Wilson v radosti, že vyhovie senátorom, súhlasil s vyriešením problému v sárskej a porýnskej oblasti tak, ako to navrhol Clemenceau.

Zdĺhavé a náročné rokovania a neustále duševné napätie sa odrazilo na Wilsonovom zdravotnom stave, ktorý dostal začiatkom apríla mozgovú príhodu. Našťastie nebola taká silná, aby sa ju nepodarilo zatajiť a Wilson mohol po tom, ako bol 14. apríla 1919 odsúhlasený v hoteli Crillon konečný text Paktu o Spoločnosti národov, vystúpiť 28. apríla na plenárnom zasadnutí Parížskej mierovej konferencie so správou o znení paktu. Aj keď boli nejaké pripomienky, Clemenceau vyhlásil, že návrh prezidenta USA je prijatý, lebo nie sú námietky. (Hovoril rýchlo, málokto mu rozumel a prekladatelia mlčali, až keď prešli k ďalším bodom, uvedomili si, že ho „jednohlasne schválili“). Pakt bol teda platný a vstúpil do platnosti 20. januára 1920 spolu s Versaillskou mierovou zmluvou.

Americký Senát Versaillskú zmluvu spolu s Paktom odmietol 19. novembra ratifikovať a s tým odmietol aj súčasť v Spoločnosti národov. Wilson po skončení mierovej konferencie prekonal ešte dve mozgové príhody, po ktorých ochrnul a krátko na to zomrel. Spoločnosti národov sa nedožil a Amerika sa opäť vrátila k tradičnej politike izolacionizmu.

Spoločnosť národov mala tri základné orgány. Zhromaždenie všetkých členských štátov, ktorí volili svoj výkonný výbor, nestálych členov Rady a sudcu Medzinárodného súdneho dvora. Druhým bola Rada, ktorá mala osem členov. Štyri stále: Veľkú Britániu, Francúzsko, Taliansko a Japonsko a štyri nestále, meniace sa každý rok. Posledným orgánom bol Stály sekretariát na čele s generálnym tajomníkom, ktorý pripravoval zasadania zhromaždení, správy, dokumenty atď.(8) Spoločnosť zanikala postupne. Na 21. slávnostnom zasadnutí 8–18. apríla 1946 preniesla svoje poslanie na Organizáciu Spojených národov a po uzavretí účtovnej bilancie definitívne zanikla 31. júla 1947.

Po schválení Paktu o Spoločnosti národov sa opäť všetci začali naplno venovať podmienkam mierovej zmluvy. Problémom boli nemecké ponorky. Američania a Briti žiadali ich zničenie, Francúzi si však aj tak presadili svoje a ponorky sa rozdelili medzi víťazov.

Vášnivé diskusie tiež vyvolala otázka odškodnenia víťazov. Clemenceau a Lloyd George chceli len na rekonštrukciu severovýchodných oblastí tri miliardy libier (ich celonárodný majetok bol o pol miliardy menší). „Ak chceme z Nemecka urobiť „dojnú kravu“, nesmieme ho predtým zničiť,“ vyjadril sa anglický finančný expert John Maynard Keynes  a mal pravdu. Rovnaké spory vyvolalo aj prerozdelenie peňazí. Briti žiadali 50% Francúzsku, 30% im a ostatným krajinám 20%. Francúzi zasa žiadali pre seba 58%, 25% pre Veľkú Britániu a 17% pre ostatných. Wilson navrhoval 56% a 28%. Clemenceau nakoniec vyhlásil, že ich posledné slovo je 56% a 25%. Američania navrhli, aby sa vytvorila komisia, ktorá najneskôr do 1. mája 1921 predloží Nemcom podmienky.

Keď už boli hlavné problémy ako tak urovnané, vystúpil taliansky ministerský predseda Orlando. Žiadal pripojiť k Taliansku mestu Fiume (Rijeka), o čom ostatní nechceli ani počuť, tak Orlando z konferencie odišiel. (Po čase sa však nenápadne vrátil, lebo Taliansko stálo pred finančným krachom a obával sa, že podpíšu zmluvu s Nemeckom bez neho) Túto slabú chvíľu využili Japonci. Chceli čínsku provinciu Šan-tung, proti čomu sa Číňania postavili. Veľká Británia s tým súhlasila, ale Wilson už sľúbil Číne pomoc. Nakoniec na nátlak Lloyda Georga a po sľube Japonska, že Šan-tung po čase vrátia Číne, s tým súhlasil. Práve toto malo neskôr za následok, že Čína odmietla Versaillskú zmluvu podpísať.

Nemci boli do Versailles pozvaný na 25. apríla 1919, aby dostali text predbežného mieru. Gróf Brockdorff-Rantzau sa urazil a chcel tam poslať iných delegátov, ale po naliehaní Clemencea odišli pôvodní nemeckí zástupcovia. Do Paríža prišli 30. apríla, ale do Versailles sa dostali až 7. mája. Počas Clemenceaovho príhovoru dostal Brockdorff-Rantzau hrubú knihu s podmienkami mieru.

Nemci vedeli, že na konferencii vládnu rozpory, preto sa snažilo vyjednávať s jednotlivými krajinami. Nie však veľmi úspešne. Dokonca si vytvorili vlastné podmienky mieru, ktoré im však neboli na nič platné. Najviac sa obávali, že budú musieť priznať, že sú jediní vinníci vojny. To by malo za následok vydanie generálov a armádu chceli stoj čo stoj zachovať.

Na preštudovanie a diskusiu dostali pätnásť dní. Len dva dni im trvalo preštudovanie. Pripomienky museli posielať písomne, slovné diskusie neboli povolené. Nemci ale nesúhlasili takmer s ničím. Chceli byť prijatí do Spoločnosti národov, zriekali sa Alsaska-Lotrinska, ale žiadali o usporiadanie referenda. Súhlasili, aby boli ich kolónie odovzdané Spoločnosti národov, ale iba ak aj Nemecko bude mať mandát. Na posúdenie či je Nemecko vinné za vojnu, chceli vytvoriť ďalšiu komisiu.
Kým Rada preskúmavala nemecké pripomienky, navštevovali Brockdorffa neoficiálne zástupcovia jednotlivých štátov. Brockdorff znova začal dúfať, že mocnosti ustúpia. Prispela k tomu aj ďalšia udalosť. Boli vypracované počty armád malých novovznikajúcich národov pomerom k nemeckej. Rakúsko malo mať 15.000mužov, Maďarsko 18.000, Bulharsko 10.000, Československo 22.000, Juhoslávia 20.000, Rumunsko 28.000, Poľsko 44.000 a Grécko 12.000.(15) Zástupcovia týchto štátov boli pozvaní na schôdzu Rady. Zásadne odmietali toto rozdelenie, hoci ich Wilson s Lloydom Georgom horlivo presvedčovali.