Je všeobecne známe, že historické udalosti v roku 1968 nevznikli z ničoho nič. Predchádzali im mnohé menšie či väčšie, navonok niekedy aj neviditeľné spory a konflikty, ktoré vnútri spoločnosti, ba aj vládnucej totalitnej strany postupne narastali už od druhej polovice päťdesiatych rokoch.
Výraznou súčasťou Slovenska bola aj čoraz väčšia nespokojnosť so štátoprávnym usporiadaním republiky, s potupným a ponižujúcim postavením slovenských národných orgánov zakotveným najnovšie aj v ústave z roku 1960. Najmä zrušením dovtedajšieho Zboru povereníkov a s ním spojenej výkonnej moci zašla hlboko pod výdobytky Slovenského národného povstania, ba aj prvého povojnového vládneho programu a zabraňovala tak napĺňaniu prirodzených potrieb a túžob národa. Fakticky už od konca päťdesiatych rokov sa na Slovensku začala odmietať vykonštruovaná kampaň proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu a jeho násilne odsúdeným nositeľom.
Neodmysliteľnou súčasťou tohto celospoločenského pohybu sa nevyhnutne stala aj vtedajšia Slovenská národná rada. O tom, ako sa svojej úlohy zhostila, ako v nej obstála, ako v nej v roku 1968 a pár mesiacov po ňom prebiehal vnútorný vývoj a spor o ďalšie smerovanie štátu a spoločnosti, sa v zhustenej podobe podujímam vypovedať.
ČINNOSŤ SNR
Po búrlivých udalostiach odohrávajúcich sa vo vrcholných orgánoch KSČ v jeseni a na konci roka 1967 sa prvé rokovanie Predsedníctva SNR konalo hneď 2. januára 1968. Trvalo veľmi krátko a nekonalo sa na ňom nič výnimočné. Viac - menej išlo teda iba o zbežnú informáciu o posledných dramatických udalostiach v štáte. Najdôležitejšou úlohou vyplývajúcou z posledných politických rozhodnutí bolo pripraviť návrhy na zásadnú zmenu dovtedajšieho nedôstojného postavenia SNR v systéme štátnej moci a správy. Diskusia sa sústredila predovšetkým na organizačno-technické zabezpečenie. Vtedajší predseda SNR Michal Chudík o predvianočnom zasadnutí Predsedníctva ÚV KSČ sa len zmienil. Vynorila sa potreba nevyhnutných zmien v Ústave, o ktorých sa za A. Novotného nesmelo ani hovoriť. Podobne búrlivou otázkou bolo doriešenie postavenia Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska tak, ako sa toho už dávno dožadovala verejnosť a ako sa v priebehu demokratizačného pohybu uskutočnilo. Všetky tieto zmeny mali sa pripravovať v súlade s prácou osobitnej komisie, ktorú pod vedením O. Černíka zriadila 28. decembra 1967 vláda ČSSR a stanovila jej vypracovať návrhy na zásadné reformné zmeny v celom systéme štátnej moci a správy.
Ďalšie zasadnutie Predsedníctva SNR sa uskutočnilo pod vedením Michala Chudíka, ktoré sa konalo 17. januára 1968. Jestvuje z neho 40 stranový zápis, podľa ktorého vystúpilo v diskusii okrem 18 členov a účastníkov zasadnutia (P. Colotka, L. Kompiš, V. Zvara, F. Hagara, J. Štencl, J.. Marko, P. Višňovcová, Š. Fábry, J. Kríž, Š. Brenčic, J. Hvorecký, M. Lúčan, M. Hrušovský, J. Janovic, F. Mišeje, M. Žákovič, Š. Breier), viacerí aj opakovane. Najdôležitejším bodom bol „Návrh postupu prác na realizáciu úloh vyplývajúcich z januárového pléna ÚV KSČ" a v tom opäť najmä návrh na zásadnú zmenu postavenia SNR v systéme štátnej moci a správy. Na tomto zasadnutí sa požiadavku, ani myšlienku federácie otvorene vysloviť neodhodlalo. „Dopracovalo sa" k nej až neskôr pod tlakom verejnej mienky.
Pozitívnym krokom v tomto smere bolo iba to, že Predsedníctvo SNR ustanovilo komisiu vedenú podpredsedom SNR Jozefom Krížom, ktorá sa po prizvaní odborníkov z vedeckej oblasti k návrhu na federatívne usporiadanie štátu čoraz výraznejšie prepracúvala. Najmä pod vplyvom prípravy Akčného programu nového vedenia KSČ, ktorý sa začal tvoriť po januári 1968.
Na vzrastajúcu kritiku verejnosti za svoju slabú aktivitu bola napokon prinútená aktívnejšie reagovať aj SNR. Už na ďalšom zasadnutí muselo sa Predsedníctvo SNR 12. februára 1968 zaoberať návrhom na prehĺbenie informácií o aktuálnych otázkach vnútorných a zahraničných, ako aj inými problémami.
14. marca 1968 SNR odvolala z funkcie M. Chudíka. Zároveň sa uzniesla poveriť vedením Slovenskej národnej rady podpredsedu Ing. Františka Barbírka.
Na tom istom 16. zasadnutí SNR sa už potom konkrétnejšie hovorilo o nevyhnutných zmenách v postavení slovenských orgánov tak, ako ich navrhol Akčný program ÚV KSČ a ÚV KSS. Bola zvolená osobitná komisia, ktorá vypracovala a 15. marca 1968 plénu predniesla Stanovisko SNR k súčasnému obdobiu rozvoja spoločnosti. Vzápätí bol na zasadnutí Predsedníctva SNR 10. apríla 1968 prerokovaný a schválený podrobný Harmonogram prác na rozpracovanie týchto úloh.
V jarných a letných mesiacoch schválila SNR viacero zákonov, ktoré popri príprave ústavného zákona o čs. federácii svedčili o jej snahe napraviť si zlú politickú autoritu.
SNR, ktorá ešte stále fungovala bez väčšej personálnej zmeny, hoci už pod čiastočne zrekonštruovaným vedením, prijala v tomto čase niekoľko zákonov. Predovšetkým zákon, ktorým sa Bratislava opäť povyšuje na hlavné mesto Slovenska. Ďalej zákon o Matici slovenskej, ktorý zrušil predošlé obmedzenia jej činnosti, povoľoval jej zakladať miestne odbory a poveroval ju starostlivosťou o zahraničných Slovákov. Štefánikovu mohylu na Bradle vyhlásila za národnú kultúrnu pamiatku. SNR prevzala aj patronát nad oslavami 120. výročia Mikulášskych žiadostí a vyvinula niektoré ďalšie národne orientované aktivity.
31. mája 1968 došlo SNR vyše 550 rezolúcií a listov z celého Slovenska. Vyjadroval sa v nich široký súhlas verejnosti s rozrastajúcim sa demokratizačným procesom, podpora progresívnym politickým silám na čele s Alexandrom Dubčekom, kritizovala sa predošlá strnulosť a pasivita SNR.
Na zasadnutí 9. júla 1968 sa prerokovávala výmena funkcionárov národných výborov. V porovnaní k mnohopočetnému zboru funkcionárov NV, ktorí zostali vo funkciách išlo teda o minimálny počet.
Po januári sa požadovala abdikácia A. Novotného aj z funkcie hlavy štátu, ktorú zastával do marca 1968. Do aktívneho politického života žiadala verejnosť zaradiť G. Husáka, L. Novomeského a ďalších v minulosti diskriminovaných verejnopolitických činiteľov.
Dňa 27. júna 1968 sa zišla 17. plenárna schôdza SNR. Namiesto M. Chudíka, ktorého odvolali na predošlej schôdzi, bol za predsedu SNR zvolený Ondrej Klokoč. V nástupnej ďakovnej reči nový predseda SNR okrem iného povedal: „Žijeme od 5. januára v prelomovom období. Zmeny, ktoré prebiehajú si hádam nevieme dnes ani uvedomiť... Pre SNR je najdôležitejšie prejsť na nové federatívne podmienky."
Plenárne zasadnutie SNR stanovilo zintenzívniť styk svojho Predsedníctva nielen s vládou, ale aj s formujúcou sa Českou národnou radou. Všetko pripravovať tak, aby mohol byť ústavný zákon o čs. federácii vyhlásený 28. októbra k 50. výročiu vzniku republiky. Rokovanie rozbúril známy publicistický článok Dvetisíc slov českej a neskôr slovenskej tlače.
SNR v období od januára do 20. augusta, hoci začiatku iba váhavo a hmlisto, postupne predsa len prihlásila k demokratizačnému procesu, ktorý sa v Česko - Slovensku začal v januári 1968. Vo svojich vyhláseniach a stanoviskách deklaratívne podporovala Dubčekovo politické vedenie a jeho úsilie zakotvené v Akčnom programe, no zároveň sa v jej radoch odohrávala zjavná vnútropolitická diferenciácia, ktorá ju rozdelila na dogmaticko-konzervatívnu a na progresívnejšiu časť. Medzi nimi zotrvával vyčkávací väčšinový stred, prikláňajúci sa podľa okolností raz na jednu a inokedy na druhú stranu až do rozuzlenia situácie, ktoré u nás nastalo brutálnym zásahom vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 so všetkými jeho následkami.
Za relatívne najpozitívnejší čin uvedeného obdobia v činnosti SNR možno preto považovať podporu a pomoc pri príprave nového federatívneho usporiadania štátu, na ktorom sa zhodli všetky rozhodujúce zložky národa. Príznačné pre činnosť a fungovanie tohto poslaneckého zboru bolo, že všetky jeho uznesenia sa ešte aj v tomto protirečivom období prijímali a schvaľovali jednohlasne aklamačným spôsobom. Jednoducho tak, ako to bývalo dlhoročným pravidlom v predjanuárovom období vlády jednej politickej strany. To znamená, že poslanci SNR sa v podstate neboli schopní ani v tomto dramatickom čase naplno zbaviť svojej vžitej nekompetentnosti a závislosti od rozhodnutí riadiaceho straníckeho grémia. A to nielen členovia KSČ, ktorých bola SNR absolútna väčšina, ale aj nesvojprávni poslanci z takzvaných iných strán Národného frontu, ktorí boli v parlamente iba na predstieranie demokracie a na okrasu, pretože uznávali vedúcu úlohu vládnucej KSČ. Takéto postavenie poslancov SNR objektívne znižovalo vážnosť a autoritu SNR a jej členov, ktorí v skutočnosti neboli ozajstným parlamentom, zodpovedným voličom, ale iba jednou z prevodových pák vládnucej politickej strany. Takže aj samotné slovo poslanec tu treba dať vlastne do úvodzoviek.
V spoločnosti a u voličov to už v tomto období muselo vzbudzovať nedôveru a v demokratizačnom a reformnom úsilí po januári 1968 išlo aj o to, podstatne tento stav zmeniť. Podarilo sa to iba nakrátko, pretože celý demokratizačný proces netrval dlho a v najväčšom rozmachu ho zmaril vojenský okupačný zásah zvonka. A tak sa predošlý totalitný systém po 21. auguste 1968 začal postupne znova obnovovať, ba v tzv. normalizačnom období po 17. apríli 1969 nadobúdal vo viacerých smeroch ešte tuhšie formy ako predtým. Udržal sa v modifikovanej podobe celých nasledujúcich 20 rokov - až do novembra 1989, pričom ho práve v Česko - Slovensku priveľmi nezmenila ani gorbačovovská perestrojka.
Pre ohraničenosť rozsahu tejto práce nemôžem podrobne rozvádzať udalosti, ktoré sa v SNR odohrávali
po auguste 1968, najmä v období tzv. normalizácie. Preto spomeniem niektoré významné udalosti.
Významnou z tohto hľadiska bola 19. plenárna schôdza SNR, ktorá sa v búrlivom a kritickom ovzduší konala 29. augusta 1968 - práve v deň výročia SNP a bezprostredne po skončení mimoriadneho zjazdu KSS, na ktorom po návrate z rokovaní v Moskve vystúpil so známym emotívnym prejavom Gustáv Husák, na ktorom ho zvolili za prvého tajomníka ÚV KSS, čiže fakticky za najvplyvnejšiu osobnosť nastupujúcej etapy politického života na Slovensku. Na tomto zasadnutí odsudzovali okupáciu, navrhovali prijímať proti okupačné vyhlásenia a manifesty, hlasovali za ne, aby potom o niekoľko mesiacov neskôr, viacerí z povereníkov a poslancov tieto svoje prejavy a vyhlásenia ľutovali, odvolávali a z niektorých (Lúčan, Hagara a iní) sa stali po roku 1969 najpoprednejší normalizátori. Tých, ktorí svoje postoje nerevidovali (Brenčič, Ťažký, Ďurišová a iní) vylúčili po roku 1969 - 1970 z verejného života - spolu s celou plejádou ďalších členov, ktorí prišli do SNR v rámci federalizácie štátu na jeseň 1968.
Celé poaugustové obdobie možno pritom z hľadiska rozdeliť na dve odlišné etapy. Prvú - od konca augusta 1968 do apríla 1969. V nej mali napriek okupácii ešte prevahu doznievajúce demokratizačné sily a prvky pojanuárového vývoja, pričom sa však už konzervatívne spiatočnícke sily podporované vojenskou a politickou mocou sovietskeho vedenia postupne zmocňovali pozícií. A druhú etapu - od 17. apríla 1969, v ktorej sa na miesto A. Dubčeka dostal na čelo KSČ G. Husák a pod jeho vedením sa už naplno rozhorela normalizácia s oficiálnym pochovávaním pojanuárového demokratizačného vývoja z roku 1968. Predjanuárové neostalinistické kádre v brežnevovskom vydaní nadobudli opäť prevahu a predstavitelia demokratizačného prúdu z roku 1968, boli postupne vyhnaní z verejného života. Táto etapa prebiehala približne do konca roku 1970 a vyvrcholila tzv. „Poučením z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. Zjazde KSČ", prijatým v decembri 1970. rozvinul a upevnil sa v nej režim, ktorý sa potom udržal pri moci po dve desaťročia až do svojho pádu v novembri 1989.
Významnou udalosťou poaugustovej etapy sa stali posledné októbrové dni 1968 tým, že v nich bol napriek okupačným udalostiam prijatý a vyhlásený Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii. 27. októbra 1968 ho jednohlasne schválilo Národné zhromaždenie v Prahe a o tri dni neskôr, 30. októbra 1968 bol tento Ústavný zákon o č.-s. federácii symbolicky a slávnostne vyhlásený a podpísaný na Bratislavskom hrade za účasti prezidenta republiky a ďalších najvyšších ústavných a politických predstaviteľov.
Ani tento krok demokratizačného úsilia z roku 1968 sa neskôr v praxi zďaleka nenaplnil, lebo ho znehodnotila neskoršia normalizačná a tuho centralizovaná politika „strany a vlády", ktorá sa po roku 1969 vrátila k predošlým praktikám - známym z obdobia pred januárom 1968. osobitným spôsobom oklieštil a znehodnotil pôvodné zámery federatívneho usporiadania štátu, ako aj veľa ďalších demokratizačných a reformných výdobytkov z roku 1968, neskorší smutne známy Ústavný zákon, ktorého návrh sa zrodil priamo v ÚV KSČ. A spolu s ním celý rad ďalších straníckych uznesení a právnych noriem, vydaných v normalizačnom období.
Významným činom ešte v poaugustovom období sa stalo aj to, že v rámci federalizácie štátu bola Slovenská národná rada na jeseň roku 1968 doplnená viacerými novými členmi, ktorí sa od začiatku angažovali v reformnom demokratizačnom procese, pričom značná časť z nich (V. Hatala, K. Laco, H. Kočtúch, V. Pavlenda, S. Falťan, J. Rosa, J.Uher a iní) boli tiež členmi odbornej vládnej komisie, ktorá pripravila Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii. Títo novozvolení členovia SNR do jari roku 1970 udržali v SNR a jej orgánoch aspoň čiastočne duch pojanuárových reforiem. Práve na týchto nových členov SNR sa však neskôr, po 17. apríli 1969, zameral hlavný normalizačný útok a okrem ojedinelých výnimiek ich v priebehu roka 1970 všetkých vypudili nielen zo SNR, ale na celé dve desaťročia väčšinou aj z verejného života na okraj spoločnosti ako diskriminovaných a bezprávnych obyvateľov druhej kategórie.
Druhého januára 1969 vymenovalo Predsedníctvo SNR v zmysle ustanovení federatívneho zriadenia prvú vládu Slovenskej socialistickej republiky. S ohľadom na pomery to bol významný historický čin a verejnosť hodnotila zloženie tejto vlády zväčša tak, že nebola spiatočnícka, ale relatívne progresívna - usilujúca sa aspoň spočiatku a sčasti udržať reformnú orientáciu z roku 1968. Problém však spočíval v tom, že sa ani táto prvá vláda SSR vo svojom pôvodnom zložení dlho neudržala. Jej najprogresívnejších členov odvolali už po niekoľkých mesiacoch a viacerých z nich vypudili neskôr previerkové komisie v priebehu roku 1970 nielen z funkcií, ale aj z verejného života s nemalými následkami nielen pre nich, ale aj pre ich rodiny.
Vyvrcholením vnútorných normalizačných činov, ktoré sa uskutočnili v SNR bola skutočnosť, že okrem zbavenia sa svojich reformne orientovaných členov a ich nahradenia normalizačnými poslancami Slovenská národná rada potupným spôsobom postupne poodvolávala všetky svoje protiokupačné stanoviská a vyhlásenia, ktoré prijala v auguste 1968. Najprv to vykonalo Predsedníctvo SNR, ktoré už 13. októbra 1969 odvolalo svoje augustové vyhlásenia. A neskôr, na zasadnutí 1. decembra 1969, odvolalo svoje vyhlásenia z augustových dní aj plenárne zasadanie SNR. Príznačným paradoxom pritom je, že v obidvoch prípadoch hlasovali za tieto totálne protikladné činy zväčša tie isté osoby, pričom to nebol zďaleka jediný ani nie posledný paradox, ba ťažký morálny prečin tohto dramatického a protirečivého obdobia v našich novodobých dejinách.
PEKNÍK, M.: Slovenské národné rady. Bratislava: Národné literárne centrum. 1998 -
