Ani tento krok demokratizačného úsilia z roku 1968 sa neskôr v praxi zďaleka nenaplnil, lebo ho znehodnotila neskoršia normalizačná a tuho centralizovaná politika „strany a vlády", ktorá sa po roku 1969 vrátila k predošlým praktikám - známym z obdobia pred januárom 1968. osobitným spôsobom oklieštil a znehodnotil pôvodné zámery federatívneho usporiadania štátu, ako aj veľa ďalších demokratizačných a reformných výdobytkov z roku 1968, neskorší smutne známy Ústavný zákon, ktorého návrh sa zrodil priamo v ÚV KSČ. A spolu s ním celý rad ďalších straníckych uznesení a právnych noriem, vydaných v normalizačnom období.  

Významným činom ešte v poaugustovom období sa stalo aj to, že v rámci federalizácie štátu bola Slovenská národná rada na jeseň roku 1968 doplnená viacerými novými členmi, ktorí sa od začiatku angažovali v reformnom demokratizačnom procese, pričom značná časť z nich (V. Hatala, K. Laco, H. Kočtúch, V. Pavlenda, S. Falťan, J. Rosa, J.Uher a iní) boli tiež členmi odbornej vládnej komisie, ktorá pripravila Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii. Títo novozvolení členovia SNR do jari roku 1970 udržali v SNR a jej orgánoch aspoň čiastočne duch pojanuárových reforiem. Práve na týchto nových členov SNR sa však neskôr, po 17. apríli 1969, zameral hlavný normalizačný útok a okrem ojedinelých výnimiek ich v priebehu roka 1970 všetkých vypudili nielen zo SNR, ale na celé dve desaťročia väčšinou aj z verejného života na okraj spoločnosti ako diskriminovaných a bezprávnych obyvateľov druhej kategórie.

Druhého januára 1969 vymenovalo Predsedníctvo SNR v zmysle ustanovení federatívneho zriadenia prvú vládu Slovenskej socialistickej republiky. S ohľadom na pomery to bol významný historický čin a verejnosť hodnotila zloženie tejto vlády zväčša tak, že nebola spiatočnícka, ale relatívne progresívna - usilujúca sa aspoň spočiatku a sčasti udržať reformnú orientáciu z roku 1968. Problém však spočíval v tom, že sa ani táto prvá vláda SSR vo svojom pôvodnom zložení dlho neudržala. Jej najprogresívnejších členov odvolali už po niekoľkých mesiacoch a viacerých z nich vypudili neskôr previerkové komisie v priebehu roku 1970 nielen z funkcií, ale aj z verejného života s nemalými následkami nielen pre nich, ale aj pre ich rodiny.

Vyvrcholením vnútorných normalizačných činov, ktoré sa uskutočnili v SNR bola skutočnosť, že okrem zbavenia sa svojich reformne orientovaných členov a ich nahradenia normalizačnými poslancami Slovenská národná rada potupným spôsobom postupne poodvolávala všetky svoje protiokupačné stanoviská a vyhlásenia, ktoré prijala v auguste 1968. Najprv to vykonalo Predsedníctvo SNR, ktoré už 13. októbra 1969 odvolalo svoje augustové vyhlásenia. A neskôr, na zasadnutí 1. decembra 1969, odvolalo svoje vyhlásenia z augustových dní aj plenárne zasadanie SNR. Príznačným paradoxom pritom je, že v obidvoch prípadoch hlasovali za tieto totálne protikladné činy zväčša tie isté osoby, pričom to nebol zďaleka jediný ani nie posledný paradox, ba ťažký morálny prečin tohto dramatického a protirečivého obdobia v našich novodobých dejinách.