Keď však Brockdorff dostal 16. júla dostal ďalšiu knihu s podmienkami, v ktorej boli červeným atramentom poprepisované zmeny (napr. Francúzsko sa vzdalo nadvlády v Sársku v prospech Spoločnosti národov). Clemenceau im jasne vysvetlil, že zmluva musí byť prijatá v takomto znení do siedmych dní, lebo mocnosti urobia opatrenia, vďaka ktorým budú prijaté podmienky, aj keď násilím.
Lloyd George sa usilovne snažil zmierniť tvrdosť podmienok, najmä čo sa týkalo nemecko-poľskej hranice, lebo sa obával, že to povedie k vojne (čo sa aj tak stalo). Dosiahol však jedine to, že sa v Hornom Sliezsku konalo ľudové hlasovanie.
Nemecká vláda sa rozdelila na dva tábory. Jeden, tam patril aj Brockdorff, žiadali zmluvu nepodpisovať, hovorili, že je to „samovražda“. Druhá skupina chcela zmluvu podpísať, lebo sa báli ďalších problémov. Všetci sa však dohodli, že podmienky sa nedajú splniť. Medzitým tajne vyjednávali s Francúzmi, ktorí im naznačili, že cisára a generálov nebudú musieť vydať. Brockdorff si svoje nepresadil, tak podal demisiu.

Nemecká vláda sa teda dohodla a 21. júla oznámila, že je ochotná podpísať zmluvu, ale bez časti o zodpovednosti Nemcov za vojnu. Mocnosti im znova nevyhoveli, povedali to, čo na začiatku, že buď ju podpíšu alebo odmietnu, takže Nemci boli nútení podpísať ju bez akýchkoľvek výhrad.

Novým nemeckým ministrom zahraničných vecí sa stal Müller. Ten 28. júla 1919 prišiel spolu s ministrom spravodlivosti Bellom do Versailles, kde bola podpísaná Versailleská mierová zmluva. Prvá svetová vojna sa formálne skončila.

Podmienky Versaillskej mierovej zmluvy

V prvej časti zmluva bol obsiahnutý Štatút Spoločnosti národov. V druhej a tretej časti sa vytyčovali nové hranice v Európe. Nemecko sa vzdalo Alsaska-Lotrinska v prospech Francúzov, Sársko pripadlo Spoločnosti národov na 15 rokov, potom sa o jeho osude malo rozhodnúť referendom. Sárske bane ale pripadli Francúzsku. Ľavý breh Rýna na 15 rokov okupovala Dohoda a pravý mal zostať demilitarizovaný do hĺbky 50 kilometrov. Eupen a Malmédy boli po plebiscite pripojené k Belgicku, časť Šlesvicka Dánsku, Hlučínsko Československu. Poliaci dostali časť Pomoránska, Pruska a po plebiscite i Horné Sliezsko. Gdansk bol prehlásený za slobodné mesto po záštitou Spoločnosti národov (Poliakom bol zabezpečený prístup koridorom rozdeľujúcim Nemecko na dve časti).Nemecko oficiálne uznávalo nezávislosť Československa, Poľska a Rakúska a zaväzovalo sa zrušiť bukurešťský a brestlitovský mier.

V štvrtej časti bolo Nemecko zbavené všetkých kolónií.

V piatej až ôsmej časti boli zahrnuté vojenské obmedzenia. Rušila sa všeobecná branná povinnosť, počet vojakov bol obmedzený na 100.000 mužov vrátane dôstojníkov, ktorých nemohlo byť viac ako 4.000. Generálny štáb bol rozpustený a vojnové loďstvo zredukované na minimum. Mohli mať šesť obrnencov, šesť ľahkých krížnikov, dvanásť mínoloviek a dvanásť mínonosiek. Ponorkové loďstvo a letectvo sa zakazovalo. Jediným svetlým bodom bolo, že Nemecko nemalo byť okupované.

V ostávajúcich častiach (9. – 15.) sa riešili problémy financií, ekonomické problémy, a podmienky využitia prístavov a železníc. Nemecko malo do 1. mája 1921 splatiť 20 miliárd mariek v zlate, zboží, lodiach a cenných papieroch. V tento deň mala špeciálna komisia oznámiť presnú výšku reparácií. Okrem toho malo Nemecko odovzdať obchodné lode o výtlaku nad 1.600 ton, polovicu lodí nad 1.000 ton, štvrtinu rybárskych lodí a pätinu všetkého riečneho loďstva a ďalších desať rokov stavať lode, ktoré budú spolu ročne dosahovať výtlak 200.000 ton. Desať rokov malo Nemecko dodať Francúzsku 140 miliónov ton uhlia, Belgicku 80 miliónov a Taliansku 77 miliónov ton. Tiež bolo povinné dať mocnostiam polovicu zásob farbív a chemických výrobkov a štvrtinu ďalšej výroby až do roku 1925.

Keď Parížska mierová konferencia skončila s Nemeckom, začala jednať s jeho spojencami. 10. septembra 1919 bola v saintgermainském zámku podpísaná zmluva s Rakúskom. V tomto dokumente bolo Rakúsko spolu s Maďarskom uznané za právneho nástupcu Rakúsko- Uhorska, uznávalo nezávislosť nových štátov a zriekalo sa nároku na ich územia. Taliansku odovzdalo časť Korutánska a Kraňska, južné Tirolsko a Istriu a Trest s Prímorím. Juhoslávia dostala väčšiu časť Kraňska, Dalmáciu, južné Štajersko a juhovýchodné Korutánsko. V Celovci sa konal plebiscit, ktorý vyznel v prospech Rakúska a Burgenland bol odňatý Maďarsku a pripojený Rakúšanom, čím si pohnevali Maďarov. Rumunsko získalo Bukovinu, Československo tvorili (z bývalého Rakúsko- Uhorska) Čechy, Morava, dve dolnorakúske obce a časť Sliezska.

Rakúsko dostalo právo na 30.000 armádu, ale obchodné a vojnové loďstvo muselo odovzdať víťazom. Tiež mu bolo zakázané používať názov Nemecké Rakúsko (Deutschösterreich) a pripojiť sa k Nemecku. Týmto Habsburská ríša definitívne zanikla.
Bulharsko podpísalo mierovú zmluvu v Neuille 27. novembra 1919. Bulharsko sa v nej vzdalo Dobrodruže v prospech Rumunska, časť územia odovzdalo Juhoslávii. Thrákia zostala víťazným mocnostiam, ktoré ju neskôr odovzdali Grécku, čím Bulharsko stratilo prístup k Egejskému moru. Bolo mu odňaté celé loďstvo, zakázaní ťažká výzbroj a zaplatilo reparácie vo výške 2.6 miliardy zlatých frankov. Povolená mu bola armáda o sile 20.000 mužov.

Až 4. júla 1920 kvôli revolúcii bola podpísaná zmluva s Maďarskom vo veľkom trianonskom zámku vo Versailles. Maďarsko sa v nej vzdávalo Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ktoré boli pripojené k Československu. Juhoslávia dostala zasa Chorvátsko a Slovinsko, Rumunsko Transylvániu a Banát s výnimkou časti, ktorá bola odovzdaná Juhoslávii. Počet mužov v armáde nesmel presahovať 30.000. Maďarsko zostalo bez prístupu k moru a nad Dunajom bola zariadená kontrola víťazmi.

10. augusta 1920 bola podpísaná Sèvreská zmluva s Tureckom. Všetky tieto zmluvy tvorili povojnový versaillský systém.