18. januára 1919 zahájila v Paríži svoju činnosť Mierová konferencia, ktorá mala rozhodnúť o novom usporiadaní sveta po Prvej Svetovej Vojne. Tento dátum bol symbolický, lebo práve 18. januára 1871 museli Francúzi v Zrkadlovej sieni Versailesského zámku podpísať ponižujúce prímerie s Nemeckom po Prusko- Francúzskej vojne, kedy stratilo územia Alsaska a Lotrinska na úkor Nemecka.

Formálne bola zvolaná víťaznými štátmi Dohody k vypracovaniu mierových zmlúv s porazenými štátmi Štvorspolku. Rozhodujúca úloha pripadla tzv. „mocnostiam so všeobecnými záujmami“, inak nazývaným aj Rada piatich, teda USA, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Japonsko. Mocnosti s „obmedzenými záujmami“, ktoré bojovali v Prvej Svetovej vojne, sa mohli zúčastniť iba rokovaní, ktoré sa ich priamo dotýkali. Medzi tieto štáty patrili: Belgicko, Poľsko, Srbsko, Československo, Rumunsko, Grécko, Portugalsko, Srbsko, Siam, Panama, Haiti, Guatemala, Brazília, Nikaragua, Libéria, Čína, Hidžáz, Honduras, Haiti, Kuba, Thajsko a britské domíniá (Austrália, Južná Afrika a Kanada) s Indiou. Do tretej kategórie sa zahŕňali mocnosti, ktoré prerušili diplomatické styky s Nemeckom: Bolívia, Ekvádor, Peru a Uruguaj, tie sa tiež mohli zúčastniť iba rokovaní, ktoré rozhodovali o otázkach priamo sa ich týkajúcich. Poslednú časť tvorili štáty, ktoré boli v štádiu vzniku. K problémom sa mohli vyjadrovať, len ak ich jedna z piatich mocností pozvala na rokovanie pojednávajúce o ich otázkach.

Na konferencii sa zišlo cez tisíc delegátov, ktorých doprevádzalo obrovské množstvo pracovníkov, novinárov aj ochrankárov. Všetko sa však sústredilo v Rade desiatich, ktorú tvorili predsedovia vlád a ministri zahraničných vecí piatich veľmocí. Veľkú Britániu zastupoval britský premiér Loyd George a minister zahraničných vecí Balfour. Z Francúzska to bol francúzsky predseda vlády Clemenceau, ktorý bol aj zároveň predseda komisie a minister zahraničných vecí Pichon. Za USA vystúpil americký prezident Woodrow Wilson a štátny tajomník Lansing. Taliansko zastupovali ministerský predseda Orlando a minister zahraničných vecí Sonnino a Japonsko barón Makino a vikomt Chinda.

Každý štát prichádzal na konferenciu s určitými očakávaniami. Veľká Británia chcela rozšíriť svoju koloniálnu ríšu v Afrike a získať podstatnú časť Turecka, čím by si mohla vybudovať tzv. Severovýchodné impérium, ktoré by siahalo od Nílu až k indickým hraniciam. Francúzi sa chceli pokúsiť o hegemóniu v Európe posunutím východných hraníc k Rýnu. Tento plán odsudzovala Veľká Británia, ktorá v Európe reprezentoval tradičnú politiku rovnováhy síl. Francúzi sa tiež chceli vynútiť od Nemecka vysoké reparácie na obnovu zničených oblastí. Wilson sústredil všetko svoje snaženie na Spoločnosť národov. Od tejto organizácie, o ktorej sa predtým vyjadroval skepticky, očakával vyriešenie všetkých problémov. Japonsku šlo len o potvrdenie územných ziskov, ktoré získalo v rokoch 1914 až 1918. Taliansko zasa žiadalo veľké územné zisky. Jednak veľkú časť Rakúsko- Uhorska a aj jadranské pobrežie s Terstom, čím by mohlo so veľkej miery ovplyvňovať ekonomický život novovytvorených štátov.
Mierová konferencia nemala dopredu danú podobu. Francúzi síce zostavili podrobný program jednaní, bol určený spôsob zapisovania protokolov, uchovávania dokumentov atď. a posunuli ho Wilsonovi. Toho podráždila jeho formulácia a tak dokument časom zapadol a už nikto ho nedodržoval.

Ako prvé sa prejednávali otázky prerozdelenia kolónií odňatých Nemecku a Turecku. Wilson síce trval na tom, aby sa najskôr riešila Spoločnosť národov, ale keďže sa nedokázali dohodnúť ani na tom, či má byť spojená s mierovou zmluvou, alebo nie, vytvorili špeciálnu komisiu. Dosadili do nej zástupcov malých národov, aby im tak dokázali ochotu spolupracovať s nimi.(3) Na čelo komisie sa postavil sám Wilson a komisia bola podľa svojho sídla nazvaná „Komisia hotela Crillon“. Jedinou jej úlohou bolo vypracovanie Paktu o Spoločnosti národov. Termín bol určený do 13. februára, preto sa Wilson ponáhľal. Každý bod ale vyvolával rozpory. Dlhú diskusiu vyvolala len otázka, či sa má návrh Paktu stať podkladom pre diskusiu.

Francúzsky delegát Léon Bourgeois tu predniesol svoj návrh na vytvorenie medzinárodnej armády pod záštitou Spoločnosti národov, ktorá by kontrolovala, či sa dodržujú jej rozhodnutia a ak nie, presadila by ich ona silou (tak, ako to funguje v OSN). Pod nátlakom Britov a Američanov sa Bourgeois musel svojho nápadu vzdať. Briti a Američania totiž Francúzov podozrievali, že v skutočnosti chcú vytvoriť nástroj namierený proti Nemecku a slúžiaci ich mocenským záujmom. Ostré diskusie vyvolal aj japonský návrh, aby sa v súvislosti so zmienkou o slobode svedomia a náboženského vyznania spomenula aj rovnosť rás. S týmto nesúhlasili Američania, lebo by to mohlo vyvolať nespokojnosť v južných oblastiach USA a znížilo by to šance na schválenie Paktu Kongresom.

Wilson nakoniec všetko stihol a 14. februára 1919 slávnostne predniesol konferencii návrh Paktu o Spoločnosti národov.
Už na druhý deň odcestoval prezident do USA. Doma ho však nečakalo nič dobré. Média ho obviňovali, že porušil Monroeovu doktrínu z 1823, ktorá zaväzovala USA nezasahovať do európskych záležitostí. Opozícia v Senáte stále silnela a ak mal byť Pakt platný, musel byť schválený dvojtretinovou väčšinou hlasov. Senátori žiadali, aby bola do Paktu zahrnutá aj Monroeova doktrína. Toto sa však nezlučovalo s dohodou, ktorú podpísali USA a Veľká Británia. Zaviazali sa, že budú garantovať východné hranice Francúzska a pri možnom napadnutí zo strany Nemecka mu pomôžu, ak sa, pravdaže, vzdá nadvlády v Porýnií.

Ako náhradu za Porýnie chceli Francúzi Sársko. Na toto Wilson odpovedal, že o žiadnom Sársku zatiaľ nepočul, na čo ho Clemenceau obvinil, že je „germanofil“. Wilson sa ho spýtal, či si náhodou neželá, aby sa vrátil domov. „Neprajem si, aby ste sa vracal domov, plánujem to urobiť sám.“ odpovedal mu Clemenceau a opustil jeho pracovňu.

Vzájomné konflikty medzi členmi sa prehlbovali a hrozilo, že mierová konferencia sa rozpadne. Pomôcť mohli už len vzájomné ústupky. Prvý urobil Clemenceau, keď oznámil, že súhlasí s tým, aby bola Monroeova doktrína zahrnutá v Pakte o Spoločnosti národov a navrhol dať Francúzsku Sársko a nechať britské a francúzske vojská okupovať na 15 rokov ľavý breh Rýna a demilitarizovať porýnske oblasti ako aj 50 kilometrové pásmo na pravom brehu Rýna.