiacov neskôr, viacerí z povereníkov a poslancov tieto svoje prejavy a vyhlásenia ľutovali, odvolávali a z niektorých (Lúčan, Hagara a iní) sa stali po roku 1969 najpoprednejší normalizátori. Tých, ktorí svoje postoje nerevidovali (Brenčič, Ťažký, Ďurišová a iní) vylúčili po roku 1969 - 1970 z verejného života - spolu s celou plejádou ďalších členov, ktorí prišli do SNR v rámci federalizácie štátu na jeseň 1968.

Celé poaugustové obdobie možno pritom z hľadiska rozdeliť na dve odlišné etapy. Prvú  - od konca augusta 1968 do apríla 1969. V nej mali napriek okupácii ešte prevahu doznievajúce demokratizačné sily a prvky  pojanuárového vývoja, pričom sa však už konzervatívne spiatočnícke sily podporované vojenskou a politickou mocou sovietskeho vedenia postupne zmocňovali pozícií. A druhú etapu - od 17. apríla 1969, v ktorej sa na miesto A. Dubčeka dostal na čelo KSČ G. Husák a pod jeho vedením sa už naplno rozhorela normalizácia s oficiálnym pochovávaním pojanuárového demokratizačného vývoja z roku 1968. Predjanuárové neostalinistické kádre v brežnevovskom vydaní nadobudli opäť prevahu a predstavitelia demokratizačného prúdu z roku 1968, boli postupne vyhnaní z verejného života. Táto etapa prebiehala približne do konca roku 1970 a vyvrcholila tzv. „Poučením z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. Zjazde KSČ", prijatým v decembri 1970. rozvinul a upevnil sa v nej režim, ktorý sa potom udržal pri moci po dve desaťročia až do svojho pádu v novembri 1989.

Významnou udalosťou poaugustovej etapy sa stali posledné októbrové dni 1968 tým, že v nich bol napriek okupačným udalostiam prijatý a vyhlásený Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii. 27. októbra 1968 ho jednohlasne schválilo Národné zhromaždenie v Prahe a o tri dni neskôr, 30. októbra 1968 bol tento Ústavný zákon o č.-s. federácii symbolicky a slávnostne vyhlásený a podpísaný na Bratislavskom hrade za účasti prezidenta republiky a ďalších najvyšších ústavných a politických predstaviteľov.